Európska Rada

Založená:
10. decembra 1974.
Zmluvný základ:
Článok D (spoločné ustanovenia) Zmluvy o Európskej únii.
Frekvencia zasadaní:
Aspoň dvakrát, ale zvyčajne trikrát ročne.
Zloženie:
Najvyšší predstavitelia štátov alebo vlád členských štátov a predseda Európskej komisie sprevádzaný ministrami zahraničných vecí a členom Európskej komisie.
Hlasovacia procedúra:
Konsenzus.
Žiadna iná inštitúcia neovplyvnila proces západoeurópskej integrácie v 70., 80. a začiatkom 90. rokov v takom značnom rozsahu, ako Európska rada, ktorá znamená stretnutie najvyšších predstaviteľov štátov alebo vlád členských štátov. Zvlášť dôležité boli rozhodnutia Európskej rady týkajúce sa Jednotného európskeho aktu (JEA), Zmluvy o Európskej únii a iných ,ústavných’ otázok ovplyvňujúcich ES/EÚ, napr. niekoľkých rozšírení členskej základne a pripojenia piatich nových nemeckých Länder k ES.
Z čisto právneho hľadiska Európska rada nie je inštitúciou ES: na základe dohody medzi vládami dosiahnutej v roku 1974 na parížskom summite sa Európska rada po prvý raz spomína v článku 2 Jednotného európskeho aktu; ide o právne záväzný text, nie však súčasť Zmluvy o EHS. V Maastrichtskej zmluve je o nej zmienka v spoločných ustanoveniach’ (článok D) ako o orgáne stojacom nad Európskym spoločenstvom.
Úloha a kompetencie
Článok D Zmluvy o Európskej únii uvádza, že ,Európska rada má Európskej únii dávať nevyhnutné podnety pre jej rozvoj a určovať všeobecnú politickú líniu’. Podľa článku 103(2) Zmluvy o ES má Európska rada tiež úlohu prerokúvať závery ,k hlavným smerom hospodárskej politiky členských štátov a Spoločenstva’ a podľa článku J.8(1) Zmluvy o Európskej únii, vymedzuje zásady a všeobecné smery spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky’.
Reálna úloha
Škála skutočných aktivít Európskej rady je oveľa širšia a diferencovanejšia než sa uvádza v Zmluve o EÚ. Predovšetkým plní úlohu ,ústavného architekta’. V 70. rokoch sa táto funkcia, t. j. dávať všeobecné politické podnety pri budovaní Európy a poskytovať rady v otázkach týkajúcich sa Európskej únie, prijímala len veľmi zdržanlivo. Až v 80. rokoch Európska rada pristúpila k takým zásadným iniciatívam, akými boli zvolanie medzivládnych konferencií o Jednotnom európskom akte, o hospodárskej a menovej únii (Štrasburg, 1989) a politickej únii (Dublin, 1990), a schválenie Zmluvy o Európskej únii v Maastrichte v roku 1991.
Týmito rozhodnutiami šéfovia štátov alebo vlád značne rozšírili okruh spoločných aktivít.

