Islamský právny systém

Charakteristika islamského právneho systému
Islamský právny systém patrí historicky k najmladším právnym systémom, napriek tomu je najťažšie adaptabilný modernej spoločnosti, nakoľko je veľmi silne naviazaný na islamské náboženstvo. Silná viazanosť na náboženstvo je základným charakteristickým znakom tohto právneho systému. Navzájom sa v ňom prelínajú normy právne s náboženskými a etickými pravidlami, nemôžeme však hovoriť o ich splývaní, či stotožňovaní. Náboženské normy sa totiž spravidla nespájajú s právnou sankciou, teda hriešnosť (ako následok poručenia náboženských noriem) a právna záväznosť môžu vedľa seba existovať v jednom skutku. (J. Drgonec uvádza ako príklad zmluvu uzavretú v piatok – jej uzatvorenie je síce hriechom, nakoľko piatok je podľa Koránu dňom pracovného pokoja, nemá to však v konečnom dôsledku vplyv na platnosť zmluvy). Druhým charakteristickým znakom islamského práva je právny pluralizmus nakoľko existuje niekoľko právnych škôl, ktoré sa líšia rôznym výkladom islamského práva. Islamské právo sa vnútorne výrazne člení a samotný pojem islamského práva je viac- menej abstrakciou, nakoľko neexistuje všeobecné islamské právo. Napokon k charakteristikám islamského práva patrí, že je prevažne právom osôb – príslušníkov náboženského spoločenstva a nie právom určitého štátu, aj keď sa v prípade štátov, ktoré deklarujú, že šaría je ich štátnym náboženstvom javí ako právo štátu (Sudán) Nakoľko však ide o právny systém, ktorý zo svojej vlastnej povahy pôsobí pre špecificky definované subjekty, uvažujeme o ňom ako o systéme pôsobiacom in personam (V. Knapp). Islamské právo dnes spravidla upravuje už len niektoré otázky osobného štatútu a dedenia. Ako uvádza J Drgonec, vo vývoji tohto právneho systému môžeme rozlíšiť tri rozhodujúce fázy:
obdobie vytvárania a rozkvetu klasického islamského práva
obdobie prenikania cudzích prvkov do islamského práva,
obdobie modernizácie islamského práva.
Islamské náboženstvo, ktorého obsahom je aj islamské božie právo vytvoril prorok Mohamed (570 – 632), ktorému bola zjavená najvyššia vôľa a text tohto zjavenia je obsiahnutý v Koráne, nazývanom aj al- kitáb (kniha).

Islam je monoteistické náboženstvo, ktoré má päť pilierov
vyznanie viery – šaháda,
modlitba – salát, ktorá je pri splnení predpísaných podmienok pre moslima povinná päť
krát denne,
almužna – zakát a sadaka, chápaná ako navrátenie majetku, ktorý boh umožnil človeku
získať,
pôst - saum, dodržiavaný v celom ôsmom mesiaci islamského lunárneho kalendára
(ramadán)
púť do Mekky – hadždz, ku svätyni Kába, v ktorej je umiestnený posvätný čierny kameň.
K týmto sa niekedy priraďuje aj džihád – svätá vojna, vojna, moslimmi vnímaná nielen ako násilné šírenie islamu, ale aj v prenesenom význame vnútorného boja v srdci veriaceho, charitatívnej činností, resp. nenásilného šírenia viery osvetou. Pluralizmus islamského práva
Tak ako samotný islam, aj islamské právo sa člení na dve základné vetvy – na ortodoxnú a sunnitskú vetvu a na heterodoxnú šiítsku vetvu. K rozčleneniu došlo na základe sporu o politickú moc po Mohamedovej smrti. Sunniti požadovali voliteľnosť svojich najvyšších politických predstaviteľov islamského spoločenstva, kým šiíti uznávali za svojich náboženských a politických vodcov len potomkov Mohameda. Tento spor sa premietol aj do náboženskej dogmatiky a postihol aj oblasť práva.
V islamskom svete úplne prevažuje vetva sunnitská (a teda aj sunnitská právo) kým šiítska vetva sa presadila obmedzene a platí len v Iraku, Iráne a Bahrajne a stúpencov má aj u libanonských moslimov, v Kuvajte , JAR, Indii, Pakistane a Indonézii. Šiíti na rozdiel od sunnitov namiesto izžmy ako prameňa práva uznávajú rozum (akl – uplatňujú zásadu všetko zákonné je aj rozumné a všetko čo je rozumné je aj zákonné). Niektoré skupiny šiítov pripúšťajú idžmu za prameň práva, všetci šiíti však jednoznačne odmietajú kijás. Rozdiel je aj v prístupe ku zásade taqlíd, ktorá medzi šiítmi nieje rozšírená. Šiítske právne školy aplikovali právo podľa zásady idžihád, pripúšťajúcej voľnú úvahu sudcu.
V sunnitskej právnej oblasti sa v 9. storočí objavili rôzne právne školy, ktoré medzi sebou súperili. Výsledkom tohto súperenia bol zánik množstva menších škôl a posilnenie štyroch najväčších, ktoré v ďalšom období determinovali vývoj právneho systému. Tieto školy (mazahaby) sa nazývajú podľa mien svojich zakladateľov. Sú to škola málikovcov, škola hanafiovcov, šáfijovcov a hanbálovcov. Základné rozdiely medzi jednotlivými školami sa týkali predovšetkým problémov priority jednotlivých prameňov práva, ako aj chápania niektorých základných inštitútov.
Aj šiítsky smer sa vnútorne člení na niekoľko škôl, z ktorých najväčší význam mali školy imamitov a, kejsanidov, zaidov a ismailitov. Klasické islamské právo
Obdobie vytváranie a rozkvetu klasického islamského práva je obdobím jeho najoriginálnejšej podoby. V rámci tohto obdobia sa rozlišujú dve fázy.

