Typy hospodárskej politiky

Zásadné usporiadanie prvkov, javov, cieľov, použitých nástrojov a ďalších prostriedkov hospodárskej politiky do určitého systému, bude znamenať, že sa tým vytvoria určité charakteristické, ustálené znaky jeho fungovania. Práve tieto charakteristické črty pri spôsobe voľby, výberu a dosahovaní hospodárskych cieľov, môžeme označiť ako typ hospodárskej politiky.

Na základe štúdia a pozorovania zhodných a rozdielnych prvkov, pozorovania súperov a účinkov hospodársko-politických opatrení rozlišujeme hlavne tieto typy hospodárskej politiky - klasická, keynesiánska, konzervatívna (neoklasická), neokeynesiánska, neokonzervatívna, monetárna, a ďalšie.

Existuje aj ďalšie členenie (klasifikácia) typov hospodárskej politiky. Napríklad z hľadiska vecného zamerania výberu, rozsahu pôsobenia a smerovania vzniká charakter konjunkturálnej hospodárskej politiky, štrukturálnej, priemyslovej, obchodnej, fiškálnej, nometárnej, colnej, dôchodkovej, mzdovej, zamestnaneckej, podnikateľskej, vonkajšej politiky atď., ktoré už predstavujú samostatné zložky hospodárskej politiky štátu. Klasická hospodárska politika


V klasickej predstave o ekonómii, ktorú sformuloval Adam Smith (pôvodom Škót, nar. 1723), panuje predstava, že všetky ekonomické javy a zákonitosti vyplývajú z prirodzenej povahy človeka. Vznikajú samočinne tak, že ľudia sa snažia dosiahnuť svoj osobný záujem, ktorý je hybnou silou všetkého ekonomického vývoja. Podľa tejto predstavy každý podnikateľ sleduje iba vlastný zisk a ako v mnohých ďalších prípadoch, vedie ho len akási neviditeľná ruka k tomu, aby zároveň pomáhal dosiahnuť aj cieľ spoločenský, o ktorý mu v zásade vôbec nejde. Tým, že sleduje vlastné záujmy, neraz prospeje záujmom spoločnosti viac, ako keby jej chcel skutočne prospieť. Na tomto základe potom rozvinul A. Smith svoju koncepciu "prirodzeného poriadku". Z tejto koncepcie vyplynula požiadavka odstrániť všetky umelé zásahy do ekonomického života a ponechať voľný priestor "slobodnej hre" ekonomických síl. A. Smith napísal: "Keď odstránime všetky zvýhodňujúce alebo obmedzujúce systémy, nastolí sa sám od seba jasný a jednoduchý systém prirodzenej slobody. Každý človek, keď neporušuje zákony spravodlivosti, má úplnú slobodu sledovať svoj záujem vlastnou cestou a priniesť svoju usilovnosť i svoj kapitál do konkurencie s usilovnosťou a kapitálom iných ľudí ...". V tomto systéme "prirodzenej slobody" zostávajú štátu tri hlavné povinnosti, a to:

1. Ochraňovať krajinu pred vonkajším nepriateľom.
2.

Udržiavať "spravodlivosť" vnútri krajiny.
3. Budovať a udržiavať verejné zariadenia, o ktoré nemá záujem jednotlivý kapitalista, pretože sa nevyplácajú.. Táto hospodárska ideológia plne zodpovedala záujmom anglických podnikateľov, ktorí prebojúvali novú priemyselnú a hospodársku politiku, lebo stará politika podporujúca veľkostatky, bola im už ťažkým bremenom. Nová politika štátu sa v hospodárstve týchto rokov však len postupne formovala, preto skutočne o hospodárskej politike štátu možno hovoriť až od keynesiánskeho obdobia. Základy vzniku hospodárskej politiky boli pravdaže položené predstaviteľmi klasickej ekonómie (Adam Smith, D. Ricardo, J. B. Say, J. S. Mill), ktorí sú zakladateľmi teórie trhovej ekonomiky.


