Sociálne nerovnosti

Veľká téma sociologickej teórie

„Keby na opustenom ostrove spolu žilo päť ľudí, je možné, že by to pri zachovaní vzťahov rovnosti zvládli. Väčšie množstvo ľudí by to snáď zvládlo za predpokladu, že spoločne strávený čas nebude dlhý. Nerovnosť rôzneho druhu sa objaví, akonáhle je ľudská komunita tvorená viac než hŕstkou ľudí a keď dosiahne dlhodobejšieho trvania. Najlepší myslitelia sa dlhodobo zaoberajú otázkou prečo tomu tak je, či je tomu tak naozaj a či by sa na tom nedalo niečo zmeniť.“
(Peter Berge: Kapitalistická revolúcia. Archa, Bratislava 1993, str. 76)


Sociálna nerovnosť, ako jeden z aspektov sociálnej stratifikácie, patrí medzi veľké témy sociologického myslenia od samotného zrodu sociológie ako vedy. Podľa Dahrendorfa bola historicky prvá otázka, ktorú si sociológia položila, táto: „Prečo existuje nerovnosť medzi ľuďmi? Aké sú jej príčiny? Môže byť zmenšená alebo dokonca odstránená? Alebo ju musíme akceptovať ako nevyhnutnú súčasť štruktúry ľudskej spoločnosti?“ Sociológia chápe sociálnu nerovnosť dvoma tradičnými spôsobmi. Alebo ju berie ako nevyhnutný dôsledok spoločenského života, alebo ju považuje za dôsledok jeho určitého usporiadania. Podľa marxizmu je sociálna nerovnosť charakteristickou črtou triednej spoločnosti. Je predovšetkým nerovnosťou majetku a vzniká na základe inštitúcie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktorá stavia hŕstku jej vlastníkov proti väčšine tých, ktorí vlastnia len svoju pracovnú silu. Základné typy nerovnosti sú nerovnosť triedna a statusová. S nimi súvisia nerovnosti v príjmoch a majetku (bohatstve), a tie v moci, privilégiách a prestíži (statuse). Nejde len o nerovnosť v získavaní zdrojov, ale aj v spôsobe ich užitia, prejavujúceho sa ako nerovnosť životných štýlov a životných šancí (možnosti a schopnosti ťažiť z príležitostí, ktoré daná spoločnosť svojim občanom núka). Tieto nerovnosti môžu byť z rôznych hľadísk chápané
- ako podnet k rozvoju sociálnych hnutí a hnací motor histórie,
- ako spôsob kontroly obyvateľstva či
- ako nevyhnutná podmienka fungovania spoločenských systémov.
Nezanedbateľné nie sú ani nerovnosti podľa pohlavia, etnického pôvodu, ale aj rad ďalších.

Nerovnosť bola v stredovekej spoločnosti založená viac na nerovnosti pôvodu ako na nerovnosti majetku a príjmu. Hlavné výhody sociálnej stratifikácie, teda privilégium, moc a prestíž, boli do veľkej miery určené pri narodení a fixované ako legálne nerovnosti.

Na rozdiel od modernej spoločnosti, kde je možné postúpiť na stratifikačnom rebríčku vďaka majetku a spôsobu spotreby o priečku hore, v stavovskej spoločnosti majetok sám o sebe nestačil.

V tomto ohľade teda, podľa Bergera, „až industrializácia uvoľnila tradičné hierarchické štruktúry a dynamizovala medziľudské vzťahy“. Triedna stratifikácia, ktorá v jej priebehu postupne nahradila všetky skoršie formy stratifikácia, sa od stavovskej líši svojim pôvodom, ale aj možnosťami, ktoré pred ľuďmi otvára. Pozícia v nej už nie je daná pri narodení, ale odvodzuje sa od úlohy a úspešnosti jedinca v procese práce, produkcie a obchodu. To umožňuje mobilitu v pozíciách ako vo vnútri jednotlivých tried, tak aj medzi triedami. Tak ako sa táto sociálna štruktúra dynamizovala, dynamizovalo sa aj myslenie o nej. „Prirodzenosť poriadku“ bola spochybnená.


Nerovnosť: prirodzenosť, motor dejín či veľká nespravodlivosť?