Pre prvú je príznačná voľnosť sudcovskej tvorby práva, v druhej sa voľnosť tvorby práva nahradila zásadou nemennosti božského islamského práva – taqlíd.
Klasické islamské právo sa vytvorilo síce z obyčají ale pre jeho ďalší rozvoj bol rozhodujúci vznik islamského náboženstva, podľa ktorého pravidlá správania sa v spoločnosti stanovil boh (t. zn. aj právne pravidlá), ktorý je v islamskom chápaní jediným zákonodarcom. Štát nemá oprávnenie vytvárať pravidlá a jestvuje len preto aby chránil a aplikoval tie normy, ktoré stanovil boh a ktoré sú obsiahnuté v náboženských predpisoch. Toto islamské božie právo sa označuje ako šaría a predstavuje systém záväzných pravidiel správania sa. Šaría z európskeho pohľadu je veľmi širokým poňatím práva a preto je našej predstave práva bližší pojem fikh, sústava záväzných pravidiel ľudského správania sa vypracovaná islamskou právnou vedou, predstavujúca formuláciu a výklad šarie. Zároveň sa fikh chápe aj ako islamská právna veda. Podľa I. Hruškoviča spočíva základný rozdiel medzi šariou a fikhom v tom, že šaría sa odvoláva na vieru a fikh na ľudský rozum. Fikh je procesom nachádzania a výkladu božieho práva, v ktorom sa uplatňujú najmä tri základné princípy – „Všetko čo nie je zakázané je dovolené“ a „Nikto nieje dlžníkom iného, kým sa nedokáže opak“.
Fikh tvoria kultové pravidlá rodinné a spoločenské právo a trestné právo. Podľa A Brostla rozlišujú sa v ňom štyri druhy predpisov, ktoré obsahujú:
- záväzné povinnosti, členené na povinnosti individuálne a kolektívne, ktorých plnenie resp. neplnenie odmeňuje a trestá Alah,
- zásluhy, napĺňanie ktorých je dobrovoľné, pričom ich zanedbávanie nieje trestné,
- adiaformné dovolenia bez odmeny a trestu,
- zákazy, ktorých porušovanie je trestné.
Rozvoju klasického islamského práva dlho bránila zásada nemennosti – taqíd, v dôsledku
ktorej predstavovalo klasické islamské právo rigidný, uzavretý právny systém nezodpovedajúci potrebám rozvíjajúcej sa spoločnosti. Napriek zákazu zasahovať do božieho práva sa v islamskej spoločnosti zastrene uskutočňovalo prispôsobovanie práva spoločenským potrebám. Realizovalo sa jednak legislatívnou činnosťou tvoriacich sa národných moslimských štátov (ako uvádza J. Drgonec, táto právotvorná činnosť bola predstaviteľmi štátu označovaná ako administratívna, čo malo vzbudiť zdanie, že ide o procesné predpisy vydávané v záujme podpory a vykonania šaríe), najmä však základom právnych noriem, pri ktorom náboženskí vykladači a znalci praktického práva (ulamá) v podstate veľmi pružne menili nemenné právo interpretáciou. Používali pri tom rôzne okľuky, ľsti a fikcie, resp. disimulácie – napr. realizácia islamom nepovoleného nájmu pôdy prostredníctvom zmluvy o združení, na základe ktorej sa združili vlastník a skutočný užívateľ pôdy.

