RADA EURÓPSKEJ ÚNIE
Zmluvný základ:
Články 145-148, 150-154 Zmluvy o ES.
Kompetencie:
Rozhodovacie právomoci, koordinácia národných politík, výkonné právomoci.
Zloženie:
Každú krajinu zastupuje jeden minister.
Hlasovanie:
Rozhodnutia sa môžu prijímať jedným zo 4 spôsobov
Rada Európskej únie, označovaná aj ako Rada ministrov, je hlavnou rozhodovacou inštitúciou. Pozostáva z ministrov 15 členských štátov, ktorí zodpovedajú za tú oblasť politiky, ktorá sa práve prerokúva na danom stretnutí (napr. zahraničné veci, doprava, životné prostredie, poľnohospodárstvo). Rada zastupuje členské štáty, uzákoňuje legislatívu EÚ. Zodpovedá za koordináciu všeobecných hospodárskych politík členských štátov, spolu s Európskym parlamentom kontroluje rozpočet EÚ. Predsedníctvo Rady EÚ rotuje a mení sa každých šesť mesiacov (január – jún, júl –december). Predsednícka krajina plní tri základné úlohy:
· organizuje a predsedá všetkým stretnutiam
· prijíma prijateľné kompromisy a riešenia problémov predkladané Rade EÚ
· zabezpečuje kontinuitu prijímaných rozhodnutí. Rada Európskej únie je orgán, ktorý reprezentuje členské štáty. Plní aj legislatívnu funkciu a má aj výkonné kompetencie. Hoci mala pôvodne plniť svoje úlohy bez vlastného administratívneho aparátu, rýchly kvantitatívny a kvalitatívny rast aktivít Európskeho spoločenstva viedol k preťaženiu Rady a zvýšeniu počtu sektorov, ktoré vytvárajú jej štruktúru - je ich dnes viac ako 20. Od začiatku roku 1958 začal podporovať činnosť Rady Výbor stálych zástupcov (Coreper). Tomuto výboru je v súčasnosti podriadených 200 pracovných skupín úradníkov z členských štátov. Značne rozvinutú administratívnu štruktúru Rady tvoria spolu s generálnym sekretariátom Rady Výbor stálych zástupcov a pracovné skupiny.
Až do podpísania Zmluvy o Európskej únii, ktorá vstúpila do platnosti 1. novembra 1993, bola história Rady značne poznamenaná nedostatkom schopnosti rozhodovať, čo platí hlavne o období rokov 1970-1985. Rada sa dostala do ,rozhodovacej pasce’ vzhľadom na to, že v mnohých oblastiach nevyužívala možnosti väčšinového hlasovania, dané Zmluvou o EHS. Rovnaký účinok malo rozšírenie ES v roku 1973 a neschopnosť členských krajín postupovať v realizácii ďalších spoločných cieľov po dokončení jednotného trhu.

Vytvorenie Európskej rady najvyšších predstaviteľov štátov alebo vlád (1974), ktorou sa inštitucionalizovali predošlé nepravidelné summity, bolo pokusom vytvoriť politický orgán, ktorý by mohol uľahčiť prácu Rady ministrov a ostatných orgánov Spoločenstva vytýčením jasných priorít a smerníc. V skutočnosti sa Rada po vytvorení Európskej rady stala menej schopnou prijímať rozhodnutia, pretože začala ponechávať dôležité rozhodnutia na najvyšších predstaviteľoch štátov alebo vlád.
K dynamickejšiemu rozhodovaniu v Rade ministrov došlo na základe Jednotného európskeho aktu v roku 1986, najmä pri dokončovaní jednotného trhu, ktorý sa stal spoločným cieľom všetkých členských štátov. Jednotný európsky akt namiesto zásadného riešenia neochoty členských štátov podriadiť sa princípu väčšinového hlasovania spojil väčšinový princíp s rozhodnutiami potrebnými na zavŕšenie jednotného trhu. Od roku 1986 sa rozhodovanie v Rade urýchlilo a väčšinové rozhodovanie sa stalo bežnou skutočnosťou.