Jedným z prvých, ktorí v novovekej sociálnej teórii spojil rovnosť a nerovnosť s vlastníctvom statkov, bol ideový predchodca Veľkej francúzskej revolúcie Jean Jacques Rousseau. Podľa Rousseaua je nerovnosť produktom civilizačného vývoja, a nie prirodzeným stavom ľudstva (Idea zlatého veku – Platón hovorí o minulosti, „v ktorej ľudia neboli chudobní, a o tom, že v spoločnosti, kde nesídli ani bohatstvo, ani chudoba, sa určite vyvíjali najušľachtilejšie mravy, lebo tam nevznikali ani spupnosť, ani nespravodlivosť, ani závisť“.). Túžba po blahobyte viedla k rozvoju spoločenských vzťahov, ale tiež k tomu, že v ich rámci sa každý usiloval o svoj prospech. Konkurencia a súperenie na jednej, rozpor záujmov na druhej strane a vždy skryté prianie získavať pre seba na ujmu druhých, to sú pre Rousseaua prvé následky vlastníctva a nerozlučný sprievodca rodiacej sa nerovnosti. Či už ide o nerovnosť stavovskú, triednu či individuálnu.

Predpoklad, že prirodzeným stavom medzi ľuďmi bola ich ronovsť a že nerovnosť vniesol do spoločnosti až vznik súkromného vlastníctva, zdieľali, spolu s Rousseauom, aj iní autori. Nie všetci však, tak ako on, považovali súkromné vlastníctvo za negatívne a deštruktívnu inováciu, ktorá so sebou priniesla útlak. Zatiaľ čo jedna línia myslenia ďalej rozvíja myšlienku, že súkromné vlastníctvo (ako základňa nerovnosti) viedlo k tomu, že „sa pre zisk niekoľkých ctižiadostivých podrobilo celé ľudstvo práci, služobnosti a biede“, existujú aj iné výklady tohto procesu. Existujú prinajmenšom konzervatívne, liberálne a socialistické výklady pôvodu a úlohy nerovností v spoločnosti.

V konzervatívnej tradícii sa nehovorí o prirodzenom stave rovnosti. Konzervatívci akcentujú slobodu jedinca a rôznorodosť spoločnosti, ktoré sú založené na individuálnom a rodinnom vlastníctve.

Sloboda je v tomto poňatí neoddeliteľne spojená s prirodzene existujúcou diferenciáciou, mnohotvárnosťou a rozmanitými príležitosťami. Základ nerovnosti leží vo vrodených dispozíciách a to nielen geneticky odovzdávaných kvalitách, ako sú intelekt, schopnosti a sila, ale aj o sociálne odovzdávaných kultúrnych a materiálnych kvalitách. Prirodzeným základom poriadku je, podľa konzervatívcov, stavovská nerovnosť. Rovnosť neznamená nič iné ako narušenie tohto poriadku. Poriadok, ktorý – „či už ho človek schvaľuje alebo nie – má nad sebou a ktorý vo svojej nadriadenej a usporiadanej hierarchii dosahuje stupeň po stupni až k samotným nebesiam a k Bohu tvorcovi“. Snaha po rovnosti je teda proti božskému poriadku a zákonu.

Liberalizmus
V spontánne vznikajúcom poriadku je nerovnosť prirodzená a z hľadiska fungovania spoločnosti nevyhnutná. Cieľom ekonomického systému je produkovať bohatstvom a cieľom sociálneho systému je túto produkciu podporovať. Nerovnosti sú jedným z nástrojov, ktoré túto podporu zaisťujú. „Rovnostárstvo je z tohto hľadiska dysfunkčné: bráni totiž inováciám, podnikaniu a riskovaniu, čo sú vlastnosti, ktoré robia konkurenčný systém efektívnym (Ditz, 1993).“ Pretože regulujú dopyt a ponuku na trhu sociálnych rolí (Davis, Moore, 1945) a sú odrazom rozdielneho významu sociálnych rolí pre spoločnosť na strane jednej a rozdielneho výskytu osôb vhodných pre ich výkon na strane druhej. Strach z chudoby ako krajného dôsledku nerovnosti je nástrojom sociálnej kontroly a motivácie k výkonu (snaha vyhnúť sa chudobe).

