V oblasti hospodárskej a menovej únie je Rada - na základe odporúčania Komisie - zodpovedná za koordináciu a multilaterálny dohľad nad národnou rozpočtovou politikou.
Pretrvávajúce dominantné postavenie Rady v inštitucionálnom systéme je obmedzené hlavne skutočnosťou, že - až na niektoré nepodstatné výnimky - môže postupovať v oblasti spoločnej politiky EÚ len na základe návrhu predloženého Komisiou. Na každom zasadaní Rady alebo orgánov, ktoré jej podliehajú, sú prítomní aj zástupcovia Komisie, ktorí môžu kedykoľvek zmeniť či odvolať pôvodný návrh Komisie. Vzhľadom na to, že pri zmene návrhu Komisie musí Rada postupovať jednomyseľne a v niektorých prípadoch môže text Komisie prijať kvalifikovanou väčšinou, Rada len zriedka prijíma rozhodnutie bez dohody s Komisiou. Naproti tomu v prípade spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky môže návrhy predložiť Rade buď Komisia alebo členské štáty, zatiaľ čo pri spolupráci v oblasti justície a vnútorných záležitostí majú právo iniciatívy predovšetkým členské štáty.
Systém hlasovania
V Rade neexistuje žiaden paušálny hlasovací systém; v Zmluve o ES sa skôr uvádzajú osobitné pokyny, aký systém hlasovania jednotlivé orgány zúčastnené na procedúrach rozhodovania majú v konkrétnych prípadoch využiť. Zmluvy umožňujú hlasovať v Rade jednoduchou väčšinou vtedy, ak sa nestanovuje iný systém hlasovania. Pravidlom však je hlasovanie vyžadujúce určitú väčšinu (,kvalifikovanú väčšinu’) alebo jednomyseľnosť. Niektoré rozhodnutia ústavnej povahy si v Rade vyžadujú nielen jednomyseľné rozhodnutie, ale aj ratifikáciu členskými štátmi v súlade s ich ústavnoprávnymi ustanoveniami.
Ak sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, hlasy členských štátov sa rozdeľujú: Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko majú po 10 hlasov, Španielsko 8, Belgicko, Grécko, Holandsko a Portugalsko po 5 hlasov, Rakúsko a Švédsko po 4, Dánsko, Fínsko a Írsko po 3, Luxembursko 2 hlasy.
Kvalifikovaná väčšina sa dosiahne vtedy, ak rozhodnutie podporuje aspoň 62 z celkového počtu 87 hlasov; 26 (29 %) hlasov potom tvorí ,kvalifikovanú menšinu’.
Zmluva o EHS predpokladala prechodné obdobie, po ktorom by sa niektoré rozhodnutia prijímali kvalifikovanou väčšinou. Keď sa v roku 1965 toto prechodné obdobie skončilo, Francúzsko túto možnosť odmietlo a odvolalo svojho predstaviteľa zo zasadaní Rady ministrov (,politika prázdnej stoličky’). Rada potom počas nasledujúcich deviatich mesiacov nemohla prijímať žiadne rozhodnutia; tento stav trval až do 18. januára 1966, keď sa dosiahol tzv. luxemburský kompromis. Na jeho základe otázky, ktoré niektorý členský štát považuje za ,životný národný záujem’, vyžadujú, aby sa hľadalo kompromisné riešenie dovtedy, kým príslušný štát nevysloví súhlas so spoločným rozhodnutím.