Lesby a gayovia

Nie je možné, že si homosexuáli si homofóbiu a diskrimináciu vymýšľajú, aby pre seba získali nadštandartné výhody ?

Ľudia s inou ako heterosexuálnou orientáciou sa neusilujú o žiadne nadštandartné výhody, chcú jednoducho iba žiť plnohodnotný život bez diskriminácie, bez strachu z nepriateľských postojov príslušníkov majority, bez obáv z fyzických útokov, bez psychického tlaku a predsudkov svojho okolia. Homosexuáli, lesby, bisexuáli a bisexuálky sú od okamihu, kedy si začnú uvedomovať svoju orientáciu, vystavení mnohým formám stresových situácií. Prvou je samotné vedomie vlastnej odlišnosti, ktorú okolie často považuje za niečo zvrátené, chorobné a hriešne. Prirodzená túžba človeka po akceptácií druhými ľuďmi tak naráža na prekážku v podobe nevedomosti a predsudkov, s ktorými sa stretáva aj medzi najbližšími osobami. Gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky sú tak veľmi často konfrontovaní s pocitom izolovanosti, ktorý zanecháva nezmazateľné stopy na ich duši. Obzvlášť ťažko to dopadá na mladých ľudí, ktorí v prípade, že prejavia svoju orientáciu narážajú na negatívne reakcie svojich rovesníkov, učiteľov, vychovávateľov a čo je najhoršie, zväčša aj vlastných rodičov, ktorí na odlišnosť vlastného dieťaťa reagujú zväčš sklamaním, odmietnutím, citovým vydieraním, snahou problém riešiť liečením, atď. Jedna štúdia uvádza, že až 26 percent mládeže s inou ako heterosexuálnou orientáciou bolo nútených opustiť domov v dôsledku zdôverenia sa so svojou odlišnosťou vlastným rodičom (Ivana Červenková, Dôsledky homofóbie a heterosexizmu, Neviditeľná menšina, 2002). V prípade, že sa mladý človek svoju odlišnosť rozhodne utajovať, vystavuje sa veľkému psychickému tlaku, ktorý pochádza predovšetkým z popierania seba samého, z vnútorného pocitu izolácie a z vedomia svojej vylúčenosti zo spoločenstva, v ktorom žije. S negatívnymi postojmi a predsudkami sa geyovia, lesby a bisexuáli stretávajú všade aj v prípade, že svoju odlišnosť nedávajú najavo. Nadávky ako buzerant, teploš, homoš patria k najponižujúcejším a zároveň veľmi často používaným nadávkam, rovnako ako rôzne hanlivé poznámky, vtipy a príbehy o ľuďoch s odlišnou sexuálnou orientáciou. S hanlivým a zosmiešňujúcim zobrazením homosexuálov a lesieb sa možno bežne stretnúť aj v masmédiách. K dôsledkom, ktoré prinášajú predsudky a homofóbne myslenie rozšírené v majoritnej spoločnosti, patrí aj fyzické násilie.

Podľa výskumov sa jedna pätina až jedna štvrtina gayov, lesieb, bisexuálok a bisexuálov stretla aspoň raz s násilým motivovaným nenávisťou k odlišnej sexuálnej orientácii. Násilie môže mať podobu útokov neznámych osôb, u mladých ľudí nie je ojedinelé šikanovanie zo strany rovesníkov a dokonca aj zo strany učiteľov, vychovávateľov apod. Ľudia s odlišnou sexuálnou orientáciou sa tiež stávajú terčom útokov pravicových extrémistov, neonacistov a fašistických skinheadov, kedže podľa ich ideológie patria popri ľuďoch s odlišnou farbou pleti, s odlišnou národnou identitou či protirasistickým postojom k „rasovému odpadu.“ Okrem verbálnych a fyzických útokov sú často gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky vystavovaní diskriminácií v zamestnaní, v náboženskom živote, v styku s políciou a úradnou mocou atď. Štát a zákony na Slovensku diskriminujú príslušníkov sexuálnych menšín tým, že im neposkytuje rovnakú ochranu a rovnaké práva, ako ostatným občanom. Týka sa to najmä práva na právoplatný zväzok s partnerom alebo partnerkou rovnakého pohlavia, ktorý by bol ekvivalentný k heterosexuálnemu manželstvu. Ďalším nezmyselným obmedzením je právna norma, ktorá znemožňuje homosexuálnym a lesbickým párom adoptovať si dieťa, o ktoré sa jeho rodičia nemôžu alebo nechcú starať (o tomto probléme sa viac dočítate nižšie.). Na Slovensku tiež neexistuje žiadny zákon, ktorý by chránil ľudí pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie a preto gayovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky ani vo väčšine prípadov neoznamujú prípady sexuálnej diskriminácie na polícii. Rôzne formy homofóbie, predsudkov a spoločenského tlaku sa podpisujú pod vysoké percento sebevrážd medzi mládežou s inou ako heterosexuálnou orientáciou. Výskumné štúdie o samovražednom správaní uvádzajú, že riziko správania medzi homosexuálnou a bisexuálnou mládežou je niekoľkorát vyššie ako v bežnej populácii (Marianna Šipošová, Gejská, lesbická a bisexuálna mládež, NoaD 2002). Ľudia s homosexuálnou alebo bisexuálnou identitou v dôsledku diskriminácie a nepriateľských postojov okolia častejšie zakúšajú psychické ťažkosti, depresie, úzkosti a podobne. V komunite mladých gayov, lesieb, bisexuálov a bisexuáliek je tiež zaznamenaná zvýšená miera konzumácie alkoholu alebo zneužívania omamných látok, ako následok snahy zmierňovať obrovské psychické napätia, ktorým často títo ľudia trpia. Homofóbia a diskriminácia je žiaľ zdokumentovaným a nevyvrátiteľným faktom, rovnako ako myšlienkové stereotypy, predsudky a prejavy nenávisti u mnohých príslušníkov heterosexuálnej majority voči menšine. Známe sú tiež rôzne tragické dôsledky homofóbie.

