RADA EURÓPSKEJ ÚNIE
Zmluvný základ:
Články 145-148, 150-154 Zmluvy o ES.
Kompetencie:
Rozhodovacie právomoci, koordinácia národných politík, výkonné právomoci.
Zloženie:
Každú krajinu zastupuje jeden minister.
Hlasovanie:
Rozhodnutia sa môžu prijímať jedným zo 4 spôsobov
Rada Európskej únie, označovaná aj ako Rada ministrov, je hlavnou rozhodovacou inštitúciou. Pozostáva z ministrov 15 členských štátov, ktorí zodpovedajú za tú oblasť politiky, ktorá sa práve prerokúva na danom stretnutí (napr. zahraničné veci, doprava, životné prostredie, poľnohospodárstvo). Rada zastupuje členské štáty, uzákoňuje legislatívu EÚ. Zodpovedá za koordináciu všeobecných hospodárskych politík členských štátov, spolu s Európskym parlamentom kontroluje rozpočet EÚ. Predsedníctvo Rady EÚ rotuje a mení sa každých šesť mesiacov (január – jún, júl –december). Predsednícka krajina plní tri základné úlohy:
· organizuje a predsedá všetkým stretnutiam
· prijíma prijateľné kompromisy a riešenia problémov predkladané Rade EÚ
· zabezpečuje kontinuitu prijímaných rozhodnutí. Rada Európskej únie je orgán, ktorý reprezentuje členské štáty. Plní aj legislatívnu funkciu a má aj výkonné kompetencie. Hoci mala pôvodne plniť svoje úlohy bez vlastného administratívneho aparátu, rýchly kvantitatívny a kvalitatívny rast aktivít Európskeho spoločenstva viedol k preťaženiu Rady a zvýšeniu počtu sektorov, ktoré vytvárajú jej štruktúru - je ich dnes viac ako 20. Od začiatku roku 1958 začal podporovať činnosť Rady Výbor stálych zástupcov (Coreper). Tomuto výboru je v súčasnosti podriadených 200 pracovných skupín úradníkov z členských štátov. Značne rozvinutú administratívnu štruktúru Rady tvoria spolu s generálnym sekretariátom Rady Výbor stálych zástupcov a pracovné skupiny.
Až do podpísania Zmluvy o Európskej únii, ktorá vstúpila do platnosti 1. novembra 1993, bola história Rady značne poznamenaná nedostatkom schopnosti rozhodovať, čo platí hlavne o období rokov 1970-1985. Rada sa dostala do ,rozhodovacej pasce’ vzhľadom na to, že v mnohých oblastiach nevyužívala možnosti väčšinového hlasovania, dané Zmluvou o EHS. Rovnaký účinok malo rozšírenie ES v roku 1973 a neschopnosť členských krajín postupovať v realizácii ďalších spoločných cieľov po dokončení jednotného trhu.