Judaizmus

„Ak nezmeníme definíciu toho, kto je Žid, zachvíľu zostanú Židmi len Izraeliti a haredim. Sekulárni, tradicionalistickí a reformní Židia mimo Izraelu pomaly zmiznú. My, Izraeliti, im nenecháme inú voľbu.“
Jossi Beilin


Boh dal Jakubovi meno Izrael, teda ten, „ktorý zápasí s Bohom“. Toto meno zostalo aj jeho potomkom.

Vojna za nezávislosť
Po druhej svetovej vojne bola Palestína pod správou Britov a Balfourova deklarácia sa stala dokumentom, na základe ktorého sa mali splniť nádeje Židov na vlastný štát. Medzi palestínskymi Arabmi a Židmi vypukli násilnosti a OSN odhlasovalo vytvorenie samostatného arabského a židovského štátu v oblasti. Nezávislý Izrael napokon vznikol v roku 1948.

Tóra a Talmud
Základom židovského právneho systému založeného na náboženských zákonoch je Tóra, považovaná za záznam Božieho zjavenia.
V zásade sa rozlišuje medzi písanou a ústnou Tórou. Pod písanou Tórou rozumieme Päť kníh Mojžišových (Pentateuch), celá hebrejská biblia má názov Tenach a zahŕňa okrem tóry ešte Knihy prorokov (Nebiim) a Spisy (Ketubim), celkovo 22 svätých kníh (presne ide o 39 jednotlivých kníh, z nich boli niektoré zhrnuté do jedného zväzku – tak sa dospelo k počtu 22). Kresťanský pojem „Starý zákon“ Židia nepoužívajú.
V židovskom náboženstve existoval mimo písaného slova (Tóry) vždy ešte vysvetľujúci výklad. Veľká časť týchto ústne tradovaných textov bola v 2.-5. storočí n.l. zhrnutá v Talmude („Učenie“). Talmud sa skladá z dvoch prvkov: Mišna („Opakovanie“) a Gemara („Dokončenie“, prípadne i odvodenina z aramejského slova gemar = učiť sa). Mišna je zbierka náboženských a civilnoprávnych zákonov. Gemara obsahuje diskusie o Mišne a výklad zákonov. Práve z týchto dvoch prvkov vznikol na začiatku 6. storočia n.l. Talmud, najprv jeruzalemský, neskôr podrobnejší a významnejší babylonský Talmud. V Talmude rozlišujeme časť zvanú Halacha („Cesta“, „Chodník“), teda legislatívnu, a časť s názvom Hagada, teda texty rôzneho druhu, ktoré nemajú právny charakter, napr. príbehy, bájky, filizofické diskusie a výklady biblie.
Celkové posolstvo Tóry možno vyjadriť v jedinej vete: „To, čo nechceš, aby činili tebe, nečiň svojmu blížnemu.“

Sefardim
Židia, ktorí sa usadili na Pyrenejskom polostrove, dostali meno sefardim. V hebrejčine označuje toto slovo Španielsko.

Do Španielska sa sťahovali v období stredoveku a žili tu po boku moslimských spoluobyvateľov. Vytvorili si vlastnú silnú intelektuálnu kultúru a jazyk ladino, zmes španielčiny a hebrejčiny.

Aškenázim
Židia severnej a východnej Európy sú známi ako aškenázim, slovo odvodené od hebrejského slova pre severné Francúzsko a Nemecko. Z týchto oblastí sa šírili ďalej do Poľska a Ruska, kde sa vyvinula bohatá kultúra a špecifický jazyk jidiš. Jidiš je zmesou nemčiny, hebrejčiny a niektorých slovanských výrazov. Písmo tohto jazyka je hebrejské.

Falaša
Židia v Etiópii sa nazývajú Falaša, od slova, ktoré značí „cudzinec“. Dodržiavajú judaistické tradície, ale čítajú bibliu v etiópskom dialekte Geez.


Chasidizmus
Toto mysticky ladené náboženské hnutie sa objavilo v 18. storočí a veľmi rýchlo sa šírilo. Pôvod má vo východnej Európe. Chasidi zdôrazňujú oddanosť náboženstvu, majú vlastné bohoslužby, nosia osobité čierne odevy a nechávajú si narásť dlhé pajesy. Najsilnejšie je toto hnutie v Izraeli a v USA.