Keynesiánska hospodárska politika


Keynesiánsky typ hospodársky typ politiky je spojený s menom anglického ekonóma J. M. Keynesa (1883 - 1946). Jeho teoretický základ je budovaný na poznatkoch a prejavoch systému plne rozvinutého kapitalizmu a na snahe spoločensky únosne zvládnuť tvrdý dopad bezohľadných podnikateľských aktivít formovaných ziskom na stav zamestnanosti, investičnú činnosť, úspory obyvateľstva a celkovú recesiu (pokles) reprodukcie. Jeho závery vyúsťujú do konštatovania, že trhový mechanizmus prináša trvalú nestabilitu vývoja, čo vedie k cyklickému kolísaniu a vyvoláva problémy práve vo vzniku nezamestnanosti, v nízkej miere investícií, v klesaní úspor a v celkovej strate tempa rastu. Preto Keynes a jeho žiaci vidia záchranu rozvoja ekonomiky v hospodársky podpornej politiky štátu. Požaduje, aby štátne orgány pružne reagovali na hospodársky vývoj a korigovali vzniknuté poruchy. Podľa keynesiáncov práve vláda štátu je povolaná na to, aby permanentne zasahovala do chodu ekonomiky a regulovala, dolaďovala jej chod, zásadne ináč založený na slobode podnikania. Za hlavný cieľ hospodárskych opatrení považujú keynesiánci udržanie úrovne zamestnanosti. Podľa nich zo zamestnanosti vyplýva práca, výkon, z práce mzda, zo mzdy dôchodkový zdroj, z dôchodku dopyt a tým aj možnosť rovnováhy dopytu s ponukou tovaru. Za predpokladu cenovej stability pri vytvorenej ponuke na trhu, opatreniami štátu bude rovnovážne vytvorení i dopyt. Dostatočne veľký dopyt sa môže teda dosiahnuť zamestnanosťou a dôchodkovosťou z toho plynúcou. Táto bude spätne pôsobiť, vytvorí podnety pre výrobu a rozšírenie ponuky. Tak sa dosiahne stabilita ekonomiky a plná zamestnanosť.

V tomto zmysle sa keynesiánci dovolávajú zásahov štátu do hospodárstva. Štát má hlavne podporovať rast dopytu.

V záujme podpory verejnoprospešnej činnosti aj tak, že súkromné výdavky na spotrebu bude doplňovať štátnymi výdavkami. Štátne výdavky plynú zo štátneho rozpočtu. Treba preto upevňovať úlohu štátneho rozpočtu. Posilňovať daňové príjmy a potom prerozdeľovať rozpočtom investičné zdroje do tých oblastí, do ktorých by sa nedostal na základe trhového mechanizmu (napríklad na infraštruktúru a verejné práce). Keďže štátny rozpočet ovplyvňuje agregátny, kúpyschopný dopyt, preto keynesiánsku politiku môžeme charakterizovať ako dopytovo orientovaný typ hospodárskej politiky, založený na rozpočtovej politike.


Liberálna (konzervatívna) hospodárska politika


Liberálna hospodárska politika, ako oponent keynesiánskej politiky je zameraná na vytváranie optimálnych podmienok pre fungovanie trhového mechanizmu. Štát má preto podľa tejto politiky určiť len dlhodobo platné pravidlá pre ekonomické subjekty na trhu a minimalizovať zásahy štátu do ekonomiky. Zdôrazňuje, že hlavnou podmienkou fungovania trhového mechanizmu je cenová stabilita. Cenový mechanizmus podľa toho umožňuje účastníkom trhu racionálne sa rozhodovať a tým maximalizovať želaný efekt. Cenová stabilita udržiava hodnotu peňazí. Pri inflácii trhové subjekty strácajú stabilné merítko. Cenová stabilita a fungujúci trh zabezpečia merítko efektu a zabezpečia i dostatočnú zamestnanosť. Štát napomáha rovnováhe dopytu a ponuky cenovou stabilitou, ktorú udržiava stálym rastom ponuky peňazí v súlade s dlhodobým tempom rastu produkcie. Hlavným nástrojom regulácie podľa konzervatívcov je preto monetárna politika. Neokeynesiánska hospodárska politika


