Teórie demokracie

Čo je Demokracia? Do 18. st. to bola prakt. utópia. Po 18. st. - po J.J.Rousseaovi sa Demokracia stáva možnosťou stať sa Republikou.
Už nehovoríme o Demokracii ako o forme štátu - ale kde smerodajným sa stáva rozhodovanie väčšiny.
Ide o to, že ľudia sú v dvojedinej pozícii - vládnu ale sú aj ovládaný. (Najúspešnejšie sú tie kt. stierajú hranicu na minimum)
Prístupy: - Na 1. strane sa za Demokrciu považ. štáty kt. majú Demokratické ústavy (garancia obč., ľudských práv)
- Formálna Demokracia - len v listinách
- Inštitucionálna demokracia - pluralita inštitúcii
- Taký spôs. spravovania verej. záleži., kde exist. istá postupnosť rieš. spoloč. záležitostí (slob. tvorba náz., rozhodnutia na zákl. väčšiny, končí to v realizácii a
kontrole
- Nestačia Dem. ústava, ak fungujú dem. inšt., ale je to spoloč. kt. dokáž. zohľ. aj
sociál podmienky živ. ľudí, možnosti rozvoja .. => Materiálna Demokracia

Exist. viac vymedzení def. Demokracie:
- Dem. je spoloč. sys. v kt. doch k veľkému konsenzu ovládaných a vládnúcich.
- Dem. sa považ. za inštitucionálny sys., v kt. politic. inšt. sú otvorené všetkým.
- Dem. sa def. ako otvoren. pol. sys. kt. je schop. rieš. konfl. a zároveň absorbovať nové spoločen. nevyhnutnosti.
- (Max Webber): Dem. je viac hodnôt súčas.= sloboda, rovnosť, suverenita a pod.
- (R. Dahl) tvrdí že: Dem. je nedosiahnuteľný ideál, ale že exist. tendencia k smerovaniu k Demokracii. - Demokracia je túžba po slobode, správ., plnohodnot. živote, sú to pokusy sko nájsť také normy idei inšt. kt. by to umožňovali.

Niekt. preto hovoria o Demokratizácii. Dem. je proces, emancipácie spoloč., hľ. stále nových spôs. a metód, spolurozhodovania všetkých o všetkom

Demokratické je:
V Politike - pluralita mocenských centier
Spôsob tvorby názorov - konkurenčné prostredie
Koncentrácia moci - Parciálna deľba moci
Kontrola moci - systémová kontrola moci (systém funguje tak, že sa dokáže sám kontrolovať)
Mocenské zmeny v Demokraciách - voľby, slobodné
Legitímnosť moci - racionálne argumenty väčšiny (ale nie charizmatická väčšina)
Ústava - Zrozumiteľná všetkým
Medziľudské vzťahy - bez bariér, otvorené
Hospodárske spolurozhodovanie - v demokraciách umožnené
Sociálne pomery - v demokraci.

by mali byť chránené

Často sa zamieňa termín, predmet, a pojem Demokracie.
Napr.: termín = majáková loď; pojem = Loď ktorá pláva; predmet = Nejaká konkrétna loď
Heywood - termín liberál sa používa od 14. st. vo význame slob. ľudí, otvorenosť, slobodomyseľnosť.