Priznať si uvedené fakty je prvým dôležitým krokom na ceste k tolerantnej spoločnosti, ktorá nediskriminuje ľudí na základe ich sexuálnej orientácie, ale umožňuje každému bez obáv prejaviť svoje city, náklonnosť a lásku. Nie je pravda, že homosexualita je zvrhlosť a choroba, ktorú treba predovšetkým liečiť, nie podporovať?

Psychológovia, psychiatri a ďaľší odborníci z oblasti duševného zdravia sa zhodujú v tom, že homosexualita nie je choroba, duševná porucha ani citový problém. Homosexualita bola v minulosti považovaná za duševnú chorobu, lebo spoločnosť i odborníci z oblasti duševného zdravia mali skreslené informácie o homosexualite, a to preto, že väčšina štúdií sa zaoberala len gejmi a lesbičkami v liečení. Keď výskumníci zhromaždili údaje o homosexuáloch, ktorí neboli liečení, myšlienka homosexuality ako duševnej choroby sa ukázala byť nepravdivá. Veľmi objektívny vedecký výskum za posledných 35 rokov ukazuje, že homosexuálna orientácia nesúvisí s citovými ani sociálnymi problémami. V roku 1973 potvrdila Americká asociácia psychiatrov význam nového výskumu vyškrtnutím termínu "homosexualita" z oficiálneho zoznamu duševných a citových porúch. V roku 1975 vydala Americká psychologická asociácia (APA) rezolúciu, podporujúcu tento krok (Americká psychologická asociácia (APA) je renomovaná vedecká a odborná organizácia v USA, reprezentujúca psychológiu a najväčšiu asociáciu psychológov na svete. Členská základňa zahŕňa 132 000 praktických lekárov, vedcov, vzdelávacích pracovníkov, konzultujúcich lekárov a študentov). Po prvotnej deklasifikácii homosexuality ako duševnej poruchy bolo toto rozhodnutie následne potvrdené ďalšími vedeckými výskumami a začiatkom 90-rokov dvadsiateho storočia odstránila homosexualitu zo zoznamu chorôb aj WHO (Medzinárodná zdravotnícka organizácia). Kedže homosexuálna orientácia nie je duševná choroba, neexistuje žiadny lekársky dôvod pokúšať sa o konverziu lesieb a gejov k heterosexuálnej orientácii. Niektorí jedinci však môžu chcieť zmeniť svoju orientáciu alebo orientáciu niekoho iného (napr. rodičia by mohli chcieť liečbu svojho dieťaťa). Niektorí terapeuti, ktorí sa takýmto druhom liečby zaoberali, tvrdia, že liečbou zmenili klientovu sexuálnu orientáciu (z homosexuálnej na heterosexuálnu). Bližšie skúmanie ich správ však ukazuje na faktory, ktoré vzbudzujú pochybnosti: mnoho takýchto tvrdení prichádza skôr od organizácií s ideologickým náhľadom na sexuálnu orientáciu, než od výskumníkov z oblasti duševného zdravia, liečba a jej výsledky sú zle zadokumentované a doba, počas ktorej bol klient po liečbe sledovaný, je príliš krátka.