Haredim (Ustaraní) – nesionistickí ultraortodoxní Židia. Náboženský fundamentalizmus
Dnes úplne bežne používaný výraz „fundamentalizmus“ má svoj pôvod v rade brožúr, ktoré vydali prísne veriaci kresťania v rokoch 1910 až 1915 v USA pod titulom: „A Testimony of the Truth“. Pre náboženských fundamentalistov v dnešnom slova zmysle sú charakteristické pravidelne sa opakujúce ideologicky motivované vzorce chovania.

Ortodoxné židovstvo
Hlavný prúd ortodoxného judaizmu (asi 10-15 percent židovského obyvateľstva) dnes reprezentuje ortodoxia, ktorá čiastočne vychádza z neoortodoxie Samsona Raphaela Hirscha (v 19. storočí) a v Izraeli má svoj hlavný politický stan v Národnej náboženskej strane. Táto nacionálno-religiózna strana ovšem prešla v poslednej dobe pozoruhodným vývojom – od umiernenej náboženskej strany Josefa Burga, ktorá neodmietala politické kompromisy s Palestíncami, smerom k ultrareligióznemu a ultranacionalistickému hnutiu. Pravé krídlo ortodoxie zaujíma ultraortodoxné hnutie (samo sa nazvalo haredim) s početnými skupinami,ktoré sa navzájom ostro potláčajú.

Všetky (ultra)ortodoxné zoskupenia sú zajedno len v jednej veci – v striktnom odmietaní a neuznávaní neortodoxného (progresívneho i konzervatívneho) judaizmu, v ktorom vidia nepriateľa číslo jeden, nebezpečnejšieho než „sekulárny“ judaizmus.

Neortodoxný religiózny judaizmus
K neortodoxnému religióznemu judaizmu patria skupiny, ktoré sa označujú ako „konzervativci“, „reformovaní“, „liberáli“ a „rekonštruovaní“ a – s výnimkou konzervativcov – sú združení a zastrešení „Svetovou úniou progresívneho judaizmu“. V Severnej Amerike sa hlási asi 1,2 milióna Židov ku konzervatívnemu judaizmu (s 800 vlastnými synagógami). „Svetová únia progresívneho judaizmu“ s hlavným sídlom v Jeruzaleme reprezentuje 1,5 milióna osôb.
Výraz „reformný judaizmus“ vychádza z klasického nemecko-židovského hnutia v 19. storočí, názvy „liberáli“, „rekonštruovaní“ a „progresívni“ vznikli v 20. storočí. V USA reprezentujú neortodoxní už dávno hlavný prúd judaizmu, avšak inde – hlavne v Izraeli, kde sú civilnoprávne záležitosti takmer úple v rukách náboženského establishmentu, žijú konzervatívni, progresívni a „sekulárni“ židia v ťažkom a komplikovanom postavení. Dvojité právo v Izraeli
Izraelský právny systém patrí k najkomplikovanejším a najneprehľadnejším na svete, pretože ho tvoria časti osmanského práva platného do roku 1917, zákony z dôb britského mandátu, v ktorých sa odráža anglické zvykové právo, prvky židovského náboženského zákonníka a aspekty iných systémov. K nim od roku 1948 pribúdajú zákony prijaté Knesetom (izraelský parlament s 120 poslancami) a precedentné prípady, ktoré vznikli na základe konkrétnych rozsudkov. Ďalej boli schválené špeciálne „základné zákony“.
Jurisdikcia vo všetkých záležitostiach civilného práva (manželstvo, rozvod, výživa, poručníctvo, adopcia a pod.) je v Izraeli zverená do právomocí súdov toho-ktorého náboženského spoločenstva – pre Židov sú to rabinátne súdy, pre moslimov sú to súdy šarí´a, pre kresťanov príslušné cirkevné súdy.
Ortodoxné strany, bez ktorých sa doposiaľ nepodarilo vytvoriť žiadnu vládnu koalíciu, hrajú v Knesete už dlho významnú rolu. Základný zákon o „ľudskej dôstojnosti a slobode“ definuje Izrael ako „židovský a demokratický štát“. Často však získavajú prevahu náboženské pojatia, interpretujúce „židovský“charakter štátu ako ortodoxný.
Nežidovské menšiny a neortodoxní Židia sú diskriminovaní napríklad nerešpektovaním princípu rovnosti, keď náboženské inštitúcie dostávajú prednosť pri financovaní, keď v sobotu (počas židovského dňa pracovného kľudu) nefunguje verejná doprava a keď platí zákaz dovážať do zeme mäso, ktoré nie je košer ( košer = potraviny, ktoré sú podľa nábož. zákonov „čisté“, a teda povolené).
Ultraortodoxné strany sa pokúšajú anulovať rozsudky Najvyššieho súdu, ktoré vychádzajú zo zásad rovnosti a slobody vyznania a svedomia.

