storočia vnútornú štruktúru nemeckej sociálnej demokracie a na základe tejto analýzy sformuloval železný zákon oligarchie. Ak organizácia prekročí istú veľkosť, nevyhnutne v nej vládne oligarchia, ktorá môže bez obmedzení ovládať jej činnosť. Nie je možné vo veľkej organizácii, aby sa každý podieľal na rozhodovaní a aby každý kontroloval rozhodovanie. To znamená, že špecialisti, teda vodcovia sa stávajú nepostrádateľnými. Vedenie podniká také opatrenia, aby si svoje postavenie udržalo. Klasickí elitári sú teda skeptickí ku mase i k demokracii, ktorá potom nie je potrebná, odmietajú ju.
V XX. storočí sa však objavili koncepcie, ktoré demokraciu neodmietajú, ale chápu ju ako proces, pretože si príliš dobre uvedomujú úskalia klasickej demokracie. Spomedzi nich si pozornosť zaslúži demokratický revionizmus, dem. funkcionalizmus, pluralitná demokracia, polyarchia konsociačná a participatívna demokracia.
Dodnes vplyvný demokratický revionizmus sa vyrovnáva s existenciou elít v súčasnosti a s javom masovej apatie. Jeho tvorcom je J.A. Schumpeter (1183-1950), známy ako autor svetoznámej knihy Kapitalizmus, socializmus a demokracia, je predstaviteľom jeho elitárskeho smeru. Jeho úmyslom je obrániť demokraciu pred útokmi elitárov. Neokonzervativizmus môžeme chápať ako modernú formu tejto teórie. Demokracia je vláda schválená ľudom.
Teda: napriek pasivite más a ich neschopnosti sa politické formy vlády ktoré sa považujú za demokratické ukázali ako schopné fungovať demokratickým spôsobom. To je v stručnosti argument tzv. demokratického funkcionalizmu.
V takýchto diskusiách sa rodili predstavy o demokracii v 20. storočí. Podľa demokratického revionizmu v politickom systéme dominujú elity. To znamená, že rozhodnutia robí vždy menšina, ale že demokratickým prvkom je nenásilné súperenie elít o mocenské pozície.
Pluralistickú a elitársku teóriu spojil Robert A. Dahl. Rozlišuje medzi ideálom demokracie a dosiahnuteľnou skutočnosťou. Politický režim, ktorý sa blíži ideálu demokracie v súčasnosti nazýva polyarchiou. Polyarchiu skúma ako súbor politických inštitúcií nevyhnutných pre demokraciu vo veľkom meradle. V otázke multipolarity (t.j. sveta založeného na samosprávnych politických jednotkách) je skeptický. Ohrozenie súčasných Spojených štátov vidí v korporatívnom kapitalizme. Politická rovnosť nie je cieľ, ale je to prostriedok na rozdelenie slobody v spoločnosti.
Zložitý vzťah existuje medzi pluralitou a subkultúrnym pluralizmom. Príkladmi krajín v ktorých dominuje subkultúrny pluralizmus sú Švajčiarsko, Belgicko, Rakúsko a Holandsko.