Z hľadiska socialistickej tradície je nerovnosť predovšetkým výrazom nerovného prístupu k zdrojom ako dôsledku existencie určitých privilégií alebo majetku. V marxistickom poňatí je založená na skutočnosti, že jedni (menšina) kontrolujú prostriedky produkcie a druhí (večšina) len svoju pracovnú silu. Podľa Marxa (1956) je pracovná trieda vykorisťovaná, pretože vyrobila celý produkt, ale dostáva len jeho časť- hodnotu svojej pracovnej sily, zatiaľ čo nadhodnotu si privlastňujú kapitalisti. Spoločnosť sa tak delí na triedy charakterizované mierou svojho podielu na produkcii a následne aj životnými podmienkami. Protichodnosť záujmu týchto tried, alebo triedny konflikt, je hnacou silou historického vývoja.

V prípade nerovnosti či rovnosti často nešlo v histórii len o teoretické úvahy o ich povahe či pôvode a úlohe v spoločnosti. Spolu sprítomnoťou nerovnosti bola v každej spoločnosti prítomná aj túžba túto nerovnosť prekonať.

Táto snaha bola, spolu s otázkou sociálnej spravodlivosti, jednotiacim obsahom mnohých sociálnych hnutí, ktoré o prekonanie nerovnosti sa usilovali. Ak keď je potrebné vziať do úvahy, že obsah pojmov rovnosť a nerovnosť nebol vo všetkých týchto hnutiach rovnaký (napr. Hayek v 40. rokoch nášho storočia dáva výklad citátu Tosquevilla pochádzajúceho zo 40. rokov minulého storočia, podľa ktorého demokracia hľadá rovnosť v slobode, zatiaľčo socializmus hľadá rovnosť v omedzovaní a v poslušnosti).

Karol Marx
Najvýznamnejší pokus o výklad nerovnosti učinil v 19. storočí Karol Marx. Podľa Marxa má rozhodujúci vplyv na štruktúru každej spoločnosti charakteristika jej ekonomického systému a vlastníckych vzťahov. Kľúčom k nerovnosti v distribúcii bohatstva, moci a prestíže bola Marxova pozícia rôznych skupín (vlastníkov a nevlastníkov ) daná určitými formami vlastníctva ( pôda, priemyslový kapitál, pracovná sila ). Je to miesto jedinca v systéme výroby a ekonomických vzťahov, čo ho zaraďujú medzi ovládajúce alebo medzi ovládané. Každá spoločnosť je charakterizovaná ekonomickou základňou ( výrobná sila a výrobné vzťahy ) a sociálnou a kultúrnou nadstavbou. Výrobné vzťahy generujú triedne rozdiely a nerovnosti. V kapitalistickej spoločnosti to znamená konkrétne rozdelenie spoločnosti na dve hlavné triedy: trieda vlastníkov výrobných prostriedkov- buržoázia- a triedu nevlastníkov – proletariát. Vzťahy medzi triedami nemávajú charakter triedneho boja, ktorý ja pohonným princípom vývoja kapitalistickej spoločnosti, plnej nerovností, k beztriednej spoločnosti bez nerovnosti.

Max Weber
Tiež Max Weber považoval vlastníctvo za dôležité pre usporiadanie spoločnosti. Rovnako ako Marx aj Weber predpokladal, že skupiny zdieľajúce určité ekonomické vlastnosti a charakterizované podobným vlastníctvom ( pozícia na trhu ) môžu vytvárať spoločenstvo záujmu a na základe svojich spoločných záujmov aj kolektívne jednať. Oproti Marxovi však rozširuje obsah tejto kategórie mimo rámca vlastníctva kapitálu a výrobných prostriedkov. Zatiaľ čo Marx považoval distribúciu vlastníctva ( postavenie v procese produkcie ) za kľúčovú a statusovú distribúciu len za odvodenú od distribúcie vlastníckej, Weber ich chápal obidve ako rovnocenné. Základná os pre usporiadanie spoločnosti mu boli samozrejme vzťahy autority, ktoré sa museli s vlastníckymi vzťahmi kryť.

Triedna nerovnosť je daná nielen majetkom, ale aj rozdielmi v príjme, v sociálnych istotách, v príležitostiach pre mobilitu medzi pracovníkmi rôznych profesií.

