Moslimovia vynašli algebru, algoritmy, zdokonalili astroláb a urobili dôležité objavy v astronómii. Damask, Bagdad, Samarkand, Káhira, Kajruván, Marrakéš, Granada a Córdoba boli veľkými strediskami arabsko-islamskej kultúry, ktorá čo sa významu týka sa vyrovnala gréskej kultúre v stredoveku.
V 14. storočí sa islam začal opäť šíriť, a to najmä do rovníkovej oblasti Afriky a na východ až do Indonézie, kde v súčasnosti žije najviac moslimov (asi 150 miliónov). Z nových impérií boli najznámejšie ríša Safíjovcov v Iráne, Veľkých Mogulov v Indii a osmanských Turkov, ktorí si podrobili Balkán a postúpili až do strednej Európy.
V 19. storočí sa do islamských krajín začal šíriť európsky vplyv. Sformovali sa národné politické hnutia. Národná emancipácia zapríčinila vznik samostatných štátov v polovici 20. storočia.
Islam je náboženstvo, ktoré sa v súčasnosti najviac šíri Moslimské národy však musia prijať vedecko-technický rozvoj v 21. storočí. Vzťahy medzi sunnitmi a šíitmi

SUNNITI

Všetci moslimovia uctievajú korán a zachovávajú päť náboženských povinností. Po smrti Muhammada sa však nezhodli v otázke voľby jeho nástupcu vo vedení obce veriacich. K prvému rozdeleniu moslimov došlo v roku 655, keď vznikli šíiti a cháridžovci. Títo sa odštiepili od tzv. stúpencov sunny alebo tradície. Stúpencov sunny alebo sunnitov je asi 90 % zo všetkých moslimov. Sunniti zastávajú názor, že Muhammadovým nástupcom (kalifom) sa môže stať každý moslim, kým šíiti si myslia, že to musí byť niekto z príbuzných. Vzhľadom na to, že sunnitov je väčšina, nazývajú sa aju pravovernými, teda ortodoxnými moslimami. Svojich odporcov považujú za úchylkárov alebo heretikov.

ŠÍITI

Šíiti veria, že nástupcom Proroka sa mal stať jeho bratanec Alí. Alí sa však stal až štvrtým kalifom a od začiatku mal silného protivníka Muáviju.
Muávija bojoval s Alím o kalifát aj vojensky. V rozhodujúcej bitke pri Siffíne roku 655 už Muávija prehrával, no ľsťou a podvodným vyjednávaním sa mu podarilo odvrátiť porážku. Vtedy sa od Alího ako od nerozhodného človeka odvrátili mnohí jeho bývalí spojenci a jeden z nich ho v roku 661 prepichol dýkou. Tí však, čo ostali verní Alímu, sa nazvali šíat Alí, teda Strana Alího.
Šia sa rozšírila ako hnutie najmä po zavraždení Alího syna Husajna. Šíiti ho pokladajú za mučeníka, za obeť zla a zločinu. Dodnes spomínajú na Alího a jeho syna ako na svätcov a ich hrobky v irackých mestách Nadžaf s Kerbelá sú šíitskymi pútnickými miestami.