V roku 1990 APA oznámila, že vedecké dôkazy neukazujú, že by konverzná liečba fungovala a upozorňujú na to, že môže spôsobiť viac škôd ako úžitku. Zmena sexuálnej orientácie jedinca neznamená iba jednoduchú zmenu jeho sexuálneho chovania. Vyžadovala by zmenu jeho cítenia a sexuálnych túžob i zmenu jeho sebaponímania a sociálnej identity. Hoci niektorí lekári z oblasti duševného zdravia sa o konverziu sexuálnej orientácie pokúšajú, iní pochybujú o etike snahy o terapeutickú zmenu vlastnosti, ktorá nie je poruchou a je veľmi dôležitá pre identitu jedinca. Nie všetky lesby a gejovia, ktorí vyhľadávajú terapiu, chcú zmeniť svoju sexuálnu orientáciu. Gejovia a lesby môžu usilovať o odbornú radu z rovnakých dôvodov ako ktokoľvek iný. Môžu vyhľadať pomoc psychológov k coming outu, alebo k vyrovnávaniu sa s predsudkami, diskrimináciou a násilím. Homosexuály a lesbičky by v žiadnom prípade nemali vychovávať deti, lebo im dajú zlý príklad a mohli by ich morálne pokaziť.

Gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky môžu byť zodpovednými rodičmi, ktorí dajú deťom dostatok lásky, starostlivosti a pripravia ich na plnohodnotný život v dospelosti. V otázke výchovy dieťaťa gejmi, lesbami alebo bisexuálmi panuje hneď niekoľko mýtov, na základe ktorých si mnoho ľudí myslí, že ľudia s inou ako heterosexuálnou orientáciou by nemali vychovávať deti. Vedecké štúdie ako aj praktické skúsenosti dokázali, že žiaden z týchto mýtov nie je pravdivý. Podľa prvého mýtu môžu rodičia s inou ako heterosexuálnou orientáciou ohroziť normálny vývoj detí a ich duševné zdravie. Výskumy zaoberajúce sa touto otázkou však nič podobné nepotvrdili. V šúdiach, ktoré skúmali rôzne aspekty duševného vývinu detí, napr. inteligenciu, úzkosť, strach, problémy v správaní, emocionálne problémy, sebavedomie, morálnu zrelosť a iné, sa nezistili žiadne významné rozdiely medzi deťmi heterosexuálnych, homosexuálnych a bisexuálnych rodičov. Druhým mýtom je tvrdenie, že deti vyrastajúce u rodičov gayov, lesieb, bisexuálov alebo bisexuálok majú väčšie sklony k iným ako hetreosexuálnym vzťahom. Homosexualita sa totiž nedá naučiť, je to vrodená dispozícia, podobne ako farba očí alebo vlasov. Väčšina homosexuálov napokon vyrastala v heterosexuálnom prostredí, u rodičov s heterosexuálnou orientáciou a stali sa homosexuálmi bez toho, aby ich to niekto „naučil“. „Štúdie, v ktorých skúmali sexuálnu orientáciu stoviek detí GLB (Gayov, lesieb a bisexuálov) rodičov nepotvrdili, že by medzi deťmi GLB rodičov bolo viac homosexuálne orientovaných. Tieto výsledky spochybňujú nie len samotný mýtus, ale aj teórie o naučenej povahe homosexuality, resp.