Ďalšou možnosťou bolo preberanie prvkov jednej právnej školy do druhej a napokon sa používala aj procedurálna okľuka, prostredníctvom procesných pravidiel, ktorých zmenu, resp. úpravu štátnou mocou islam nezakazovali. Pramene islamského práva
Formálnymi prameňmi islamského práva sú korán, sunna, idžma a kijás, pričom korán a sunnu môžeme považovať za primárne pramene, ktoré sú všeobecne uznané rôznymi školami a smermi islamského práva. Idžmu a kijás môžeme považovať za pramene sekundárne, de facto vytvárané jurisprudenciou na základe koránu a sunny. Ojedinele sa v literatúre uvádzajú ako pramene islamského práva aj fatva (rozhodnutia vedúcich predstaviteľov náboženskej obce, oprávnených riešiť sporné náboženské a právne otázky) a idžtihád (tvorivá práca sudcov), resp. tie tradície a obyčaje arabských kmeňov, ktoré nepohltil islam a ktoré neprotirečia základným princípom islamského práva. a) korán (z arabského al – korán, t.j. čítanie je svätým písmom moslimov a hlavným prameňom islamského práva. Obsahuje súbor zjavení, ktoré Alah tlmočil veriacim prostredníctvom proroka Mohameda. Pozostáva z vyjadrení politickej, sociálnej, morálnej, náboženskej a právnej povahy, ktoré sú usporiadané do 114 súr (kapitol). Súry sú rôzne dlhé a členia sa ďalej na ajáty (verše), ktorých je celkom 5 tisíc a len asi 200 z nich má právny charakter. Sú to právne normy najvyššej právnej sily. Týkajú sa najmä úpravy vzťahov medzi manželmi, dedičského práva, vymedzenia trestných činov a určenia trestov za ne. Celkovo je tu však veľmi málo pravidiel právneho charakteru, reglementujúcich len časť vzťahov vznikajúcich v moslimskej spoločnosti. (podľa J. Drgonca asi 70 veršov upravuje rodinnoprávne vzťahy a 25 veršov je medzinárodnoprávneho charakteru. Sporadická je podľa neho úprava vzťahov k štátnej moci – finančnoprávny charakter má 11 veršov a štátoprávny len 10 veršov). b) Sunna („to čo povedal“) je súborom výrokov a rozprávaní o činoch Mohameda, obsahuje jeho príkazy, zákazy a dovolenia. Základom sunny sú daísy (tradície), ktoré nakoľko nie sú božieho pôvodu nesmú odporovať koránu. Majú za úlohu objasňovať, vysvetľovať ustanovenia koránu a vypĺňať medzery v ňom. Sunna dopĺňa korán a ako významný prameň práva je cenná predovšetkým svojou praktickosťou a jednoduchšou pri riešení konkrétnych problémov. Prostredníctvom nej bol islam zrozumiteľnejší a menej abstraktný .
c) Idžmá t.j. consensus omnium znamená dohodu islamského spoločenstva o pravidle správania sa v tých otázkach, na ktoré korán ani sunna nedávajú odpoveď.