Aténska Demokracia
Demokrac. sa zrodila v Grécku, má aj svoje slávne mená - Solón, Perikles
Nedemokratický Liberalizmus
(podľa Pale Svensona)
John Locke,
Pôvodný liberal. - je preddemokratický. (demokracia nebola ešte funkčnou alternatívou) Demokracia bola vláda ľudu = nevhodná.
Locke- Liberáli v tomto obd. neboli demokratmi, napriek tomu sa stali zakladateľmi obhajoby myšl. parlamentarizmu, liberalizmu.
J. Locke - Dve pojednania o vláde, toto dielo je v pods. obhaj. slávnej revolúcie. Jeho poňatie je silne individualistické.
Ochrana hodnôt: sloboda, život, majetok - tieto sa neskôr stanú kľúčovími pre Americ. revol. (ale majetok nahradí šťastie.)
V týchto prirodzených hodnotách sa pohybujeme ešte pre tým než tam vstúpime. Je to stav, v kt. život prežitie a právo na plody vlast. práce sú prirodzené. Spoloč. a štát, ale potom nie sú celkom prirodz. kateg. - sú podriaď. zložit. stavom spoločnosti.
Najvyššou hodnotou pre Locka je sloboda - bezobmedzenia. Jej jediným obmedz. je úvaha v rámci kt. musíte brať ohľady na slobodu iných. Ľudí ale pribúda => tým je potebné vytv. pravidlá, čo v prir. stave chýba, tu:
- neexist. norma na to čo je zlé a dobré
- nie je nestranný sudca kt. by mohol takýto spor rozhodnúť
- neexistuje sila kt. by podporila rozhodnutie sudcu a dohliadla na to čo rozhodol.

Štát je konštrukt, kt. vytv. racionálne uvažujúci jednotlivci, kt. pochopili, že spoločná inšt. je výhodnejšia ako individuálna obhajoba. Vytv. štátu ale vzniká inšt. kt. môže ohroziť záujmy jednotlivca. => takto vzniká spoločenská zmluva.
Locke ochranu hodnôt S,Ž,M, necháva štátu. Locke patrí k tým kt. uvaž. o potebe rozdeliť moc: zákonodárnu, výkonnú, federatívnu.
Úloha štátu spočíva v tom, že musí mať takú silu aby nedovolil porušovať prirodzené práva.
Obč. majú právo odmietnuť autoritu vlády, keď štát túto ochranu „nerobí".
Voľbu nepripisuje všetkým. Vylúčil ženy a chudobných mužov, neuznáva pravidelné voľby (môžu, ale nemusia byť pravidelné)
Rozhodujúce z hľ. dem.: Individ. práva obč., Potreba ústavy, deľba moci, ochr. majetku.
Fridrich Heer: Označil Locka za otca anglického osvietenstva.
Človek občan je nepopísaný list papiera - a úlohou je naučiť sa myšl. v styku s okolím.
Lockove spisy sa stali bibliou anglic. lib. Locke považ. štát za metaforu nočného strážnika.
Napísal List o tolerancii (2. vrchol Lockovho polit. myslenia) „Násylím sa nevytv.

poriadok, ale politikou."
Cirkev = obč. spoloč. na zákl. rozumu, kt. neprijíma trancendentné obmedzenia.
Locke ale neuznáva toleranciu voči ateistom a katolíkom. Locke nie mysliteľ. demokratickej konc. on je liberál. Je tiež senzualista a empirik

Charles L. de Secondant Montesquie
(Aristokratický liberalizmus)
Perzské listy (v jednom roku mali 7 vydaní - predávali sa ko chlieb) - kritizuje vtipne, nenútene pomery vo franc. stavovskej monarchii. (on bol prvý a od vtedy je to časté)
Úvahy o príčinách veľkosti a páde rimanov - úvaha o politic. zriad. ríma. (tu začína s potrebou deľby moci, neperspektívnosťou absolutistického zriadenia)
Duch zákonov - občianske zákony neoddeľoval od politických. Odmieta, že exist. absolútne platné zákony pre všetkých. Zaviedol poňatie zákona ako vzťahu nie príkazu. Uznával vplyv geogr. a klímy na politiku.
Mont. rozlišuje 3 formy vlády:
- Republikánsku: ľud si vymedzuje svoju zvrchovanosť sám (zákony si vytv. ľudia pre seba, ľud je vládnúci aj poddaný sebe). Pozná dva typy:
- Ak má moc celý národ = Demokratický
- Ak len časť = Aristokratický
- Monarchickú: Vláda 1 človeka. Ľudia chcú mať pocit bezpečia, kt. je garantované vladárom. Tu je zákl. hodnotou na ochranu česť.
- Despotickú: Založená na vôly jediného vladára - má aparát ale vykonáva len svoju vôľu

V štáte podľa neho exist. tri moci: zákonodarná, výkonná a súdna. Všetko by sa zvrho keby jeden a ten istý človek, vykonával všetky tri moci naraz.