Po prijatí Zmluvy o Európskej únii prestalo platiť ustanovenie Jednotného európskeho aktu, na základe ktorého existovali rozdiely pri rozhodovaní Rady ministrov ES a pri rokovaniach ministrov zahraničných vecí o otázkach vonkajších vzťahov. Rada zodpovedá za spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP) a za spoluprácu v oblasti justície a vnútorných záležitostí; na úseku SZBP vznikla možnosť za určitých okolností tiež prijímať rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou. Spätosť troch pilierov Európskej únie (EÚ) je zrejmá z oficiálneho názvu ,Rada Európskej únie’.
Funkcie a inštitucionálne postavenie
Hlavnou funkciou Rady je reprezentovať záujmy členských štátov na úrovni EÚ. Skutočnosť, že Rada zároveň disponuje všeobecnými rozhodovacími kompetenciami, svedčí o tom, že záujmy členských štátov sú rozhodujúcim faktorom, ktorý určuje politiku EÚ a že tieto záujmy dominujú nad záujmami Spoločenstva ako celku presadzovanými Európskou komisiou a Európskym parlamentom.
Rada mala zo začiatku výlučnú rozhodovaciu kompetenciu vo všetkých oblastiach politiky ES. V prevažnej miere jej patrili aj výkonné kompetencie. Aj keď nedošlo k nijakej principiálnej zmene postavenia Rady v inštitucionálnom systéme, Rada postupne musela presunúť svoje výkonné kompetencie na Komisiu a podeliť sa o ne aj s Európskym parlamentom v oblasti rozpočtovej a asociačnej politiky, ako aj v záležitostiach asociačných zmlúv. Zavedenie ,procedúry spolupráce’ Jednotným európskym aktom a ,procedúry spolurozhodovania’, Zmluvou o Európskej únii viedlo k postupnému a výraznému zvýšeniu vplyvu Európskeho parlamentu na legislatívu ES/EÚ.

V oblasti hospodárskej a menovej únie je Rada - na základe odporúčania Komisie - zodpovedná za koordináciu a multilaterálny dohľad nad národnou rozpočtovou politikou.
Pretrvávajúce dominantné postavenie Rady v inštitucionálnom systéme je obmedzené hlavne skutočnosťou, že - až na niektoré nepodstatné výnimky - môže postupovať v oblasti spoločnej politiky EÚ len na základe návrhu predloženého Komisiou. Na každom zasadaní Rady alebo orgánov, ktoré jej podliehajú, sú prítomní aj zástupcovia Komisie, ktorí môžu kedykoľvek zmeniť či odvolať pôvodný návrh Komisie. Vzhľadom na to, že pri zmene návrhu Komisie musí Rada postupovať jednomyseľne a v niektorých prípadoch môže text Komisie prijať kvalifikovanou väčšinou, Rada len zriedka prijíma rozhodnutie bez dohody s Komisiou. Naproti tomu v prípade spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky môže návrhy predložiť Rade buď Komisia alebo členské štáty, zatiaľ čo pri spolupráci v oblasti justície a vnútorných záležitostí majú právo iniciatívy predovšetkým členské štáty.
Systém hlasovania
V Rade neexistuje žiaden paušálny hlasovací systém; v Zmluve o ES sa skôr uvádzajú osobitné pokyny, aký systém hlasovania jednotlivé orgány zúčastnené na procedúrach rozhodovania majú v konkrétnych prípadoch využiť. Zmluvy umožňujú hlasovať v Rade jednoduchou väčšinou vtedy, ak sa nestanovuje iný systém hlasovania. Pravidlom však je hlasovanie vyžadujúce určitú väčšinu (,kvalifikovanú väčšinu’) alebo jednomyseľnosť. Niektoré rozhodnutia ústavnej povahy si v Rade vyžadujú nielen jednomyseľné rozhodnutie, ale aj ratifikáciu členskými štátmi v súlade s ich ústavnoprávnymi ustanoveniami.