Pri Múre nárekov v Jeruzaleme môžu svoje náboženstvo slobodne praktikovať len ortodoxní židia.

Počas sviatkov v roku 1997 odvádzala polícia za použitia násilia od Múru nárekov neortodoxných veriacich, ktorí sa odvolávali na svoju rovnoprávnosť čo do miesta konania bohoslužieb. Obeťami policajného násilia sa opakovane stala i skupina „Ženy pri Múre nárekov“, a to pri prednášaní modlitieb v súlade s ortodoxnou halachou. Už pred 10 rokmi sa tieto ženy obrátili na Najvyšší súd, aby im dal právo modliť sa pri Múre nárekov. Súd sa obrátil na vládu v nádeji, že nájde uspokojivé riešenie. Avšak pre silný odpor ortodoxných veriacich a vrchného rabinátu nebolo právo konať bohoslužby pri Múre nárekov priznané ani „Ženám pri Múre nárekov“, ani skupinám, ktoré tvoria súčasť reformných alebo konzervatívnych prúdov. Týmto zoskupeniam vláda doporučila konať svoje bohoslužby v úctivej vzdialenosti od Múru nárekov – až pri najvýchodnejšom bode Južného múru.

Diskriminácia vyššieho školstva
Do ultraortodoxných škôl ješiva (školy pre chlapcov, ktorí sa v nich zaoberajú štúdiom Tóry a Talmudu) plynú nesmierne vysoké príspevky zo štátneho rozpočtu. Ich žiaci dostávajú štátne štipendiá, pod podmienkou, že si nebudú hľadať zamestnanie. Žiaci škôl ješiva sú oslobodení od povinnej vojenskej služby a doba ich štúdia nie je nijako obmedzená. Mnohí tak „študujú“ celé desaťročia. Dnes je vojenskej služby zbavených 30 000 študentov, čo predstavuje 7,5 percenta osôb povinných slúžiť v armáde a v porovnaní s rokom 1995 je to nárast o 20 percent.
Na rozdiel od žiakov ješiva nedostávajú študenti na vysokých školách a univerzitách žiadne štipendiá na úhradu životných nákladov a musia hradiť vysoké študijné poplatky. Pred zahájením štúdia musia dokonca absolvovať vojenskú službu.

Diskriminácia škôl
Izrael má dva „oficiálne“ školské systémy: všeobecne vzdelávací štátny a štátno-náboženský. Štátno-náboženský systém slúži hlavne modernej ortodoxii a je spojený s Národnou náboženskou stranou.
Z istého prieskumu vyplynulo, že finančná podpora na jednu vyučovaciu hodinu v ultraortodoxných školách je vyššia ako v štátnych sekulárnych školách.
Štát však zanedbáva reformné a konzervatívne školy, ktoré sa tak dostávajú do nesmiernych potiaží, a navyše prišiel o kontrolu nad ortodoxnou spoločnosťou a jej vzdelávacou sieťou, takisto neexistujú obecné záväzné osnovy pre tak dôležité predmety ako je dejepis, hebrejský jazyk, literatúra a občianska výchova – ich výuku absolvuje iba štvrtina izraelských žiakov.

Diskriminovaná alebo zvýhodňovaná?
Základy tradičného židovského pohľadu na postavenie ženy v rodine a v spoločnosti vychádzajú z patriarchálnej kultúry biblických a talmudských dôb.