Z právneho hľadiska je tento prameň dôležitý z dôvodu možnosti pružne reagovať na meniace sa podmienky a potreby moslimskej spoločnosti. d) Kijás (dedukcia podľa analógie), doslova znamená rozumové uvažovanie, t.j. uvažovanie právnikov opierajúce sa o určité premisy dané základnými prameňmi práva. Predstavuje spôsob výkladu a realizácie práva. Je starším prameňom ako idžmá, ale má menší význam. Inštitúty klasického islamského (sunnitského) práva
a) Zmluva – podľa J Drgonca je zmluva podľa islamského práva uzavretá na základe dvoch vyhlásení, urobených každou zo zmluvných strán. Zmluve dáva záväznosť splnenie podmienok, ktoré sú predpísané, v prípade ich splnenia právne účinky uzavretia zmluvy nevyhnutne nastávajú. Dokonca nastávajú aj v prípadoch , v ktorých sa uzavretie zmluvy zakazovalo. b) Zodpovednosť za škodu – v islamskom práve neplatilo k predpokladom zodpovednosti za škodu zavinenie. Zodpovednosť vznikla dôsledku protiprávnosti konania škodcu. Zakázaný čin, ktorým bola spôsobená škoda stanovuje škodcovi povinnosť nahradiť škodu. Dôsledkom tejto zásady je, že zodpovedná môže byť aj osoba, ktorá nemá pôobilosť na právne úkony, nakoľko aj ona sa môže dopustiť protiprávneho činu. Ďalšou požiadavkou je príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a škodlivým činom. Úmysel škodcu sa spravidla neskúma. Zaujímavosťou islamského práva je, že subjektom zodpovedností za škodu mohol byť aj kolektív osôb – napr. rodina škodcu.
c) Manželstvo – uzavretie manželstva je považované za zmluvu, nie však zmluvu osobitnú ale všeobecnú, ktorá je bežným právnym úkonom, podobne ako napr. kúpa ťavy. Pozoruhodné je, že napriek značnému spojeniu práva s náboženstvom v islame nemá táto zmluva náboženský charakter. Manželstvo je budované na princípe obmedzenej polygamie – tetragamie, podľa ktorej môže mať moslim až štyri manželky, za predpokladu, že ich dokáže uživiť. Islamské právo pripúšťalo skončenie manželstva jednostrannou repudiáciou (zapudením) manželky manželom. V prípade takéhoto zrušenia manželstva mala význam lehota idda, počas ktorej sa žena nesmela znova vydať, nakoľko manžel mohol svoje rozhodnutie zrušiť a požiadať ju aby sa k nemu znova vrátila. Táto lehota bola rôzne dlhá. S inštiútom manželstva súviseli inštitúty zasnúbenia a obvenenia.

Civilný proces
Súdne konanie, ktoré bolo verejné prebiehalo pred samosudcom, pričom neexistovala špecializácia súdov, dokonca ani sudcov. Z dôkazných prostriedkov sa najviac cenili svedecká výpoveď a prísaha. Svedok mohol kedykoľvek svoju výpoveď odvolať, a to aj po vynesení rozsudku.

Za škodu, ktorú takto mohol spôsobiť samozrejme znášal následky. Súdne konanie mohlo prebiehať aj za neprítomnosti niektorej zo strán, neprítomný však mal právo opätovne požiadať o konanie za jeho prítomnosti, a to aj keď už vec bola rozhodnutá s konečnou platnosťou. V islamskom práve takmer vôbec neexistovalo odvolanie. Rozhodnutie sa mohlo zrušiť, len ak sudca aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo jeho rozhodnutie bolo v rozopre s nepochybným dôkazom.