Na otázku o miere a stupni zásahov štátu do ekonomiky, ktoré hlásajú a obhajujú konzervatívci, zameraní na ochranu voľného trhu, odpovedajú neokeynesiánci skoro zhodne s keynesovcami. S ohľadom na vývoj trhových vzťahov pod vplyvom cien a peňazí, obracajú svoju pozornosť viac ku zachovaniu cenovej stability. Za hlavný cieľ opatrení hospodárskej politiky naďalej považujú zamestnanosť. Povedľa zachovania zamestnanosti a tvorby dôchodkov, uznávajú za dôležité zachovať aj cenovú stabilitu na trhu. To je ich hlavný rozdiel od keynesiáncov. Kontrolu množstva a potreby peňazí na trhu (ktoré tam priniesla rozpočtová politika), chcú dosiahnuť akceptovaním účinnej monetárnej, protiinflačnej politiky. Preto neokeynesiánci už pôsobia na hospodárstvo kombináciou opatrení rozpočtovej monetárnej politiky. Neoliberálna (monetaristická) hospodárska politika


Ekonomickým východiskom neoliberalizmu sú rôzne teoretické zdroje, ktoré v zásade vychádzajú z neoklasickej ekonómie.

Neoliberáli v hospodárskej politike uplatňujú presvedčenie, že najdokonalejší nástroj, ktorý vedie k najlepším hospodárskym výsledkom je trhový mechanizmus. Preto akékoľvek zasahovanie štátu do trhového mechanizmu považujú za nepotrebné až škodlivé, podporujú presadenie systému voľnej súťaže. Pripúšťajú jedine politiku usmerňovania množstva peňazí prostredníctvom riadenia ponuky peňazí. Konečným cieľom je dosiahnutie hospodárskeho rastu cestou zvýšenia investičnej činnosti podnikateľov. Štát to dosiahne ponukou investičného kapitálu. Zvýšené investície povedú ku zvýšeniu ponuky tovarov a služieb prostredníctvom trhu.

Z rozšíreného trhu vyplýva dopyt po výrobných faktoroch, a teda i po zamestnanosti. V konečnom dôsledku to vedie k rovnováhe ponuky a dopytu. Neoliberálnu politiku môžeme charakterizovať ak ponukovú hospodársku politiku. Vo všeobecnosti sú najcharakteristickejšie tieto jej znaky:

- zníženie keynesiánskych zásahov štátu na minimum
- zdržanie sa metód štátneho intervencionizmu
- redukcia sociálnych programov a sociálnej pomoci obyvateľstvu
- zrušenie opatrení horných limitov cien
- nahradenie rozpočtovej a peňažnej politiky automaticky fungujúcou trhovou ekonomikou
- obmedzovanie rozpočtových deficitov

Medzi najvýznamnejšie teórie neoliberálnej ekonómie patrí monetarizmus, ekonómia ponuky, teória racionálnych očakávaní, politika reindustrializácie, atď. Neoliberálna hospodárska politika získava svojich zástupcov, pretože na vývoji ekonomiky priemyselne vyspelých krajín trhovej ekonomiky, overila sa jej koncepčnosť. Tie ekonomiky, kde sa uplatnila, dochádzajú viac menej k pružnému prispôsobeniu a riešeniu realít sociálneho, peňažného, technického a stabilizovaného rozvoja.

Pre neoliberálny model hospodárskej politiky je charakteristické úsilie o obmedzenie štátnych zásahov do ekonomiky. Takýto postup nazývame deregulácia v hospodárskej politike. Obmedzenie štátnych zásahov do činnosti subjektov ekonomiky je nahradzované potom pôsobením auto regulačných mechanizmov trhu., ktoré pôsobia vo väčšej miere na súkromnú iniciatívu ekonomických subjektov. Východisko, ktoré spojuje všetky ekonomické politiky neoliberalizmu a platí aj v monetárnej politike je taká predstava, že trhová ekonomika už sama o sebe tiahne k optimálnemu vývoju, k maximálnej výkonnosti ekonomiky. Naviac s takýmto zameraním je možné dlhodobo počítať a toto aj udržať. Je to založené na poznaní, že trhový mechanizmus vytvára predpoklady pre efektívne využívanie všetkých hospodárskych zdrojov.

Monetaristi tvrdia, že nie je v silách tak rozpočtovej, ani monetárnej politiky zabrániť bežným makroekonomickým cyklickým výkyvom.