Na ženu sa vtedy pozeralo ako na vlastníctvo muža, jej najvznešenejšou povinnosťou bolo rodiť a vychovávať deti, stáť po boku svojho muža a doplňovať ho.
Nikto nepopiera, že halacha stavia muža a ženu na nerovnakú úroveň a že s nimi aj nerovnako zaobchádza. Celý židovský svet sa však značne rozchádza v názore na to, do akého stupňa je toto používanie dvojitého metra v náboženskom zákonodarstve a praxi skutočne oprávnené. Zástancovia starej praxe poukazujú na skutočnosť, že židovské ženy sa vždy tešili (a stále sa tešia) veľkej úcte. Ďalej argumentujú tým, že muž a žena sú si síce rovní pred Bohom, predsa sa však ženy – z Božej vôle – mentálne a fyzicky podstatne líšia od mužov, plnia v spoločnosti iný okruh úloh ako muži, a preto musia existovať také zákony, ktoré by slúžili ochrane samotnej ženy i kvality jej života. Pritom ide, ako tvrdia tradicionalisti, iba o zdanlivú diskrimináciu, pretože vo vlastnom dome je každá žena kráľovnou, manžel si ju ctí, stráži, stará sa o ňu a dokonca ju sexuálne rozmaznáva a vyhradzuje jej mnoho privilégií, napríklad právo zapáliť počas šabatu sviecu. Na druhej strane je oslobodená od niektorých – len ťažko dodržateľných, pretože prísne časovo vymedzených – micvot (povinností), napríklad modliť sa v predpísanú hodinu, navliekať si modlitebné remienky, chodiť denne do synagógy a venovať sa štúdiu Talmudu a Tóry. Negatívnych príkazov („Nesmieš...“) ju však nikdy nikto nezbavil. Z pôvodných úľav sa stali behom storočí zákazy, ktoré v podstatných bodoch platia dodnes. Ženy sa nepočítajú do minjen (najnižší prípustný počet desiatich mužov, ktorí prepožičiavajú modlitbe charakter verejnej bohoslužby celej obce), v ortodoxných synagógach sedia oddelené od mužov (spravidla v zadných radách, schované za závesom alebo prepážkou alebo na balkóne) a takisto nie sú vyvolávané k čítaniu Tóry – akokoľvek to odporuje výroku z babylonského Talmudu (traktát Megila 23a). „Oslobodenie“ sa takisto týka aj ceremónie kiduš (svätenie šabatu s predchádzajúcim požehnaním chleba a vína) a recitácie kadišu (stará aramejská modlitba na záver všednej i slávnostnej bohoslužby, modlitba, ktorú odriekavajú pozostalí za zomrelých). Manželstvo a rodinné právo
K jasne definovaným povinnostiam muža, „ktorý si berie ženu“, patrilo a patrí: materiálne zabezpečiť ženu a deti, ženu ctiť, nikdy jej neublížiť ani ju neudrieť, zostať žene verný a poskytnúť jej právo na sexuálne naplnenie. Manželská zmluva (ketuba) zaisťuje žene (ktorá ju však nepodpisuje) tiež finančné zabezpečenie pre prípad ovdovenia alebo rozvodu. Pokiaľ však zaviní rozvod žena, môže („za trest“) prísť o svoje finančné nároky vyplývajúce zo zmluvy. Listinu o rozvode (get) však musí vystaviť a odovzdať muž.

