Z histórie vývoja inštitútu verejného ochrancu práv
(ombudsmana)

Výraz ,,ombudsman“ je švédskeho pôvodu. Funkciu ombudsmana zriadil švédsky kráľ Karol XII. Zárodkom tohto pojmu je stredoveké slovo ,,umbup“ (moc, autorita), ktoré pravdepodobne pochádza z islandčiny. ,,Ombud“ označuje osobu, ktorá koná v záujme iných. Inštitút ombudsmana bol prvýkrát zakotvený vo švédskej ústave roku 1809. Inštitút ombudsmana od počiatku jeho existencie sa chápe ako ústavný orgán, vykonávajúci kontrolu nad činnosťou exekutívy a ďalších orgánov. Súčasne sa chápe ako aj úrad na ochranu právomocí orgánov štátnej správy a samosprávy.

Až do polovice 20. storočia príklad Švédska nasledovalo len Fínsko, ktoré tento inštitút zriadilo roku 1919. Od 50. rokov sa pridávalo čoraz viac krajín a úplný vrchol nastal v 90. rokoch po páde totalitných režimov. Výsledkom tohto procesu je v súčasnosti preniknutie inštitútu ombudsmana do právnych systémov krajín takmer celého sveta. Inštitút ombudsmana je zriadený takmer v 70 štátoch sveta. Inštitúcia ombudsmana teda pôsobí v rozdielnych prostrediach s rozdielnou právnou kultúrou, a tým rozdielnymi prístupmi k tomuto inštitútu.

Všeobecne o ombudsmanovi

Všeobecne možno povedať, že ombudsman je osobnosť, ktorú štát poveril ochranou práv občanov. Väčšinou sa právomoc ombudsmana vzťahuje na oblasť výkonu štátnej správy, ale táto právomoc je v rôznych krajinár rôzna. Verejný ochranca práv nemá donucovaciu moc, stojí mimo štátnych mocí a pôsobí silou svojej autority.
Inštitút ombudsmana v demokratickej spoločnosti je miestom, kde občania môžu v odôvodnených prípadoch vyjadriť svoj nesúhlas alebo problémy pri styku najmä s orgánmi verejnej správy. Je predovšetkým inštitucionálnym hovorcom občanov vo vzťahu k štátnym orgánom. Plní tiež funkciu sociálno – psychologickú. Funkcia ombudsmana je osvedčená inštitúcia na tlmenie konfliktov medzi občanmi a štátom.
Všeobecne ho možno charakterizovať takto: vždy pomáha občanovi v styku so správou, pôsobí na a správnosť a korektnosť administratívneho konania, je činný na základe sťažnosti, alebo na základe vlastnej iniciatívy, na plnenie svojich úloh má veľmi rozsiahle práva na informácie, čiže štátne orgány sú povinné mu poskytovať informácie. Zriadenie inštitútu ombudsmana v SR

Pri príležitosti pripravovania Ústavy SR v lete r.

1992 mimovládna organizácia Slovenský helsinský výbor oslovila poslancov SNR a ministrov spravodlivosti SR listom, vyzývajúcim, aby sa pri tvorbe základného zákona štátu pamätalo aj na potrebu zriadiť inštitút ombudsmana. Až vláda Mikuláša Dzurindu, jeho kabinet si dal záväzok vypracovať úpravu inštitútu ombudsmanského typu, vložiac ju do svojho programového vyhlásenia za 03. novembra 1998. 23. februára 2001 schválená novela Ústavy a v rámci nej osobitný článok, ktorým bol s účinnosťou od 1. januára 2002 zriadený inštitút verejného ochrancu práv v Ústave SR. (ôsma hlava, druhý oddiel – verejný ochranca práv)

Podľa výsledného znenia je teda v zmysle článku 151, odstavca 1 Ústavy Verejný ochranca práv nezávislým orgánom, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo s princípmi demokratického štátu.

Verejným ochrancom sa môže stať iba osoba, ktorú navrhne najmenej 15 poslancov NR SR a ktorá zároveň nie je členom politickej strany, v deň voľby dosiahla vek 35 rokov a je voliteľná do parlamentu. Funkčné obdobie je päťročné.

Rozsah pôsobnosti ombudsmana:

Ochranca je oprávnený prešetrovať podnety, ktoré poukazujú na porušenie základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb konaním, rozhodnutím alebo nečinnosťou orgánov správy.

Ochranca práv je oprávnený z vlastnej iniciatívy prešetrovať súlad postupov a konaní orgánov verejnej správy s právnym poriadkom SR a s princípmi demokratického právneho a štátu, ak sa domnieva, že boli porušené základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb.

Spôsob činnosti ochrancu:

Pri ochrane práv a slobôd fyzických a právnických osôb ochranca:

1, Prešetruje postup orgánov verejnej správy.

2. Podáva upozornenia orgánom verejnej správy na nesúlad ich konania, rozhodnutia alebo nečinnosti s právnym poriadkom SR alebo s princípmi demokratického a právneho štátu spolu s odporúčaniami na urobenie nápravy.

3. Podáva návrh na začatie správneho konania alebo vstupuje do začatého správneho konania.
4. Orgánom verejnej správy a NR SR podáva podnety na zmenu všeobecne upravujúcich vnútorné pomery orgánov, ktorý ich vydal.

5.

Vypracúva a publikuje správy o svojej činnosti.

Inštitút ombudsmana môže zaniknúť z obligatórnych a fakultatívnych dôvodov.

Obligatórne: nadobudnutie právoplatnosti rozsudku, ktorý bol ombudsman odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, resp. strata voliteľnosti.
Fakultatívne: situácia, ak zdravotný stav verejnému ochrancovi práv dlhodobo, najmenej však počas troch mesiacov, nedovoľuje riadne vykonávať povinnosti. Verejný ochranca práv sa môže vzdať svojej funkcie aj písomným oznámením predsedovi národnej rady.

Desaťročné úsilie sa naplnilo vymenovaním Doc. JUDr. Pavla Kandráča, CSc. dňa 19. 03. 2002 za prvého slovenského verejného ochrancu práv. Svojej funkcie sa ujal zložením sľubu do rúk Národnej rady SR dňa 27. 03. 2002 v zmysle zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv.

Pomoc verejného ochrancu práv

Verejný ochranca práv nemôže zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie žiadneho orgánu. Môže príslušný orgán upozorniť, že jeho rozhodnutie alebo konanie je nesprávne alebo je nečinný. Ak tento orgán neurobí vo veci nápravu, alebo nedostatočnú nápravu, verejný ochranca práv v takomto prípade môže sa obrátiť aj na nadriadený orgán a ak taký neexistuje, tak sa môže obrátiť priamo na vládu SR.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ombudsman