podmienok medzi ľuďmi (podstata demokracie - nie sloboda, rovnosť pred zákonom)
Napokon usudzuje, že táto rovnosť je zákl. príčinou americ. úspechu. (Rovnosť si všíma detailne - v rodine, výchova k rovnosti, je to láska k rovnosti) Politická rovnosť bez politickej slobody však nie je demokracia.
Otázka kt. Tocqueville nevie zodpov.: Či rovnosť bude sprevádzať sloboda alebo despocia. (teda 1. veľ. úskalým je tyrania väčšiny) Toto už povedal James Madison v Listoch federalistov. Ovšem Toc. si myslí že ústavné mech. to nedovolia. Američania hovoria že väčšina sa nemôže mýliť. Väčšina má skutočnú moc. Toc. je prvý kto berie inšt. verejnej mienky mimoriadne vážne.
„Najväčš. slabinou americ. demokracie je jej sila". (dialektická črta - brilantný pozorovateľ politic. myslenia)
Ide ešte ďalej, zisťuje totiž, že exist. rafinovanejšie spôs. tyranie väčšiny. Triumf demokracie v podmienkach spoločenskej rovnosti - je šťastné aby vznikali orig. jedinečné osobnosti - lebo demokr. nemôže príjmuť nadradenosť iných.
Človek prispôsobuje svoj postoj k väčšine v ohľ. na svoju mienku. => tyrania verejnej mienky, je najväčš. nebezpečenstvom.
Preto (asi) medzi američanmi neexist. veľké rozdiely. (Sartori jej hovorí societálna)
Myšl. individualizmu: Demokrac. je napriek všetkým výhradám, výhodnejšia než všetky predch. zriadenia. Uvedomuje si význ. individ. v demokrac. Toc. sa zamýšla čo môže čeliť tyranii väčš. a verej. mienky => že je to individualizmus. Individ. si interpretuje ako akýsi uvoľnení pocit kt. vedie obč. ktomu aby sa izoloval s pod masy spoluobč. aby nepodľahol väčšine.
Solidarita medzi ľuďmi je rovnosťou oslabovaná.
Tretím problémom je demokratický despotizmus. Jednoducho prich. k názoru že je to najväčš. nepriateľ demokracie. Toto uvádza v druhom diely Dem. v Amerike. Toc. tu ponúka premyslený pohľad na neslobodu (dem. desp.) kt nemá obdobu. Nikto lepšie nepoukázal na nebezp. dem. despotizmu ako on.
Liberalizmus sa v priebehu 19. storočia demokratizoval, začína sa hovoriť o liberálnej demokracii a modernom liberalizme. Na rozdiel od klasických obhajcov svojpomoci v 20. storočí liberáli presadzovali aj ideu sociálnej starostlivosti. Politiku liberálneho welfarizmu presadzoval F.D. Rooswelt, ale aj John Kennedy. Liberalizmus je často napádaný aj kresťanskými kritikmi. Všeobecne je známa kritika neduhov kapitalizmu pápežom Jánom Pavlom II. Predstaviteľom dynamického liberalizmu je sociológ Ralph Dahrendorf, autor koncepcie dvojtretinovej spoločnosti.


Liberálna dem.