Detstvo

Aj ked sa nám na prvý pohlad zdá, ze vsetkým je jasné, koho mozno pokladat za dieta a s akým obdobím zivota sa spája detstvo, nie je to také jednoznacné.
Od kedy, do kedy sme dietatom? Od narodenia do desiatich,dvanástich ci pätnastich rokov?
Máme zobrat do úvahy biologické specifiká, psychické ci sociálne? Je to velkost ci proporcie tela, alebo fyziologické procesy, ktorými sa deti rozlisujú od mladých dospelých a starých?
Mozno je to úroven ich myslenia a cítenia.Ale preco potom dieta (?) tej istej velkosti, s takými istými proporciami tela, fyziologickými procesmi, úrovnou myslenia a cítenia sa v jednej spolocnosti moze stat tazko pracujúcim zivitelom rodiny (ak zomrie jeho otec) a v inej má zákaz pracovat? Preco v prvom prípade ho pokladáme za dostatocne silné, zodpovedné a múdre, aby vykonávalo rovnaké aktivity ako dospelý a v druhom prípade ho pokladáme za slabé, nezodpovedné a pochabé?

Tak, ako v mnohých iných prípadoch, aj v tomto hrá významnú úlohu tzv. Socialné uznanie. Americký sociológ P.L.Berger dokonca hovorí, ze byt clovekom, znamená byt uznaný za cloveka.

Priklad:
Jasným príkladom tohto zdánlivo absurdného Bergerovho vymedzenia je dnes siroko diskutovaný problém interupcie. Tí, ktorí odmietajú interupciu v podstate uznávajú za cloveka ludský plod od jeho pocatia a preto pokladajú interupciu za vrazdu. Tí, ktorí sú k interupcii tolerantnejsí, majú zrejme nárocnejsie kritéria pre uznanie ludského plodu za cloveka. Ich hranica uznania býva posunutá do mensej alebo väcsej vzdialenosti za stádia moruly, blastuly a gastruly, v ktorých sme na pociatku násho vnútromaternicového vývoja.

Ak by sme Bergerové slová modifikovali na nás príklad, mozeme povedat, ze byt dietatom znamená byt uznaný za dieta. To znamená, ze nie je podstatné, aké máme velké telo a koncatiny, ani akú máme úroven myslenia a cítenia (ved aj medzi dospelými je mnoho mladých „telom i duchom“), ale je podstatné, ci daná kultúra dá týmto, alebo akýmkolvek iným znakom, sociálny význam. Nie v kazdej dobe a kultúre sú telesné proporcie ci úroven psychického vývoja kritériom, ktoré ludí zaraduje do skupín s rozdielnym sociálnym postavením, právami, moznostami a povinnostami.

O dolezitosti sociálneho uznania detstva a detí, ako specifickej sociálnej skupiny v spolocnosti, svedcia poznatky nielen sociologov, ale aj historikov.
Napríklad francuzsky historik P. Ariés zastáva názor, ze Europa do 17.

storocia nemala jasnú predstavu detstva ako specifickej etapy ludského vývoja.
Anglický sociológ D.H.J. Morgan zasa zastáva názor, ze idea detstva je „moderným vynálezom“. Dokonca aj v krásnej literatúre sa stretávame s detstvom, ako ústrednou témou, az v 19. storocí. A aj výtvarníci sa naucili zobrazovat deti v ich detskom výraze az v tomto období. Ako je to mozné? Ved aj pred 17. ci 19. storocím zili deti vo veku jedného, troch, piatich ci desiatich rokov. Odpovedou mozu byt slová amerického sociologa P.Bergera, ktorý hovorí: „Spolocnost urcuje nielen to, co robíme, ale aj to, co sme“. Aj dieta je urcované spolocnostou. Predovsetkým, ako hovorí dánsky sociológ J. Qvortrup, „pozíciou, ktorú mu priznali dominantné skupiny v spolocnosti „.

Zdroje:

Sociológia zivotného cyklu,Stefánia Köverova -