Vojna (Boj) Amerického ľudu
(Revolúcia)
Americká revolúcia - rieši (svojím vektorom činnosti) protikoloniálny, národnooslobodzovací boj američ., za nár. sebaurčenie - Ide o samosprávu,
- je to napokon zápas o samostatnosť. (Pôvodne zápas za oslobodenie spod Angl. nadvlády sa mení na boj za slobodné usp. spoločnosti)
- nár. sebaurčenie (nacionalizmus)
- slobodné spoloč. usp.
Američania s ničím novým neprišli, reag. na myšl. prich. z Európy hl. Francúzska => konc. prir. práv, myšl. suverenity ľudu, rozdelenie moci. (Prínosom američanov bolo uplatnenie v praxi)
V 18. st. napr.: polit. teória poznala 3 for. štátu:
- dynastickú monarchiu (dedičnú)
- konštitučnú monarchiu
- republikánske zriadenie (len výnimočne)
Význam pre polit. teóriu - americká skús. odmietla prvé dva typy a prvý krát boli vo veľkom zrealiz. myšl. republikanizmu. Rozvinuli republikanizmus + pridali federalizmus. Niekedy sa ale preceňuje vplyv eur. impulzov. Americ. revol. naopak vynútila procesy v Európe a síce franc. revol.

Európa v mnohom inovuje: vznikajú odliš. prístupy - kľúčom je aplikácia obč. práv. USA koncom 18. st. ale vôbec nie sú príkladom demokracie, je to príklad politického liberalizmu bez demokracie.
V sever. Amerike sa proces vytv. republiky a uplat. obč. práv odohráva inak ako v Európe (američ. sú vysťahovalci kt. nemajú konfliktné predsudky), tradícia rovnosti pred zákonom bolo pre nich prirodzená.
Zákl. program. dok. - Deklarácia nezávislosti 4. júl 1776, Philadelphia (ospevovaná ako vášnivá hymna o ľuds. slobode) Je upravená špec. komisiou Jeffersona. Prepojila Liberálne myšl.
Dekl. má dve línie - 1. právo nár. na sebaurčenie (podľa kt. má národ právo na odtrhnutie ak je utláčaný)
2. idea republikanizmu (demokratizmu)

V Deklarácii je zrejmý vplyv Locka, teda myšlienky prirodzených práv ľudí, kt. má zabezpečovať štát. Jefferson bol odporcom koncentrácie moci v rukách prezidenta. Bol zástancom rozšírenia práv parlamentu.
Suverenitu ľudu dekl.:
- ľudia sú prirodzene ovlád. rovnak. cieľmi, potrebami a želaniami. (všetci majú právo na život, slobodu šťastie)
- k zabezp. týchto práv. je vláda
- vlády kt. tieto práva porušujú sú tyranské, majú yť zmetené a ľud si má zvoliť typ vlády

Súč. sa vytv. dokum.: Listina práv - 1776 Virginnia (spolu s dekl. tvoria polit. celok). Listina je vrcholným teoretic. dok. americ. revol., sústredila myšl. americ. liberálov, všetky ďaľ. dokumenty boli ňou inšpirované. (týka sa to aj Dekl. práv člov. a občana). Hl. myšl.: všetci ľudia sú rovnako slob. nezávislí, majú prir. práva a nimi vstupujú do zväzkov s cieľ. vytv. spoloč., sú dedičné - právo na slob., život, a majetok. Majtok je zrojom moci ľudu. Vláda exist. len pre všeob. blaho, a ochr. ľudu. Žiadny člov., skup. nemá právo na privilégiá. Tri zložky moci musia byť oddelené, voľby slobodné, všeob. hlas. právo. Každý má vedieť z čoho je obvinený a prečo, + konfrontácia s obžalovaným. Porota je svät. právom človeka. Sloboda tlače, dobre org. ľud. milícia. Všetko obyv. musí mať rovnaké práva a podiel na spoločnej moci. Nábož. je záležitosťou rozumu.
Thomas Paine - Zdravý Rozum (dokazuje výhody republikanizmu, mnohých inšp.) Údajne ako prvý použil termín Spojené štáty americké. Obhajuje program sociálne zodpovedného štátu, je odporcom cenzu a zbavenia politic. práv. žien.

