V máji 1948 ma kongrese v Haagu predstavitelia 16 európskych štátov vyhlásili, že sú rozhodnutí vytvoriť zjednotenú Európu so slobodným pohybom osôb, myšlienok a tovaru. Túto myšlienku zakotvili do štatútu Rady Európy. Európsky dohovor o ochrane ĽP a slobôd podpísalo v máji 1950 v Ríme 10 štátov, nadväzoval na práva a slobody zo Všeobecnej deklarácie ĽP a dnes tvorí EURÓPSKU CHARTU ĽP. V roku 1966 bol prijatý Medzinárodný pakt o občianských a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Dohovor obsahuje postupy, pomocou ktorých môžu príslušné orgány OSN kontrolovať, či členské štáty aplikujú chránené práva. Tieto postupy sa uplatňujú voči štátom, ktoré vyjadrili súhlas a pristúpili k tzv. OPČNÉMU PROTOKOLU. Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe prijala v roku 1975 záverečný pakt v Helsinkách na ochranu ĽP a slobôd a odvtedy sa helsinské hnutie zasadzuje za uplatnenie a ochranu ĽP na celom svete vytváraním tzv. Helsinských výborov. STREDNÁ A VÝCHODNÁ EURÓPA
- v 90-tych rokoch po páde totalitných režimov v strednej a východnej Európe ĽP vstúpili výrazne aj do týchto štátov. Prejavilo sa to aj na ich aktivite v Rade Európy, podujatiach členských krajín Helsinského procesu, na summite KBSE v Paríži v roku 1990. Problematika ĽP bola súčasťou slovenských a českých dejín už od revolučného roku 1848-1914 a neskôr 1948-1989. V bývalom Česko-slovensku hnutie za ĽP reprezentovala Charta 77. V roku 1990 vzniklo v Prahe Helsinské občianske zhromaždenie s národnými orgánmi na SK. Medzníkom sa stalo prijatie Listiny základných práv a slobôd. ( prijatá federálnym zhromaždením). Po rozdelení ČSFR, SR prevzala všetky záväzky vyplývajúce zo všeobecnej deklarácie ĽP a slobôd OSN. Z Európskeho dohovoru o ĽP ako aj Kodanského dokumentu KBSE. SR ako člen Rady Európy uznalo kompetenciu EK pre ĽP prijímať sťažnosti našich občanov na porušovanie ĽP a základných slobôd.