Z toho treba vyvodiť, že automatické, plynulé a mierne zvyšovanie obeživa je ekonomicky správnejšie a významnejšie. Predstavuje pre trh väčší prínos ako nárazové a jednorázové štátnoregulačné opatrenia, ktoré uskutočňuje vláda, alebo do podobných akcií hnaná emisná banka. Plynulé, mierne a automatické zvyšovanie obeživa je možné podporiť efektívnymi zásahmi tak, aby sa odstraňovala cenová strnulosť spôsobená monopolistickými prvkami v ekonomike. Domnievajú sa, že mierny, ale stabilný rast peňažnej ponuky (v závislosti od viacerých faktorov) predstavuje najlepší spôsob, ako dosiahnuť efektívny dopyt na úrovni plnej zamestnanosti. Základná úloha vlády spočíva vo vytváraní, dosiahnutí a zabezpečení právneho prostredia a dozoru k nemu. Vláda musí vytvárať stabilné legislatívne prostredie pre ekonomickú činnosť, najmä v oblasti vlastníckych práv, v podmienkach dohôd medzi subjektami ekonomiky a v podmienkach kontroly obeživa. Dozorčia úloha vlády je zameraná na riadenie súdnictva, polície a peňažných inštitúcií. M. Friedman ako jeden zo skupiny neoliberálov doporučuje hlavne tri ekonomické oblasti, kde má zmysel uplatňovať vládnu moc. Sú to:

1. V oblastiach technickej infraštruktúry, ako sú elektrárne, obrana a pod. Sú to prípady, kedy nie je ani efektívne, ani prípadne prakticky možné spoliehať sa na konkurenciu množstva malých podnikov pri určovaní cien výroby a ponuky.
2. V oblastiach, keď akcie a činnosti jednej spoločensky určitej strany škodia ostatným stranám. Typickým príkladom je problematika životného prostredia, resp. tam, kde systém trhovej ekonomiky neobsahuje dostatočné mechanizmy na svoju účinnú ochranu.
3. V oblastiach vzdelávania, predovšetkým v riešení prípadov duševnej zaostalosti a nedospelosti, kedy sa už nemožno spoliehať na činnosť dobročinných organizácií.

Ideálne pre makroekonomickú politiku v tejto oblasti je teda stabilná rýchlosť obratu peňazí alebo aspoň situácia, v ktorej sa rýchlosť obratu peňazí mení pomaly a predvídateľne, čo je základný predpoklad monetaristov. Ak je tento predpoklad splnený, môže štátna banka vyvolať akékoľvek zmeny výdajov jednoducho zmenami ponuky peňazí. Nástroje monetárnej politiky:
Priame nástroje:
1. Regulácia investičnej činnosti - banka poskytne záujemcovi úver len na základe povolenia štátnymi orgánmi.
2. Regulácia spotrebného úveru - pri predaji na splátky štátne orgány určujú maximálnu dobu splatnosti úveru.

V oboch prípadoch banka určuje, za akých podmienok poskytne investičný či spotrebný úver. Nepriame nástroje:

1.

Stanovenie minimálnej miery povinných rezerv

Centrálna banka určuje povinnú mieru rezerv obchodných bankám. Ak sa zníži miera rezerv, dochádza k poklesu sumy požadovaných rezerv, čo má rovnaký účinok, ako keby obchodná banka získala dodatočné nové depozitá, čím sa jej rozširujú úverové možnosti. Pri zvýšení miery rezerv potrebujú banky na zvýšenie objemu rezerv dodatočné prostriedky, ktoré získajú napríklad predajom cenných papierov. Peniaze potrebné na ich nákup sa sťahujú z depozít do rezerv, až kým sa dosiahne požadovaný pomer. Pri zvýšení povinných rezerv banky z nových depozít ponúkajú menej úverov ako predtým. Centrálna banka má pravo upravovať mieru rezerv v určitom stanovenom rozsahu. Prekročiť tento rozsah možno iba so súhlasom zákonodarného orgánu. Zmeny povinnej miery rezerv výrazne ovplyvňujú úverové možnosti bánk. Centrálne banky tento nástroj využívajú dosť zriedka. 2. Operácie na voľnom trhu

Centrálna banka nakupuje alebo predáva štátne cenné papiere. Ak bude chcieť centrálna banka zvýšiť ponuku peňazí, bude štátne obligácie kupovať, lebo tým rozšíri bankové depozitá, a tým aj úverové možnosti obchodných bánk. Pri predaji štátnych obligácií dochádza naopak k odčerpávaniu bankových depozít a k obmedzeniu úverových možností obchodných bánk. Získané peňažné prostriedky štát môže vydať prostredníctvom štátneho rozpočtu. V tomto prípade monetárna politika úzko súvisí s politikou fiškálnou. 3. Diskontná sadzba

Je to nástroj, ktorý využíva centrálna banka na reguláciu úverových možností obchodných bánk. Ide o úrokovú sadzbu, za ktorú si požičiavajú obchodné banky peniaze od banky centrálnej.

