Tvrdeniami, že demokracia musí byť "prenesená" z oblasti politických rozhodnutí do priestoru širokej verejnej účasti sa zaoberá participačná demokracia. Radikálni demokrati, alebo nová ľavica predkladajú teda súbor argumentov, v ktorých sa jednotlivec prostredníctvom svojho talentu a schopností politicky realizuje, participuje. Benjamin Barber považuje liberálnu demokraciu za slabú teóriu demokracie. Jej osudom je nevyhnutnosť voliť medzi dvoma protichodnými možnosťami. Na jednej strane medzi prirodzeným stavom, ktorý ohrozuje potenciálnu ľudskú slobodu, zatiaľčo štát ohrozuje skutočnú slobodu. Participačnú demokraciu nazýva Barber silnou demokraciou.
Jeden topos rozširujúci diskurz v podaní Chomského na záver: Demokracia je vtedy, keď má verejnosť prostriedky, aby sa zúčastňovala významným spôsobom na riadení svojich vlastných záležitostí a informačné prostriedky sú verejne prístupné a slobodné.
Na záver poznámka k vzťahu demokracia a štát:
Aj vnútri samotného kapitalizmu prebiehajú dve protikladné tendencie, ktoré sa týkajú vývoja samotného štátu. Webrovská či fordovská koncepcia opierajúca sa o klasickú byrokraciu a oproti nej predstava o minimálnom štáte. Max Weber predložil vlastnú europocentrickú, presnejšie jej západoeurópsku verziu. Je autorom modernej predstavy o byrokracii. Podľa Webera funguje efektívne, predvídateľne, dokáže kvantifikovať a zdôrazňuje kontrolu nad ľuďmi. Rozlišoval tri typy štátnej moci: racionálny, tradičný a charizmatický. V štáte videl usporadujúci princíp verejného života. Vo svojej známej prednáške Politika ako povolanie (1919) považuje štát za také ľudské spoločenstvo, ktoré si na určitom území nárokuje pre seba monopol legitímneho fyzického násilia. Demokraciu chápe ako súťaž vodcov o priazeň občanov. Rozlišuje však medzi politikom a úradníkom. Politik kladie ciele a volí prostriedky. Strany sú formou podnikania v politickej oblasti. Za najproduktívnejšiu považuje plebiscitárnu formu demokracie s charizmou vodcu.
Radikálnu kritiku byrokracie vyslovil francúzsky sociológ M. Crozier. Z jeho analýz vyplýva, že byrokracia je takou organizáciou, ktorá umožňuje dlhodobý únik z nevyhnutnosti riešiť skutočné problémy.
Ohrozený je však demokratický sociálny štát škrtený globalizačnými procesmi, javom, ktorý Ralph Dahrendorf pomenoval ako singapúrsky syndróm. Zrútenie demokratického sociálneho štátu by znamenalo popretie občianskej spoločnosti. Dokáže občianska spoločnosť zmeniť naprogramovanosť spoločenských štruktúr?.