Demokracia bez Liberalizmu
(Demokratický radikalizmus J.J.Rousseau)
Rouss. o každej svojej práci vyhl. že je užitočná. Ross.

sa neskôr dožije obvinení, že sa narodil v centre kalvinizmu (de facto pravda). Jeho knihy boli veľmi emotívne. Napísal niekt. encyklopedické heslá pre Diderota. 3.stav dostal svetonázor vďaka jeho encykl.
Rouss. polit. náz. ovplyvnili Franc. rev. ak keď sa tvrdí opak.
Demokracia = Priama účasť ľudí na zákon. a výkon. moc
Z tohot prístupu ho char. ako Demokrata než ako Liberála. Prir. stav.: ľudia sú v ňom dobrí, je to stav šťastia. Divochov si predstavoval ako ľudí nezaťažených civilizáciou. (spoločnosť je nespravodlivá, pretože demoralituje ľudí) Problém nastane ak si niekto niečo privlastní => nerovnosť. Rousseau odmieta Lockovu teóriu o vzdaní sa suverenity. Zvrchovanosť nemôže byť zastúpená. Typic. je myšl. všeobecnej vôle ( ide o to že v zhromaždení rozmýšl. o pomoci zhromaždeniu - nie vôla všetkých).
Nikto nemá byť ani príliš bohatý ani chudobný. Demokraciu chápe jednak ako právo národov na sebaurčenie a jednak ako konkrétnu organizáciu výkonnej moci.
Spoločenská zmluva (1762) - je typic. Rousseaovská - sugestívna, navádza na otázku ako žiť. Je tu vzťah medzi ovl. a vlád., hlava štátu je zosaditeľná. Zákl. myšl. je láska k sebe. Človek je občanom vtedy keď sebalásku nahrádza pojmom štátu. Veril že suverenita ľudu je najistejšou zárukou individuálnych práv. Bol zástancom všeob. rovného hlas. práva ale vylúčil ženy a bezzemkov.
J.J.R. býva považ. aj za iniciátora vecí na kt. nemohol mať dosah. (totalita, komuniz., fašiz.)

Protektívna demokracia
(18./19.st Jeremy Bentham a James Mill)
Zrodila sa v Anglicku. Hl. predstavitelia J. Bentham a J. Mill. Obaja úplne odmietajú Hobbsov a Lockov výklad prir. práv, považ. ho za hlúp. a nezmysel. Za najlepš. mechanizm. ochrany obč. pred štátom považujú zastupiteľsk. sys. Štát je definovaný ako poriadok kt. spravuje istú oblasť. Problémom pre liberálov je ako obhajovať svoje záujmy pre mocou.
Myšl. suverenity štátu formulovali Machiavelli a Hobbes (Len silou (štátom) možno zabrániť teroru). Prot. dem. vidí garanciu proti štátu v Parlamente. Tento vývoj vedie od liberal. k ideám demokracie. J.B. a J.M. patria k skupinám kt. sa naz. fil. radikáli. Pretože: chcú obmedziť vplyv kráľa, v jeho ambícii mať pod kontrolou parlament - a to rozšírením voleb. práva.
J.B. si pôvodne myslel že spoločnosť je možné reformovať aj ref. trestného práva. t.j. aby sa uskutoč. ref. na utilitaristic. báze. (šťastie pre všetkých).