V praxi sa ale opakujú prípady, keď muži – i keď im rabín hrozí trestom – odmietnu rozvodový list vydať a trvajú neoblomne na svojom, mnohokrát len preto, aby mohli ženu finančne vydierať. Ak dôjde v tejto situácii len k civilnoprávnemu rozvodu, muž sa môže po rozchode znovu oženiť (avšak smie uzavrieť len občiansky sobáš) a založiť si rodinu – tento sobáš bude síce v rozpore s náboženským zákonom, ale pre deti z tohto nového manželstva nebudú vyplývať žiadne negatívne dôsledky. Naproti tomu žena, ktorá si nájde nového partnera, by radšej už nemala mať deti, pretože by boli podľa ustanovenia nábož. zákona nemanželské (mamzerim). Mamzer je dieťa pochádzajúce z incestu alebo cudzoložného vzťahu a má zakázané uzavrieť sobáš so Židom, pokiaľ by tiež nešlo o mamzera alebo o konvertitu. Toto ustanovenie platí do „desiateho kolena“, to znamená, že deti mamzerim sa berú rovnako ako nemanželské. Tento zákon je v rozpore s niektorými biblickými výrokmi a takisto sa prehrešuje proti prikázaniu o rovnoprávnosti prozelytov (konvertita na židovskú vieru) a poznamenáva nevinných ľudí, preto neortodoxný judaizmus pojem „mamzer“ striktne odmieta. To isté platí i pre opustenú ženu (aguna), ktorej muž sa stratil. Ani ona sa (z ohľadu na budúcich potomkov) nemôže znovu vydať, i keď jej manžel je už nezvestný celé desaťročia. Namá totiž get – rozvodový list. V podobnej situácii sa ocitá aj bezdetná vdova, ktorej švagor odmietne podstúpiť (pokorujúcu) ceremóniu chalica (zbavenie sa povinnosti oženiť sa so švagrinou podľa Dt 25, 5-9), ani ona už nemôže uzavrieť nový sobáš. Ako v konzervatívnom, tak i v tradičnom judaizme bola už dávno dosiahnutá náboženská i sociálna rovnoprávnosť žien. V synagógach už nesedia oddelene, plnoprávne sa podieľajú na bohoslužbách a zastávajú – bez obmedzenia – i najvyššie funkcie obce, vrátane funkcie rabínky. Úplná rovnoprávnosť oboch pohlaví platí i pri uzatváraní manželstva a rozvodoch.

Umiernená ortodoxia sa vytrvalo, i keď bez veľkého úspechu, snaží zlepšiť osud žien v niektorých kritických bodoch (napr. v situácii agún), no o ich úplnej rovnoprávnosti však vôbec neuvažuje. Ultraortodoxia pozerá na každú menšiu zmenu statu quo ako na svätokrádež.

Manželské a rodinné právo v Izraeli
Izraelské zákony nepoznajú občianský sobáš a neortodoxní rabíni majú zakázané vykonávať tento obrad. Ortodoxný svadobný ceremoniál odporuje rovnoprávnosti žien, lebo ženích pri ňom hrá aktívnu rolu a nevesta smie len mlčky súhlasiť. Prísne religiózny výklad zákona o sobáši naviac diskriminuje značný počet občanov.

Kvôli chýbajúcej možnosti uzatvárať civilný sobáš v Izraeli sú Izraelci nútení sa ženiť a vydávať podľa náboženských zákonov, akokoľvek ich príslušnosť k niektorej náboženskej komunite nebýva vo väčšine prípadov dobrovoľná. Dieťa židovskej matky je podľa náboženského zákona Žid, u moslimov sa ale rozhoduje podľa otca. Žid a moslim teda môžu uzavrieť sobáš, len keď jeden z partnerov konvertuje.

Šoa
O šoe (hebrejské slovo pre katastrofu) už bolo napísaných niekoľko tisíc kníh. A ikeď sa v našich zemepisných šírkach už po celé desaťročia ozýva volanie po hrubej čiare za minulosťou, ukazujú udalosti práve z poslednej doby, že dokonca i politici, ktorí si túto hrubú čiaru túžobne prajú, ospravedlňujú holokaustom mnoho svojich činov.
Rada autorov sa tiež venovala židovskému prístupu k tejto katastrofe, ktorý je i naďalej predmetom diskusií.
V knihe „Der Gottesbesgriff nach Auschwitz“ (Pojem Boha pre Osvienčim) dospel jej autor Hans Jonas k názoru, že Boh je buď všemocný alebo dobrotivý. Podobné pochyby a otázky stúpencov ultraortodoxie netrápia. Sú presvedčení, že len oni dokážu správne rozpoznať zmysel šoy. Nadmernú snahu, s ktorou zvaľujú zodpovednosť za túto katastrofu na asimiláciu Židov, reformné hnutie alebo dokonca sionizmus, pochopíme len vtedy, ak budeme vedieť, že niektorí z ich popredných rabínov kázali – často už v dobe nacistickej hrôzovlády - , aby Židia dôverovali v Boha a neutekali. Sami však opustili svoje stádo a utiekli do bezpečia.
Rabín z Belsu utiekol so svojim bratom z Poľska do Maďarska a Maďarsko potom opustili mesiac pred nemeckou okupáciou, vo februári 1944. Vo svojom prejave uisťoval rabínov brat svojich spoluvercov v Budapešti, že sa im nemôže vôbec nič stať, pokiaľ budú dodržiavať zákon.
Rabín zo Szatmaru, horlivý protivník „bezbožných“ sionistov a odporca vysťahovalectva, opustil s najužšiou rodinou koncom júna 1944 Budapešť a odišiel transportom zorganizovaným sionistom Rudolfom Kastnerom do Švajčiarska. Po vojne sa usadil v New Yorku a odtiaľ pokračoval v agitácii proti sionistom a štátu Izrael.
Na druhej strane existovali tiež rabíni, ktorí vyzývali Židov k úteku pred nacistami, prípadne k odboju. Chasidský rabín Šlomo Teichthall vydal ešte pred nacistickou okupáciou Maďarska knihu, v ktorej sa pokúšal presvedčiť haredim, že jediné východisko pre Židov predstavuje vysťahovanie do Palestíny. Ďalší chasidskí rabíni však jeho knihu napadli a úplne anulovali jej možný účinok.