Ak chce centrálna banka rozšíriť úverové možnosti obchodných bánk, bude diskontnú sadzbu znižovať, ak chce úverové možnosti znížiť, bude úrokovú sadzbu zvyšovať. Účinnosť tohto nástroja je dosť obmedzená, lebo závislosť obchodných bánk od úverov centrálnej banky je väčšinou nepatrná. V tomto prípade sa v USA zaužívalo vhodné prirovnanie: "Koňa môžeš priviesť k vode, darmo ho však budeš nútiť piť, keď je napojený".

Zmeny v diskontnej sadzbe majú viac význam ako informácie o predstavách centrálnej banky o predpokladanom vývoji úrokových sadzieb, za ktoré poskytujú úvery obchodné banky. Obchodné banky v tomto smere niekedy reagujú, inokedy nie. Zmeny v diskontnej sadzbe znamenajú tiež zámery centrálnej banky v ďalšom vývoji hospodárstva.

Z tohto pohľadu charakterizujeme nástroje monetárnej politiky ako nástroje globálne, čo znamená, že by mali pôsobiť na celú ekonomiku.

Typy monetárnej politiky:

Pri regulácii ponuky peňazí centrálna banka môže v zásade uskutočňovať dva typy monetárnej politiky:
- expanzívnu, čo znamená zvyšovanie ponuky peňazí,
- reštriktívnu, čo znamená znižovanie ponuky peňazí.

Expanzívna monetárna politika sa presadzuje prostredníctvom nákupov štátnych obligácií (cenných papierov) na voľnom trhu, znižovaním miery povinných minimálnych rezerv, znižovaním diskontnej sadzby.

Reštriktívna monetárna politika znamená opačné opatrenie. Pri využívaní uvedených nástrojov dochádza k zmene rovnováhy na peňažnom trhu. Pri redukcii ponuky peňazí sa úrokové sadzby zvyšujú. Fiškálna politika


Fiškálna politika je činnosť štátu spojená so štátnym rozpočtom (od vládnej až po miestnu úroveň) zameraná na stabilizáciu ekonomiky.

Štátny rozpočet je centralizovaný fond, ktorý v podobe súvahy porovnáva príjmy a výdavky. Je kategóriou distribučnou, zabezpečuje rozdeľovacie a znovurozdeľovacie procesy, ako aj nástrojom regulovania reprodukčného procesu. Štát využíva rozpočtové prostriedky na ovplyvňovanie investícií, urýchľovanie ekonomického rastu, stimulovanie rozvoja vybratých odvetví. Podstata a význam štátneho rozpočtu sa prejavujú v jeho funkciách: je nástrojom rozdeľovania národného dôchodku, nástrojom štátnych zásahov do reprodukčného procesu a prostriedkom na uskutočňovanie vonkajšej hospodárskej a politickej expanzie. V sledovanom období (spravidla rok) štátny rozpočet môže vykazovať:

- rozpočtový prebytok
- rozpočtový deficit
- vyrovnaný rozpočet

Hlavným zdrojom príjmov štátneho rozpočtu sú dane. Daň je povinná platba, ktorú jednotlivé subjekty odvádzajú do štátneho rozpočtu v stanovenej výške a lehote.

Nástroje fiškálnej politiky:

Štátne orgány pôsobia na vývoj ekonomiky prostredníctvom zmien v štruktúre a výške rozpočtových príjmov a výdavkov. Príjmy a výdavky sa uskutočňujú na základe pravidiel, ktoré prijal príslušný štátny orgán. Pokiaľ pravidlá nie sú stanovené, príjem či výdaj si potom vyžaduje jednorázové rozhodnutie štátneho orgánu.

Nástroje fiškálnej politiky predstavujú:
- zabudované stabilizátory,
- zámerné (diskrétne) opatrenia.