Weber rozlišoval štyri determinanty sociálneho statusu, a to za prvé životný štýl či spôsob života, za druhé formálnu kultiváciu schopností, postojov a aktivít, za tretie sociálny pôvod a za štvrté prestíž povolania respektíve štyri stratifikačné systémy:
1. systém vlastníctva, z ktorého vznikajú vlastnícke triedy (hore sú osoby žijúce z príjmu z majetku a na dne osoby postrádajúce majetok,
2. systém ekonomickej moci, z ktorého vznikajú triedy (hore bankári dole robotníci),
3. implicitný systém v zmysle bohatstva a vzdelania, z ktorého vznikajú sociálne triedy vymedzené ako pozície, medzi ktorými sa jedinci slobodne intra aj intergeneračne pohybujú,
4. systém statusový (hore sú osoby, ktoré sú charakterizované akceptovaným životným štýlom, sú dobre vzdelané a obsadzujú pozície s vysokou sociálnou prestížou.

Nerovnosť a stratifikácia

Sociologická analýza popisuje príčiny a dôsledky nerovnosti primárne v terminológii sociálnej organizácie a sociálnej štruktúry (sociálna pozícia, sociálna rola, sociálny status). Dáva tomuto spôsobu opisu prednosť pre opisom týchto príčin a dôsledkov prostredníctvom charakteristiky individuálnych vlastností jedincov (nedostatok talentu a schopností, lenivosť...) či faktorov ich situácie (smola, osud...). Chápe pritom nerovnosť ako:
1. nerovné vzťahy prvkov sociálnej štruktúry: pozícií, rolí a statusov,
2. nerovnosť jedincov, ktorí sa v sociálnej štruktúre pohybujú (to, ako sú jedinci zaraďovaní do systému sociálnej stratifikácie vo vzťahu k ostatným jedincom a v spoločnosti ako celku), a nerovnosť celých sociálnych kategórií a skupín (tried, vrstiev, sociálnych skupín!.

Z pohľadu funkcionalistov je nerovnosť nevyhnutná pre naplnenie rôznych sociálnych pozícií (nerovnosť je tu primárne spojovaná s deľbou práce – je daná postavením pozície či jedinca v systéme deľby práce). U Parsonsa sú sociálne rozdiely a nerovnosti chápané ako dôsledok spoločnosťou zdieľaného hodnotenia prínosu pozícií a sociálnych rolí (a spôsobu ich výkonu) pre fungovanie spoločenského systému. Nie všetky sociálne pozície sú rovnako dôležité, nie všetky sociálne role sú príjemné. Viac-menej všetky pozície musia byť obsadené a všetky role vykonávané. Cieľom nerovnosti týchto pozícií je preto motivovať prospechom, ktorý prinášajú:

1. schopnejší členovia spoločnosti, aby zastávali dôležitejšie a obtiažnejšie pozície,
2. dežitelia sociálnych rolí k ich výkonu, bez ohľadu na význam a obtiažnosť týchto rolí. Pritom nerovnosť založená v stratifikácii vedie v najširšom poňatí k trojitému úspechu:

1. privilégiu (v zmysle prístupu k materiálnym hodnotám a službám),
2. moci (t.j. podľa Maxa Webera šancu dosiahnuť svoje aj napriek odporu druhých),
3.

prestíži (v obvyklom zmysle slova).

Keď v poňatí funkcionalistov je nerovnosť nevyhnutnou podmienkou stability či dokonca existencie spoločnosti (je prirodzeným dôsledkom hodnotového konsenzu spoločnosti na jednej strane a rozdielov medzi jedincami na strane druhej), pre paradigmu považujúcu za konštitutívny proces spoločnosti sociálny konflikt je nerovnosť podmienkou zmien vo vnútri spoločnosti aj spoločnosti samej. Je dôsledkom boja medzi jedincami, skupinami a triedami vo vnútri spoločnosti o statky, privilégiá, odmeny, ktoré sú nedostatkové (prirodzeným dôsledkom donútenia porazených víťazmi). Podľa Dahrendorfa, môžeme v každej situácii odlíšiť dve triedy. Tých, ktorí majú len obecné (občianske) základné práva, a tých, ktorí nad nimi dominujú (majú nad nimi moc). Systém nerovností, ktorý je nazývaný sociálnou stratifikáciou, je len sekundárnym dôsledkom sociálnej štruktúry moci.