teórie o zvedení, z ktorých vychádza.“ Paula Jójárt, Výskumy o gejských a lesbických rodinách, Neviditeľná menšina, NoaD 2002. Tretím je mýtus o sexuálnom zneužívaní, ktorý sa zakladá na mylnej predstave, že rodičia s homosexuálnou, lesbickou alebo bisexuálnou orientáciou majú väčšie sklony k sexuálnemu zneužívaniu svojich detí. Čísla však hovoria niečo iné – podľa štatistík má naprostá väčšina zneužití detí (až 95%) heterosexuálny charakter, pričom sa jedná prevažne o zneužitia dievčat mužmi. Viacerí odborníci potvrdili, že geji, lesby a bisexuáli nezneužívajú deti vo väčšej miere ako heterosexuáli. Štvrtý mýtus vychádza z predpokladu, že „zdravý“ psychosexuálny vývin je podmienený prítomnosťou navzájom sa dopĺňajúcich heterosexuálnych modelov otca a matky, resp. mužského a ženského vzoru. Podľa tohoto mýtu chlapci vyrastajúci v GLB rodinách nebudú dosť „chlapskí“ a dievčatá dosť „dievčenské“. GLB rodina sa tým vlastne stavia na úroveň osamelých heterosexuálnych rodičov, ktorí sa starajú o deti sami, bez partnera, resp.partnerky. Prvým chybným východiskom tohoto mýtu je predpoklad, že tradičné rodové roly sú jediným správnym základom zdravého psychosexuálneho vývinu. Netradičnosť sa prezentuje automaticky bez akéhokoľvek odvôvodnenia ako niečo negatívne. Druhý omyl vyplýva z ignorovania faktu, že v otázkach rodových rolí majú na deti najväčší vplyv rovesníci, väčší ako samotný rodičia. „Štúdie nepotvrdili problémy s pohlavnou identitou a rodovou rolou, t.j. väčšina detí GLB rodičov menovala kamarátov rovnakého pohlavia a volila príslušné hračky rovnako ako deti heterosexuálnych rodičov. V jednej štúdii dokonca matky vyjadrili presvedčenie, že hlavný vplyv na preferencie detí nemali rodičia, ale súrodenci a rovesníci.“ Paula Jójárt, Výskumy o gejských a lesbických rodinách, Neviditeľná menšina, NoaD 2002 Jedným z najvážnejších argumentov hovoriacich v neprospech výchovy detí rodičmi s inou ako heterosexuálnou orientáciou je sociálna izolácia a nepriateľské reakcie voči takýmto deťom zo strany ich okolia a rovesníkov. Jedná sa o prejavy homofóbie prenesené na dieťa vychovávane gaymi, lesbami alebo bisexuálnymi rodičmi. Je možné, že sa podobné problémy vyskytujú, v žiadnom prípade však vinu nemožno klásť na samotných rodičov a tento argument nemožno ani používať ako obhajobu diskriminácie geyov, lesieb, bisexuálov a bisexuálok, ktorí chcú vychovávať deti. Homofóbia a predsudky sú problémom majority – heterosexuálne orientovanej väčšiny – a preto ich musí riešiť predovšetkým samotná majorita.

V tomto prípade by mala pozornosť zamerať nie len na obete diskriminácie a predsudkov, ale aj na vinníka, ktorým je veľká časť spoločnosti. Jediné čo môžeme v tomto prípade urobiť je poskytnúť gayom, lesbám,bisexuálom a bisexuálkom, ktorí vychovávajú deti našu podporu, vyjadriť im solidaritu a bojovať voči predsudkom v nás samotných, v našom okolí a v celej spoločnosti. V súčasnosti je na Slovensku ťažké presne odhadnúť počet GLB rodín. Ak by sme vychádzali z percentuálneho zastúpenia takýchto rodín v štátoch Západnej Európy a USA a porovnali ich s údajmi Štatistického úradu SR o sčítaní obyvateľstva z roku 2001, dospeli by sme k počtu cca 13 600 a 34 000 GLB rodičov, ktorý v našej krajine vychovávajú svoje deti aj bez právnej úpravy ich vzťahov. Väčšina z nich sa stali rodičmi počas heterosexuálnych manželstiev, to znamená ešte pred tým, ako otvorene priznali svoju sexuálnu orientáciu. V niektorých západných krajinách je tiež možné, aby sa geji, lesbické ženy a bisexuáli stali rodičmi na základe adopcie, pestúnskej starostlivosti o dieťa alebo dohode o náhradnom materstve. Na Slovensku takáto možnosť neexistuje aj napriek tomu, že by bola určite veľkým prínosom najmä pre deti vyrastajúce bez rodičov v detských domovoch a ústavoch. Z uvedených faktov vyplýva, že gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky môžu byť zodpovednými rodičmi, ktorí dajú deťom dostatok lásky, starostlivosti a pripravia ich na plnohodnotný život v dospelosti. Táto skutočnosť sa iba umocní, ak sa podarí v našej spoločnosti zvýšiť toleranciu k odlišnostiam v sexuálnej orientácií a obmedziť všetky formy diskriminácie a homofóbie. Neobávate sa, že ak by sme umožnili registrované partnerstvo homosexuálom a lesbám, ohrozili by sme fungovanie normálnej, zdravej rodiny, ktorá je základom štátu ?