Ale pochopil že presviedčaním to nedosiahnu, a dal na Milla, že je to zastupiteľstvo, čo je prostriedkom reformy.
Sú považovaný za utilitaristov - blaho nej. jedinca, nie je dôležitejšie ako blaho všetkých. Takýto by mal byť štát => zásah štátu je nevyhnutný. Problémom je ako prinútiť vládu aby sa takto správala. J. Mill si nevedel prdstaviť, ako by sa správal reprez. pri obhaj. blaha. Preto navrhuje časté voľby. Riziko nezvolenia reprezentantov by bolo také vysoké, že by to zabezpeč. ich správanie. Je tu ďal. požiadavka všeob. voleb. práva. Ak niekto voleb. právo nemá, nemôže sa brániť. (Hlas. právo ale nemali mať ženy, muži pod 40 a muži veľmi chudobný - vylúčili 10/12 obyv.)
Rozšíriť hlasovacie právo je možné len vtedy keby požiadav. boli realistické.
Demokracia má zabezpečovať svojich obč. proti útlaku => protektívna.
Prot. dem. považovali za najlepš. na ochranu majetku.
J. Mill trpel ilúziami o strednej vrstve. Mill predpokl. aj výchovu, aby sme sa aj podľa neho správali - cieľom je vých. k vlastnému prospechu. Predpokladá sa uniformita cieľov. Akceptuje sa triedna nerovnosť.

Liberálna demokracia
(Alexis de Tocqueville)
Spájal myšl. lib. a dem. do vývojovej perspektívy. Bol to franc. aristokrat, kt. mal vlastnú skús. s franc. revol. (a táto ho priviedla k absol. nepriateľ. voči demokr. - časť jeho rodiny bola sťatá)
Roku 1830 sklamal rodinu - prisahal vernosť buržoáznemu režimu. Jeho americký pobyt 1831-32, bol podstatný pre jeho dielo Demokracia v Amerike.
Toc. bol považovaný za génia, J.S.Mill jeho dielo vysoko ocenil a považoval ho za novú éru v politic. myslení. Sláva jeho diela však netrvala dlho. Až do 2. pol. 20.st. sa vytratila z politic. úvah. Po 2. sv. vojne sa opäť vynorila a síce: v diele urobil prognózu, kt. sa naplnila - „Budúcnosť sveta a demokr. vývoja bude závisieť od toho kam sa budú uberať Rusko a USA."
Toc. americ. sen opisuje v polohe pýchy na americ. demokraciu.
V 19. st. boli USA pre Eur. symbolom ohromn. ekon. rastu (krajina neobmedz. možností, slobody a rovnosti). Boli diskusie že prečo. Za svoj úspech prav. vďačia hlavne ústave. Toc. sa do týchto diskusii v knihe zapojil a zastáva stredovú pozíciu - analyzuje nie z ideol. hľ. ale pozoruje život ako sociológ.
USA sa vzdali aristokrat. prístupov k spoloč. Tock. myls. je mnohými chápané ako pesimistické. Možno to objasniť Platónom - po demokracii nasled. Tyrania.
Demokracia je podľa A. de Tocqueville:
n vláda ľudu (je 1. kt. si dovoli povedať, že dem. je samosprávou - že si ľud vládne sám)
n okrem samosprávy je tu prvok - rovnosť spoloč.