Ako si vysvetľujú ultraortodoxní židia šou? Všetci spoločne ju prosto a jednoducho prehlasujú za trest z nebies, o ktorom rozhodol priamo Boh. Podľa ich ponímania nemôže byť také množstvo násilia rozpútané a vykonané samotnými ľuďmi.

Akýkoľvek pokus nevidieť za týmito činmi priamy Boží zásah označujú za kacírstvo. V ich očiach neexistuje rozpor medzi poňatím holokaustu ako dôsledku priameho Božieho zásahu a zároveň najhoršieho zločinu spáchaného na židovkom národe. Vo všeobecne rozšírenom ultraortodoxnom ponímaní je šoa trestom za sekularizáciu a asimiláciu židov v dôsledku osvietenia a emancipácie. Na holokaust (doslova „zápalná obeť“) pozerá ultraortodoxia ne jednej strane ako na dôkaz, že všetky judaistické smery založené na emancipácii a humanizme boli len podvod a klam, ktorý rozpútal pohanskú zlobu, na druhej strane im holokaust dokazuje, že Boh dohliada na svoj ľud a zasahuje do jeho osudu.
V ultraortodoxnom časopise „Diglenu“ vyšiel v roku 1990 článok, v ktorom je citovaný výrok vodcu „Agudat Israel“, rabína A.I. Karlitza (Ha Chason Iš): „Sionizmus spôsobil všetko nešťastie, ktoré musel židovský národ znášať – medzi iným pravdepodobne i holokaust.“
Koncom roku 1996 prehlásil miestopredseda ortodoxného „Agudat Israel“, Pinchas Horowitz, na tlačovej konferencii svojej organizácie v Jeruzaleme: „Ak budeme dodržiavať šabat, bude náš štát ďalej existovať, ak ho nebudeme dodržiavať, potom sa tu zrodí nový Hitler.“ A ďalej: „Deväťdesiatpäť percent židov v Nemecku patrilo k reformnému hnutiu a boli asimilovaní a práve tam sa dostal k moci Hitler, ktorý zabil šesť miliónov židov. Je jasné, že za holokaust je zodpovedné reformné hnutie. To je fakt. Nežili tam žiadni nábožensky založení židia. Z toho pre nás plynie poučenie, že ak zničíme židovstvo, šabat a vieru v Boha, zrodí sa nový Hitler.“
V posledných rokoch vedú ultraortodoxní veriaci diskusiu o tom, čo má mať prioritu, či ľudský život, alebo posvätné územie. A dokonca i v tejto diskusii sa snažia extrémisti nahovoriť národu, zaťaženému traumou holokaustu, že sa každý kompromis, každé vrátenie jedného štvorcového centimetra územia dobytého v roku 1967 rovná novej šoe.

Je zvykom, že pred posledným veršom kadiša, židovskej smútočnej modlitby – „Kto vytváraš mier vo svojich výšinách, vytvor mier rovnako medzi nami a nad celým ľudom izraelským. Amen!“ – ustúpia modliaci sa o dva kroky vzad na dôkaz svojej ochoty ku kompromisu a túžby po mieri. I to patrí k najlepším židovským tradíciam.