Na rozdiel od modernej spoločnosti, kde je možné postúpiť na stratifikačnom rebríčku vďaka majetku a spôsobu spotreby o priečku hore, v stavovskej spoločnosti majetok sám o sebe nestačil.

V tomto ohľade teda, podľa Bergera, „až industrializácia uvoľnila tradičné hierarchické štruktúry a dynamizovala medziľudské vzťahy“. Triedna stratifikácia, ktorá v jej priebehu postupne nahradila všetky skoršie formy stratifikácia, sa od stavovskej líši svojim pôvodom, ale aj možnosťami, ktoré pred ľuďmi otvára. Pozícia v nej už nie je daná pri narodení, ale odvodzuje sa od úlohy a úspešnosti jedinca v procese práce, produkcie a obchodu. To umožňuje mobilitu v pozíciách ako vo vnútri jednotlivých tried, tak aj medzi triedami. Tak ako sa táto sociálna štruktúra dynamizovala, dynamizovalo sa aj myslenie o nej. „Prirodzenosť poriadku“ bola spochybnená.


Nerovnosť: prirodzenosť, motor dejín či veľká nespravodlivosť?

Jedným z prvých, ktorí v novovekej sociálnej teórii spojil rovnosť a nerovnosť s vlastníctvom statkov, bol ideový predchodca Veľkej francúzskej revolúcie Jean Jacques Rousseau. Podľa Rousseaua je nerovnosť produktom civilizačného vývoja, a nie prirodzeným stavom ľudstva (Idea zlatého veku – Platón hovorí o minulosti, „v ktorej ľudia neboli chudobní, a o tom, že v spoločnosti, kde nesídli ani bohatstvo, ani chudoba, sa určite vyvíjali najušľachtilejšie mravy, lebo tam nevznikali ani spupnosť, ani nespravodlivosť, ani závisť“.). Túžba po blahobyte viedla k rozvoju spoločenských vzťahov, ale tiež k tomu, že v ich rámci sa každý usiloval o svoj prospech. Konkurencia a súperenie na jednej, rozpor záujmov na druhej strane a vždy skryté prianie získavať pre seba na ujmu druhých, to sú pre Rousseaua prvé následky vlastníctva a nerozlučný sprievodca rodiacej sa nerovnosti. Či už ide o nerovnosť stavovskú, triednu či individuálnu.

Predpoklad, že prirodzeným stavom medzi ľuďmi bola ich ronovsť a že nerovnosť vniesol do spoločnosti až vznik súkromného vlastníctva, zdieľali, spolu s Rousseauom, aj iní autori. Nie všetci však, tak ako on, považovali súkromné vlastníctvo za negatívne a deštruktívnu inováciu, ktorá so sebou priniesla útlak. Zatiaľ čo jedna línia myslenia ďalej rozvíja myšlienku, že súkromné vlastníctvo (ako základňa nerovnosti) viedlo k tomu, že „sa pre zisk niekoľkých ctižiadostivých podrobilo celé ľudstvo práci, služobnosti a biede“, existujú aj iné výklady tohto procesu. Existujú prinajmenšom konzervatívne, liberálne a socialistické výklady pôvodu a úlohy nerovností v spoločnosti.

V konzervatívnej tradícii sa nehovorí o prirodzenom stave rovnosti. Konzervatívci akcentujú slobodu jedinca a rôznorodosť spoločnosti, ktoré sú založené na individuálnom a rodinnom vlastníctve.