Prenikanie cudzích prvkov do islamského práva.
Zásada nemennosti šarie a z nej vyplývajúca neprípustnosť normotvorby štátu spôsobovala nesúlad nemenného právneho systému a rozvíjajúcich sa spoločenských vzťahov, ktoré malo právo upravovať. Objavila sa požiadavka právnych úprav, pričom boli možné dva spôsoby tejto úpravy – buď sa bude zasahovať do nemenného islamského práva a šaria sa doplní a to najmä o úpravu obchodných vzťahov, alebo sa zvolí cesta zachovania nemennosti šarie a popri nej sa vytvorí ďalšie právo. Napokon sa zvolila táto druhá alternatíva, v dôsledku ktorej sa islamské právo vlastne zdvojilo. Ospravedlňovalo sa to tým, že je lepšie umožniť cudziemu právu aby sa dočasne uplatňovalo vedľa šarie ako pripustiť jej poškodenie, či zničenie. Prenikaniu cudzích prvkov do islamského práva napomohla najmä normotvorná činnosť kalifov, ktorá sa napriek zákazu začala rozmáhať v 15. – 16. stor. Vytváralo sa pritom zdanie, že ide o činnosť, ktorá má podporovať šariu. Výsledkom bolo však jej oslabovanie a do islamského práva prenikalo čoraz viac cudzích prvkov. Dochádzalo k prijímaniu prvých kódexov, medzi ktorými bol v r. 1840 aj Trestný kódex Osmanskej ríše (vplyv francúzskeho práva). Po prijatí tohto kódexu začal proces kodifikácie islamského práva, ktorý pokračoval v r. 1859 úpravou tureckého pozemkového práva. V r. 1869- 1876 bola prijatá Medžella, predstavujúca prvý naozajstný civilný kódex v moslimskom svete. Bolo v ňom systematicky usporiadané zmluvné právo hanafiovskej školy, zároveň sa v nej objavuje aj vplyv Napoleonovho Code Civil. Ten ovplyvnil egyptské občianske a obchodné právo. Po Turecku a Egypte začali postupne aj ostatné arabské štáty prijímať občianske zákonníky podľa európskeho vzoru. Mimo rámca týchto kódexov zostali rodinné vzťahy a dedičské právo, regulované naďalej normami klasického islamského práva. Modernizácia islamského práva
V 20. storočí politicko-spoločenský vývoj smeroval aj vo väčšine moslimského sveta k zmene pôvodne teokratických štátov na moderné štáty, ktoré sa postupne emancipovali od islamu.

Sekularizovalo sa i právo, pričom prevládala zhoda, že treba vytvoriť moderné právo. Všeobecne uznávaným prameňom práva sa stal zákon. Vo väčšine moslimských krajín sa islamské právo prestalo úplne aplikovať v oblasti trestného práva, postupne aj v oblasti občianskeho, obchodného a aj procesného práva. Menilo sa aj ponímanie štátu a jeho funkcií, čo dospelo až k prijímaniu písaných ústav podľa európskeho modelu. Vzorom modernizácie bolo právo západného typu, pričom časť štátov, predovšetkým tie, ktoré bolo súčasťou francúzskej koloniálnej sféry bola pod vplyvom kontinentálneho, najmä francúzskeho práva – najmä Sýria, Libanon, Tunisko, Alžírsko, Maroko a Mauretánia. Modernizovalo sa aj právo krajín, ktoré boli pod britským vplyvom a v ktorých sa postupne presadzovalo aj anglické sudcovské právo – najmä Sudán, Irak, Jordánsko, sčasti Somálsko a niektoré krajiny arabského polostrova. Existujú však aj oblasti, ktoré sa bránia vplyvu cudzieho práva a snažia sa zachovať islamské právo (Saudi Arábia). V poslednom období môžeme sledovať vzrast islamského fundamentalizmu a a tendencie volania návratu klasického islamského práva. Fundamentalisti totiž považujú šariu za jeden z inštitucionálnych pilierov islamského štátu. Napriek rozsiahlej modernizácii islamské právo celkom nezaniklo. Popri štátoch, ktoré úplne modernizovali svoj právny systém (Turecko) existujú aj štáty zachovávajúce zvláštnosti islamského práva v zmenených podmienkach. Vplyv si islamské právo ponechalo v oblasti rodinného a dedičského práv. aj v týchto oblastiach sa však zmenšuje rozsah tohto vplyvu. Tak napr. v prípade inštitútu manželstva s zaviedla povinné registrácia uzatváraných manželstiev, stanovila sa minimálna veková hranica pre vstup do manželstva, pre uzavretie manželstva sa vyžaduje súhlas oboch manželov a všemožne sa obmedzuje aj mnohoženstvo, ktoré je dnes v islamskom svete výnimkou. Obmedzila sa aj repudiacia aj keď sa ju v arabskom svete ešte úplne odstrániť nepodarilo. Manželstvo môže zaniknúť aj rozvodom, o ktorý môže požiadať aj manželka. Dedenie je aj v tejto oblasti testamentárne i intestátne, s tou zvláštnosťou, že prednosť má dedenie intestátne. Pripúšťa sa síce dedenie zo závetu, avšak okruh zákonných dedičov je spravidla veľmi široký a zároveň mužskí dedičia dedia spravidla väčšie podiely ako ženskí dedičia toho istého stupňa.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Islamský právny systém, pramene, inštitúcie