Pri rôznych príležitostiach definovali problémy západnej Európy ako spoločné úlohy pre ES a pre nové formy spolupráce, a špecifikovali spôsoby a nástroje riešenia týchto problémov, počínajúc Haagskym summitom v roku 1969, ktorý vytvoril rámec pre Európsku politickú spoluprácu a končiac schválením hlavných bodov Jednotného európskeho aktu a Maastrichtskej zmluvy o Európskej únii, ktorá výslovne zaradila nové oblasti politiky do rámca Zmlúv, alebo iných ,pilierov’ Únie.
Ďalšou funkciou Európskej rady je schvaľovanie všeobecných smerníc pre riešenie problémov hospodárskej a sociálnej politiky a prijímanie zvlášť dôležitých zahraničnopolitických vyhlásení. V posledných rokoch podstatne vzrástlo zasahovanie Európskej rady do zahraničných záležitostí. V 70., 80. a začiatkom 90. rokov vydávala vyhlásenia ku každej medzinárodnej kríze (napr. Južná Afrika, Stredný Východ a rozpad Sovietskeho zväzu).
Základný význam pre ďalší vývoj ES mala funkcia, ktorej Európska rada sama venuje malú alebo nijakú pozornosť; ide najmä o to, že rozhodnutia dôležité pre Európske spoločenstvo schvaľuje sama. Najmä v prípade finančných a inštitucionálnych sporov sa Európska rada stala ústredným rozhodovacím orgánom Spoločenstva, aj keď nikdy neprijala žiadne uznesenie právne záväzné pre ES/EÚ. Politické smernice šéfov štátov alebo vlád sa potom v normálnej schvaľovacej procedúre menia na právne akty ES/EÚ.
Procedúry rozhodovania
Rozhodovacie procedúry majú v Európskej rade viaceré všeobecne platné črty. Jednou z nich je ,rokovací balíček’. Len šéfovia štátov alebo vlád môžu požiadavky a ústupky členských štátov týkajúce sa rozličných oblastí politiky vzájomne kompenzovať. Podobne ako k tomu došlo v Jednotnom európskom akte, keď sa zavedenie vnútorného trhu spájalo s požiadavkami na zlepšenie hospodárskej a sociálnej situácie, podarilo sa Európskej rade v histórii ES viackrát posunúť vývoj vzťahov medzi členskými štátmi metódou ,niečo za niečo’. Pri každej takejto príležitosti to vždy vyžadovalo veľa času a úsilia, avšak ďalší vývoj Spoločenstva podstatne závisí od tohto spôsobu rokovania na najvyššej úrovni, ako sa to opäť ukázalo pri rokovaniach o dôležitých častiach Maastrichtskej zmluvy o Európskej únii. Šéfovia štátov alebo vlád sa pritom musia i v rozpore s pôvodným chápaním svojej úlohy zaoberať aj konkrétnymi formuláciami. Ich pokusy obmedziť sa len na schvaľovanie všeobecných politických smerníc sa neukázali efektívne. Len vtedy, keď sa riešia technické detaily, sa totiž v plnej miere ukážu politické kontroverzie a len potom sa môžu schváliť konečné rozhodnutia.
Šéfovia štátov alebo vlád väčších členských štátov majú pri rokovaniach väčší vplyv v Európskej rade než v Rade Európskej únie. Prezident Európskej komisie alebo jednotliví šéfovia štátov či vlád z menších členských štátov môžu v závislosti od predmetu rokovania zohrávať tiež významnú úlohu. Spôsob rokovania je bezprostrednejší a osobnejší než v Rade EÚ.