Zabudované stabilizátory (built - in stabilizers) sú opatrenia fiškálnej politiky, ktoré po zavedení pôsobia v ekonomike automaticky a nevyžadujú ďalšie rozhodnutia štátnych orgánov. Majú pôsobiť ako proticyklické regulátory. Túto funkciu má plniť:

- progresívna dôchodková daň,
- poistenie v nezamestnanosti,
- subvencie k cenám poľnohospodárskych výrobkov,
- štátny výkup poľnohospodárskych prebytkov

Pri progresívnej dôchodkovej dani progresívna daňová sadzba sa postupne zvyšuje s rastom daňového základu. Pôsobí takto: v období cyklickej expanzie rastu dôchodkov, zvyšuje sa daň a v dôsledku toho rastú príjmy štátneho rozpočtu.

Použiteľný dôchodok však rastie pomalšie, a tým sa brzdí rast spotrebiteľského dopytu.
Tým istým spôsobom pôsobí poistenie v nezamestnanosti: v čase cyklickej expanzie rastie zamestnanosť a zvyšujú sa platby na poistenie v nezamestnanosti.
Subvencie k cenám a štátny výkup poľnohospodárskych prebytkov klesá, lebo v čase expanzie ceny aj dopyt stúpajú. Zámerné (diskrétne) opatrenia sú opatrenia fiškálnej politiky, ktoré vyžadujú jednorázové rozhodnutia príslušného štátneho orgánu. Patria k nim opatrenia:

- zmena daňových sadzieb,
- zmeny v štruktúre štátnych výdavkov,
- zmeny vo veľkosti jednotlivých položiek rozpočtových výdavkov.

Podľa pôsobenia fiškálnej politiky rozlišujeme:

a/ fiškálnu politiku expanzívnu
b/ fiškálnu politiku reštriktívnu

Expanzívna krátkodobá fiškálna politika má za následok:

- rast reálneho produktu a zamestnanosti, pokiaľ sú v ekonomike nevyužité výrobné zdroje a je vysoká nezamestnanosť,
- rast cenovej hladiny, pokiaľ sa blíži skutočný produkt k potenciálnemu.

Dlhodobá expanzívna politika spôsobuje:

- nemení úroveň reálneho produktu a zamestnanosti (pri úplnom efekte vytesnenia),
- zvýšenie úrovne cien,
- vyššie úrokové sadzby, investičné výdavky sa trvale znižujú v dôsledku zvýšených rozpočtových výdavkov.

Krátkodobá reštriktívna fiškálna politika:

- znižuje reálny produkt a zamestnanosť, ak sú v ekonomike nevyužité výrobné zdroje a vysoká nezamestnanosť,
- znižuje cenovú hladinu, pokiaľ sa skutočný produkt blíži potenciálnemu.

Dlhodobá reštriktívna fiškálna politika zvyšuje súkromné investície. Okrem toho spôsobuje:

- pokles cenovej hladiny
- pokles nominálnej a reálnej úrokovej sadzby

- nemennosť úrovne reálneho produktu a zamestnanosti, pokiaľ súkromné investície v plnej miere nahradí zníženie štátnych výdavkov na nákup tovarov a služieb.

Zámerná (diskrétna) finančná politika

Jej hlavným cieľom je regulovať príjmy obyvateľstva prostredníctvom daňovej politiky. Zdanenie miezd a platov reguluje kúpyschopný dopyt po spotrebných predmetoch, zdanenie ziskov reguluje zdroje investícií.

V období hospodárskeho poklesu sa dane znižujú, aby podnikateľom ostala väčšia časť zisku na investície, ktoré zabezpečia potrebné tempo ekonomického rastu. Nástrojmi diskrétnej hospodárskej politiky sú konkrétne jednorázové opatrenia vlády:

- zmeny daňových sadzieb,
- zmeny v štruktúre výdavkov štátneho rozpočtu,
- zmeny v objeme jednotlivých položiek rozpočtových výdavkov a podobne.

Zásadné zmeny daňovej politiky si vyžadujú dlhší čas na prípravu a uvedenie do života, čiže očakávaný účinok prichádza oneskorene. Prijaté daňové opatrenia zväčša zastihnú ekonomiku v úplne inej situácii, než bola tá, na ktorú boli zamerané. Veľká časť rozpočtových výdavkov je naplánovaná dlhodobo, a tak na stabilizáciu hospodárstva možno využívať len ich malú časť.