Vytvorenie Európskej rady najvyšších predstaviteľov štátov alebo vlád (1974), ktorou sa inštitucionalizovali predošlé nepravidelné summity, bolo pokusom vytvoriť politický orgán, ktorý by mohol uľahčiť prácu Rady ministrov a ostatných orgánov Spoločenstva vytýčením jasných priorít a smerníc. V skutočnosti sa Rada po vytvorení Európskej rady stala menej schopnou prijímať rozhodnutia, pretože začala ponechávať dôležité rozhodnutia na najvyšších predstaviteľoch štátov alebo vlád.
K dynamickejšiemu rozhodovaniu v Rade ministrov došlo na základe Jednotného európskeho aktu v roku 1986, najmä pri dokončovaní jednotného trhu, ktorý sa stal spoločným cieľom všetkých členských štátov. Jednotný európsky akt namiesto zásadného riešenia neochoty členských štátov podriadiť sa princípu väčšinového hlasovania spojil väčšinový princíp s rozhodnutiami potrebnými na zavŕšenie jednotného trhu. Od roku 1986 sa rozhodovanie v Rade urýchlilo a väčšinové rozhodovanie sa stalo bežnou skutočnosťou.
Po prijatí Zmluvy o Európskej únii prestalo platiť ustanovenie Jednotného európskeho aktu, na základe ktorého existovali rozdiely pri rozhodovaní Rady ministrov ES a pri rokovaniach ministrov zahraničných vecí o otázkach vonkajších vzťahov. Rada zodpovedá za spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP) a za spoluprácu v oblasti justície a vnútorných záležitostí; na úseku SZBP vznikla možnosť za určitých okolností tiež prijímať rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou. Spätosť troch pilierov Európskej únie (EÚ) je zrejmá z oficiálneho názvu ,Rada Európskej únie’.
Funkcie a inštitucionálne postavenie
Hlavnou funkciou Rady je reprezentovať záujmy členských štátov na úrovni EÚ. Skutočnosť, že Rada zároveň disponuje všeobecnými rozhodovacími kompetenciami, svedčí o tom, že záujmy členských štátov sú rozhodujúcim faktorom, ktorý určuje politiku EÚ a že tieto záujmy dominujú nad záujmami Spoločenstva ako celku presadzovanými Európskou komisiou a Európskym parlamentom.
Rada mala zo začiatku výlučnú rozhodovaciu kompetenciu vo všetkých oblastiach politiky ES. V prevažnej miere jej patrili aj výkonné kompetencie. Aj keď nedošlo k nijakej principiálnej zmene postavenia Rady v inštitucionálnom systéme, Rada postupne musela presunúť svoje výkonné kompetencie na Komisiu a podeliť sa o ne aj s Európskym parlamentom v oblasti rozpočtovej a asociačnej politiky, ako aj v záležitostiach asociačných zmlúv. Zavedenie ,procedúry spolupráce’ Jednotným európskym aktom a ,procedúry spolurozhodovania’, Zmluvou o Európskej únii viedlo k postupnému a výraznému zvýšeniu vplyvu Európskeho parlamentu na legislatívu ES/EÚ.