Práve naopak - keby partnerské zväzky osôb rovnakého pohlavia, ktoré existovali, existujú a budú existovať bez ohľadu na právny stav, dostali zákonný rámec, prispelo by to k väčšej stabilite spoločnosti. Homosexuáli a lesby sú ľudia, ktorým nevyhovuje tradičné hetrosexuálne manželstvo, jednoducho preto, že sa prirodzene cítia lepšie v partnerstve s osobou rovnakého pohlavia. Niektorí z nich majú skúsenosť s heterosexuálnym manželstvom, do ktorého vstupujú zväčša kvôli spoločenskému tlaku, v snahe prispôsobiť sa normám alebo preto, že nepoznajú inú alternatívu. V takomto zväzku však musia potláčať vlastné pocity, túžby a zapierať svoju sexuálnu orientáciu, čo takmer vždy napokon vedie k rozpadu takýchto manželstiev.

Snaha vmanipulovať gayov a lesby do heterosexuálneho manželstva teda v žiadnom prípade neprospieva vytváraniu stabilnej rodiny a znemožňuje vznik plnohodnotného partnerstva. Ak majú gayovia a lesby možnosť otvorene a slobodne žiť v súlade so svojou orientáciou, v mnohých prípadoch vytvárajú stabilné páry, ktoré žijú v dlhoročnom zväzku. Niektoré tieto páry by privítali možnosť svoj vzťah legálne upraviť, čo im žiaľ naše zákony zatiaľ neumožňujú. Registrované partnerstvo by mohlo znamenať právny prostriedok pre vytvorenie rovnakých podmienok existencie sexuálnych menšín v súlade s duchom našej ústavy, ktorá hovorí o rovnosti práv a slobôd všetkých ľudí a zaručuje všetkým rovnakú dôstojnosť. Návrh zákona o životnom partnerstve bol prerokovávaný aj v Slovenskom parlamente koncom roku 2001, v hlasovaní však neprešiel. Legalizácia vzťahu homosexuálnych alebo lesbických párov nijako nemôže ohroziť fungovanie tradičnej rodiny ani heterosexuálnych zväzkov. Nie je žiadny dôvod obávať sa, že by tento právny akt akokoľvek zasiahol do života ľudí, ktorí sa narodili s heterosexuálnou orientáciou a prirodzene vyhľadávajú heterosexuálne manželské zväzky. Jedinou zmenou oproti súčasnosti by bolo to, že ľudia ktorí dnes neoficiálne žijú v partnerskom zväzku, by mohli tento zväzok zlegalizovať v rámci právneho aktu, ktorý by im priznal takmer rovnaké práva a povinnosti ako sú priznané heterosexuálnym párom. Možno predpokladať, že keby partnerské zväzky osôb rovnakého pohlavia, ktoré existovali, existujú a budú existovať bez ohľadu na právny stav, dostali zákonný rámec, prispelo by to k väčšej stabilite spoločnosti. Homosexualita prispieva k prehlbovaniu populačnej krízy. Homosexuáli nemôžu plodiť deti ako normálni občania, takže keby boli všetci homosexuáli, ľudstvo by vymrelo ?

Nie je žiadny dôkaz, ktorý by poukazoval na významný nárast homosexuality v našej spoločnosti, rovnako ako neexistujú fakty, ktoré by dokazovali spojitosť nízkej pôrodnosti s počtom inak ako heterosexuálne orientovaných jedincov. Obviňovať za nízky populačný prírastok na Slovensku homosexuálov a lesby je nezmyselné. Populačná kríza je problémom heterosexuálnych párov, ktoré sa z vlastnej vôle alebo kvôli ekonomickým tlakom rozhodujú mať dieťa neskôr a priviesť na svet menší počet detí, ako tomu bolo v minulosti. Všeobecne známym je fakt, že v modernej spoločnosti dochádza k znižovaniu pôrodnosti v závislosti na zvyšovaní životnej úrovne, zvyšovaní vzdelanosti, rastúcej potrebe venovať viac času kariérnemu postupu v zamestnaní, snahe realizovať sa mimo tradičných rodinných povinností atď.

Nie je žiadny dôkaz, ktorý by poukazoval na významný nárast homosexuality v našej spoločnosti, rovnako ako neexistujú fakty, ktoré by dokazovali spojitosť nízkej pôrodnosti s počtom inak ako heterosexuálne orientovaných jedincov. Nemožno ani tvrdiť, že by sa všetci gayovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky úplne vzdávali akýchkoľvek rodinných záväzkov. Mnohí by naopak veľmi radi vychovávali deti, ktoré sa dostali do detských domovov, alebo také, o ktoré sa samotní rodičia nedokážu postarať. Prekážku im v tom však vytvárajú právne normy nášho štátu.

Linky:

http://www.rasizmus.sk - www.rasizmus.sk