Ak sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, hlasy členských štátov sa rozdeľujú: Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko majú po 10 hlasov, Španielsko 8, Belgicko, Grécko, Holandsko a Portugalsko po 5 hlasov, Rakúsko a Švédsko po 4, Dánsko, Fínsko a Írsko po 3, Luxembursko 2 hlasy.
Kvalifikovaná väčšina sa dosiahne vtedy, ak rozhodnutie podporuje aspoň 62 z celkového počtu 87 hlasov; 26 (29 %) hlasov potom tvorí ,kvalifikovanú menšinu’.
Zmluva o EHS predpokladala prechodné obdobie, po ktorom by sa niektoré rozhodnutia prijímali kvalifikovanou väčšinou. Keď sa v roku 1965 toto prechodné obdobie skončilo, Francúzsko túto možnosť odmietlo a odvolalo svojho predstaviteľa zo zasadaní Rady ministrov (,politika prázdnej stoličky’). Rada potom počas nasledujúcich deviatich mesiacov nemohla prijímať žiadne rozhodnutia; tento stav trval až do 18. januára 1966, keď sa dosiahol tzv. luxemburský kompromis. Na jeho základe otázky, ktoré niektorý členský štát považuje za ,životný národný záujem’, vyžadujú, aby sa hľadalo kompromisné riešenie dovtedy, kým príslušný štát nevysloví súhlas so spoločným rozhodnutím.

V praxi tento kompromis - až na niekoľko málo výnimiek - znamenal, že väčšinové hlasovanie sa v rokoch 1966-1985 obmedzovalo len na rozpočtové záležitosti. Členské štáty mlčky prijali výklad, že luxemburský kompromis treba interpretovať ako právo veta uplatnené proti každému rozhodnutiu, s ktorým členský štát nesúhlasí. To malo za následok, že Rada sa vždy usilovala o jednomyseľnosť, pretože inak by ktorýkoľvek členský štát mohol jej rozhodnutie odďaľovať alebo dokonca úplne znemožňovať.
Jednotný európsky akt síce luxemburský kompromis neodstránil, k jeho použitiu však už nedošlo. V priebehu rokovaní o vstupe Fínska, Rakúska a Švédska do Európskej únie Veľká Británia a Španielsko dlho vystupovali proti aritmetickému stanoveniu počtu hlasov vyžadovaných na kvalifikovanú väčšinu alebo menšinu. Obidve krajiny chceli ostať pri pôvodnom počte 23 hlasov blokujúcej menšiny, aby sa udržal vplyv ,veľkých’ krajín, a v prípade Španielska vplyv ,južného bloku’. Riešenie prijaté v apríli 1994 sa podobá čiastočnému oživeniu luxemburského kompromisu: menšinu tvorí v zásade 26 hlasov, ak sa však proti určitému rozhodnutiu vysloví 23-25 hlasov, rokovanie musí pokračovať ďalej, aj keď nie je jasné, ako dlho. Takáto situácia je príznakom ,renacionalizácie’ európskej politiky.

Perspektívy
Budúcnosť Rady sa spája s otázkou, či ju ďalej budovať smerom k európskej Spolkovej rade alebo Senátu. Za realistické však možno považovať len očakávania, že Rada sa bude rovnako ako dosiaľ deliť o svoje kompetencie s inými inštitúciami EÚ, najmä s Európskym parlamentom. Európska únia sa bude v budúcnosti - oveľa viac, ako je zvykom v klasických federáciách - vyznačovať dvojitou legitimitou členských štátov v Rade a volených zástupcov občanov v Európskom parlamente. Treba zdôrazniť, že Rada má celkovú zodpovednosť za existujúce zmluvy zakladajúce Spoločenstvo a v oblastiach presahujúcich rámec Spoločenstva za spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a za spoluprácu v oblasti justície a vnútorných záležitostí. Preto je zodpovedná za intenzívnejšiu spoluprácu medzi rozličnými piliermi Európskej únie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rada EÚ