Pre prvú je príznačná voľnosť sudcovskej tvorby práva, v druhej sa voľnosť tvorby práva nahradila zásadou nemennosti božského islamského práva – taqlíd.
Klasické islamské právo sa vytvorilo síce z obyčají ale pre jeho ďalší rozvoj bol rozhodujúci vznik islamského náboženstva, podľa ktorého pravidlá správania sa v spoločnosti stanovil boh (t. zn. aj právne pravidlá), ktorý je v islamskom chápaní jediným zákonodarcom. Štát nemá oprávnenie vytvárať pravidlá a jestvuje len preto aby chránil a aplikoval tie normy, ktoré stanovil boh a ktoré sú obsiahnuté v náboženských predpisoch. Toto islamské božie právo sa označuje ako šaría a predstavuje systém záväzných pravidiel správania sa. Šaría z európskeho pohľadu je veľmi širokým poňatím práva a preto je našej predstave práva bližší pojem fikh, sústava záväzných pravidiel ľudského správania sa vypracovaná islamskou právnou vedou, predstavujúca formuláciu a výklad šarie. Zároveň sa fikh chápe aj ako islamská právna veda. Podľa I. Hruškoviča spočíva základný rozdiel medzi šariou a fikhom v tom, že šaría sa odvoláva na vieru a fikh na ľudský rozum. Fikh je procesom nachádzania a výkladu božieho práva, v ktorom sa uplatňujú najmä tri základné princípy – „Všetko čo nie je zakázané je dovolené“ a „Nikto nieje dlžníkom iného, kým sa nedokáže opak“.
Fikh tvoria kultové pravidlá rodinné a spoločenské právo a trestné právo. Podľa A Brostla rozlišujú sa v ňom štyri druhy predpisov, ktoré obsahujú:
- záväzné povinnosti, členené na povinnosti individuálne a kolektívne, ktorých plnenie resp. neplnenie odmeňuje a trestá Alah,
- zásluhy, napĺňanie ktorých je dobrovoľné, pričom ich zanedbávanie nieje trestné,
- adiaformné dovolenia bez odmeny a trestu,
- zákazy, ktorých porušovanie je trestné.
Rozvoju klasického islamského práva dlho bránila zásada nemennosti – taqíd, v dôsledku
ktorej predstavovalo klasické islamské právo rigidný, uzavretý právny systém nezodpovedajúci potrebám rozvíjajúcej sa spoločnosti. Napriek zákazu zasahovať do božieho práva sa v islamskej spoločnosti zastrene uskutočňovalo prispôsobovanie práva spoločenským potrebám. Realizovalo sa jednak legislatívnou činnosťou tvoriacich sa národných moslimských štátov (ako uvádza J. Drgonec, táto právotvorná činnosť bola predstaviteľmi štátu označovaná ako administratívna, čo malo vzbudiť zdanie, že ide o procesné predpisy vydávané v záujme podpory a vykonania šaríe), najmä však základom právnych noriem, pri ktorom náboženskí vykladači a znalci praktického práva (ulamá) v podstate veľmi pružne menili nemenné právo interpretáciou. Používali pri tom rôzne okľuky, ľsti a fikcie, resp. disimulácie – napr. realizácia islamom nepovoleného nájmu pôdy prostredníctvom zmluvy o združení, na základe ktorej sa združili vlastník a skutočný užívateľ pôdy.