Priznať si uvedené fakty je prvým dôležitým krokom na ceste k tolerantnej spoločnosti, ktorá nediskriminuje ľudí na základe ich sexuálnej orientácie, ale umožňuje každému bez obáv prejaviť svoje city, náklonnosť a lásku. Nie je pravda, že homosexualita je zvrhlosť a choroba, ktorú treba predovšetkým liečiť, nie podporovať?

Psychológovia, psychiatri a ďaľší odborníci z oblasti duševného zdravia sa zhodujú v tom, že homosexualita nie je choroba, duševná porucha ani citový problém. Homosexualita bola v minulosti považovaná za duševnú chorobu, lebo spoločnosť i odborníci z oblasti duševného zdravia mali skreslené informácie o homosexualite, a to preto, že väčšina štúdií sa zaoberala len gejmi a lesbičkami v liečení. Keď výskumníci zhromaždili údaje o homosexuáloch, ktorí neboli liečení, myšlienka homosexuality ako duševnej choroby sa ukázala byť nepravdivá. Veľmi objektívny vedecký výskum za posledných 35 rokov ukazuje, že homosexuálna orientácia nesúvisí s citovými ani sociálnymi problémami. V roku 1973 potvrdila Americká asociácia psychiatrov význam nového výskumu vyškrtnutím termínu "homosexualita" z oficiálneho zoznamu duševných a citových porúch. V roku 1975 vydala Americká psychologická asociácia (APA) rezolúciu, podporujúcu tento krok (Americká psychologická asociácia (APA) je renomovaná vedecká a odborná organizácia v USA, reprezentujúca psychológiu a najväčšiu asociáciu psychológov na svete. Členská základňa zahŕňa 132 000 praktických lekárov, vedcov, vzdelávacích pracovníkov, konzultujúcich lekárov a študentov). Po prvotnej deklasifikácii homosexuality ako duševnej poruchy bolo toto rozhodnutie následne potvrdené ďalšími vedeckými výskumami a začiatkom 90-rokov dvadsiateho storočia odstránila homosexualitu zo zoznamu chorôb aj WHO (Medzinárodná zdravotnícka organizácia). Kedže homosexuálna orientácia nie je duševná choroba, neexistuje žiadny lekársky dôvod pokúšať sa o konverziu lesieb a gejov k heterosexuálnej orientácii. Niektorí jedinci však môžu chcieť zmeniť svoju orientáciu alebo orientáciu niekoho iného (napr. rodičia by mohli chcieť liečbu svojho dieťaťa). Niektorí terapeuti, ktorí sa takýmto druhom liečby zaoberali, tvrdia, že liečbou zmenili klientovu sexuálnu orientáciu (z homosexuálnej na heterosexuálnu). Bližšie skúmanie ich správ však ukazuje na faktory, ktoré vzbudzujú pochybnosti: mnoho takýchto tvrdení prichádza skôr od organizácií s ideologickým náhľadom na sexuálnu orientáciu, než od výskumníkov z oblasti duševného zdravia, liečba a jej výsledky sú zle zadokumentované a doba, počas ktorej bol klient po liečbe sledovaný, je príliš krátka.