Úradujúci prezident Európskej rady vo väčšej miere ako v Rade preberá zodpovednosť za prípravu a podobu rozhodnutí.

Vplyv na ostatné inštitúcie EÚ
Pri vzniku Európskej rady existovali oprávnené obavy z toho, že takýto orgán bude trvalo narušovať pôvodnú inštitucionálnu rovnováhu Spoločenstva. Z mnohých strán sa očakávalo, že šéfovia štátov alebo vlád ochromia výsadné právo Komisie na iniciatívu, premenia Radu ministrov na podriadenú inštitúciu a ďalej zredukujú i to málo práv, ktorými disponuje Európsky parlament. V skutočnosti sa však vplyv Európskej rady často menil. V oblastiach, ktorými sa šéfovia štátov alebo vlád zaoberali priamo, prijímali svoje rozhodnutia de facto vopred (po ich príprave v Komisii a Rade) a často tak redukovali význam zmluvne stanovených rozhodovacích procesov na formálne ,ratifikačné procedúry’. V mnohých iných oblastiach však mala Európska rada malý alebo žiadny vplyv na normálny proces spolupráce medzi inštitúciami. Komisia a jej prezident však v dôsledku existencie Európskej rady upravili svoje postavenie, pretože sa zúčastňujú týchto summitov a môžu využívať závery Európskej rady ako ,mandát’ poskytnutý vyšším orgánom pri mnohých svojich aktivitách týkajúcich sa EÚ. Rozhodnutia prijaté Európskou radou tiež rozšírili právomoci Komisie najmä v takých medzivládnych oblastiach, akými sú spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, ako aj spolupráca v oblasti justície a vnútorných záležitostí.
Vplyv Európskej rady na Európsky parlament bol menej priaznivý. Aj keď prezident Európskeho parlamentu môže predniesť na začiatku každého zasadnutia Európskej rady stanovisko jeho poslancov, skutočný vplyv Európskeho parlamentu na Radu EÚ je často len ,formálny’, pretože o veci sa obvykle rozhodlo v Európskej rade, takže zostáva malý priestor pre rokovanie podľa stanovených procedúr ES.
Príspevok k integračnému procesu

Európska rada dokázala, že trvalo podporuje integračný proces. Svojimi priamymi zásahmi sú (a budú aj naďalej) šéfovia štátov alebo vlád priamo zodpovední za stabilitu, efektívnosť a smer vývoja ES a Európskej únie. Jej vznik nie je teda náhodným výsledkom politického rozmaru niektorých šéfov vlád, ale výrazom toho, že vývoj západnej Európy smeruje k spoločnému využívaniu štátnych nástrojov, a tým aj k súbežnému splývaniu inštitúcií.