Pri rôznych príležitostiach definovali problémy západnej Európy ako spoločné úlohy pre ES a pre nové formy spolupráce, a špecifikovali spôsoby a nástroje riešenia týchto problémov, počínajúc Haagskym summitom v roku 1969, ktorý vytvoril rámec pre Európsku politickú spoluprácu a končiac schválením hlavných bodov Jednotného európskeho aktu a Maastrichtskej zmluvy o Európskej únii, ktorá výslovne zaradila nové oblasti politiky do rámca Zmlúv, alebo iných ,pilierov’ Únie.
Ďalšou funkciou Európskej rady je schvaľovanie všeobecných smerníc pre riešenie problémov hospodárskej a sociálnej politiky a prijímanie zvlášť dôležitých zahraničnopolitických vyhlásení. V posledných rokoch podstatne vzrástlo zasahovanie Európskej rady do zahraničných záležitostí. V 70., 80. a začiatkom 90. rokov vydávala vyhlásenia ku každej medzinárodnej kríze (napr. Južná Afrika, Stredný Východ a rozpad Sovietskeho zväzu).
Základný význam pre ďalší vývoj ES mala funkcia, ktorej Európska rada sama venuje malú alebo nijakú pozornosť; ide najmä o to, že rozhodnutia dôležité pre Európske spoločenstvo schvaľuje sama. Najmä v prípade finančných a inštitucionálnych sporov sa Európska rada stala ústredným rozhodovacím orgánom Spoločenstva, aj keď nikdy neprijala žiadne uznesenie právne záväzné pre ES/EÚ. Politické smernice šéfov štátov alebo vlád sa potom v normálnej schvaľovacej procedúre menia na právne akty ES/EÚ.
Procedúry rozhodovania
Rozhodovacie procedúry majú v Európskej rade viaceré všeobecne platné črty. Jednou z nich je ,rokovací balíček’. Len šéfovia štátov alebo vlád môžu požiadavky a ústupky členských štátov týkajúce sa rozličných oblastí politiky vzájomne kompenzovať. Podobne ako k tomu došlo v Jednotnom európskom akte, keď sa zavedenie vnútorného trhu spájalo s požiadavkami na zlepšenie hospodárskej a sociálnej situácie, podarilo sa Európskej rade v histórii ES viackrát posunúť vývoj vzťahov medzi členskými štátmi metódou ,niečo za niečo’. Pri každej takejto príležitosti to vždy vyžadovalo veľa času a úsilia, avšak ďalší vývoj Spoločenstva podstatne závisí od tohto spôsobu rokovania na najvyššej úrovni, ako sa to opäť ukázalo pri rokovaniach o dôležitých častiach Maastrichtskej zmluvy o Európskej únii. Šéfovia štátov alebo vlád sa pritom musia i v rozpore s pôvodným chápaním svojej úlohy zaoberať aj konkrétnymi formuláciami. Ich pokusy obmedziť sa len na schvaľovanie všeobecných politických smerníc sa neukázali efektívne. Len vtedy, keď sa riešia technické detaily, sa totiž v plnej miere ukážu politické kontroverzie a len potom sa môžu schváliť konečné rozhodnutia.
Šéfovia štátov alebo vlád väčších členských štátov majú pri rokovaniach väčší vplyv v Európskej rade než v Rade Európskej únie. Prezident Európskej komisie alebo jednotliví šéfovia štátov či vlád z menších členských štátov môžu v závislosti od predmetu rokovania zohrávať tiež významnú úlohu. Spôsob rokovania je bezprostrednejší a osobnejší než v Rade EÚ.

Úradujúci prezident Európskej rady vo väčšej miere ako v Rade preberá zodpovednosť za prípravu a podobu rozhodnutí.

Vplyv na ostatné inštitúcie EÚ
Pri vzniku Európskej rady existovali oprávnené obavy z toho, že takýto orgán bude trvalo narušovať pôvodnú inštitucionálnu rovnováhu Spoločenstva. Z mnohých strán sa očakávalo, že šéfovia štátov alebo vlád ochromia výsadné právo Komisie na iniciatívu, premenia Radu ministrov na podriadenú inštitúciu a ďalej zredukujú i to málo práv, ktorými disponuje Európsky parlament. V skutočnosti sa však vplyv Európskej rady často menil. V oblastiach, ktorými sa šéfovia štátov alebo vlád zaoberali priamo, prijímali svoje rozhodnutia de facto vopred (po ich príprave v Komisii a Rade) a často tak redukovali význam zmluvne stanovených rozhodovacích procesov na formálne ,ratifikačné procedúry’. V mnohých iných oblastiach však mala Európska rada malý alebo žiadny vplyv na normálny proces spolupráce medzi inštitúciami. Komisia a jej prezident však v dôsledku existencie Európskej rady upravili svoje postavenie, pretože sa zúčastňujú týchto summitov a môžu využívať závery Európskej rady ako ,mandát’ poskytnutý vyšším orgánom pri mnohých svojich aktivitách týkajúcich sa EÚ. Rozhodnutia prijaté Európskou radou tiež rozšírili právomoci Komisie najmä v takých medzivládnych oblastiach, akými sú spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, ako aj spolupráca v oblasti justície a vnútorných záležitostí.
Vplyv Európskej rady na Európsky parlament bol menej priaznivý. Aj keď prezident Európskeho parlamentu môže predniesť na začiatku každého zasadnutia Európskej rady stanovisko jeho poslancov, skutočný vplyv Európskeho parlamentu na Radu EÚ je často len ,formálny’, pretože o veci sa obvykle rozhodlo v Európskej rade, takže zostáva malý priestor pre rokovanie podľa stanovených procedúr ES.
Príspevok k integračnému procesu

Európska rada dokázala, že trvalo podporuje integračný proces. Svojimi priamymi zásahmi sú (a budú aj naďalej) šéfovia štátov alebo vlád priamo zodpovední za stabilitu, efektívnosť a smer vývoja ES a Európskej únie. Jej vznik nie je teda náhodným výsledkom politického rozmaru niektorých šéfov vlád, ale výrazom toho, že vývoj západnej Európy smeruje k spoločnému využívaniu štátnych nástrojov, a tým aj k súbežnému splývaniu inštitúcií.