podmienok medzi ľuďmi (podstata demokracie - nie sloboda, rovnosť pred zákonom)
Napokon usudzuje, že táto rovnosť je zákl. príčinou americ. úspechu. (Rovnosť si všíma detailne - v rodine, výchova k rovnosti, je to láska k rovnosti) Politická rovnosť bez politickej slobody však nie je demokracia.
Otázka kt. Tocqueville nevie zodpov.: Či rovnosť bude sprevádzať sloboda alebo despocia. (teda 1. veľ. úskalým je tyrania väčšiny) Toto už povedal James Madison v Listoch federalistov. Ovšem Toc. si myslí že ústavné mech. to nedovolia. Američania hovoria že väčšina sa nemôže mýliť. Väčšina má skutočnú moc. Toc. je prvý kto berie inšt. verejnej mienky mimoriadne vážne.
„Najväčš. slabinou americ. demokracie je jej sila". (dialektická črta - brilantný pozorovateľ politic. myslenia)
Ide ešte ďalej, zisťuje totiž, že exist. rafinovanejšie spôs. tyranie väčšiny. Triumf demokracie v podmienkach spoločenskej rovnosti - je šťastné aby vznikali orig. jedinečné osobnosti - lebo demokr. nemôže príjmuť nadradenosť iných.
Človek prispôsobuje svoj postoj k väčšine v ohľ. na svoju mienku. => tyrania verejnej mienky, je najväčš. nebezpečenstvom.
Preto (asi) medzi američanmi neexist. veľké rozdiely. (Sartori jej hovorí societálna)
Myšl. individualizmu: Demokrac. je napriek všetkým výhradám, výhodnejšia než všetky predch. zriadenia. Uvedomuje si význ. individ. v demokrac. Toc. sa zamýšla čo môže čeliť tyranii väčš. a verej. mienky => že je to individualizmus. Individ. si interpretuje ako akýsi uvoľnení pocit kt. vedie obč. ktomu aby sa izoloval s pod masy spoluobč. aby nepodľahol väčšine.
Solidarita medzi ľuďmi je rovnosťou oslabovaná.
Tretím problémom je demokratický despotizmus. Jednoducho prich. k názoru že je to najväčš. nepriateľ demokracie. Toto uvádza v druhom diely Dem. v Amerike. Toc. tu ponúka premyslený pohľad na neslobodu (dem. desp.) kt nemá obdobu. Nikto lepšie nepoukázal na nebezp. dem. despotizmu ako on.
Liberalizmus sa v priebehu 19. storočia demokratizoval, začína sa hovoriť o liberálnej demokracii a modernom liberalizme. Na rozdiel od klasických obhajcov svojpomoci v 20. storočí liberáli presadzovali aj ideu sociálnej starostlivosti. Politiku liberálneho welfarizmu presadzoval F.D. Rooswelt, ale aj John Kennedy. Liberalizmus je často napádaný aj kresťanskými kritikmi. Všeobecne je známa kritika neduhov kapitalizmu pápežom Jánom Pavlom II. Predstaviteľom dynamického liberalizmu je sociológ Ralph Dahrendorf, autor koncepcie dvojtretinovej spoločnosti.


Liberálna dem.

býva kritizovaná:
zľava = Socilaizmus
zprava = Konzervativizmus (Edmund Burke)

Socializmus
Socializmus je kritikou liberálnej demokracie zľava. Socialistická revolúcia je radikálnou fázou boja o sociálne práva, ale emancipácia od majetkovej nerovnosti, ktorú priniesla sa udiala na úkor občianskych a politických práv. Marx tvrdil, že spoločnosť sa vyvíja prostredníctvom protirečení, ktoré tvoria obsah materálneho bytia človeka. Za metódu výskumu spoločenských vzťahov považujú (spolu s Engelsom) historický materializmus. Dejiny chápe ako dejiny utvárania človeka jeho vlastnou činnosťou. Marx - všetko čo chcel bolo zbaviť sa špekulovania.
Marxizmus odmieta názor liberálov a pluralistov, že štát je neutrálny, naopak zdôrazňuje jeho triedny charakter. Marx bol presvedčený, že skutočnú demokraciu je možné dosiahnuť iba v socialistickej spoločnosti, kde zanikne triedne protirečenie. Proletársky štát mal byť v jeho chápaní diktatúrou proletariátu. Marxove predstavy sfalzifikoval Lenin. V dielach zakladateľov vedeckého socializmu môžeme nájsť podľa historického materializmu tri názory na úlohu štátu. Inštrumentálny model vychádza z predpokladu, že záujmy tried sú antagonistické, ale štát má relatívnu nezávislosť, to znamená, že štát sa chová racionálne z dlhodobého hľadiska, niekedy aj proti krátkodobým záujmom vládnucich. Arbitrážny model, v tomto výklade bola demokracia nezlučiteľná s pomermi. Parlamentný režim zvýhodňovaný právami a slobodami v prospech robotníckej triedy mal byť nahradený režimom, v ktorom oslabená politická moc vládnucej elity mala napokon predsa len garantovať jej spoločenskú moc. Funkcionalistický model predpokladá zložité vzájomné sprostredkovania medzi vládnucími a ovládanými. To znamená, že systém funguje v prospech ekonomických zákonov, bez ohľadu na to, kto štát riadi.

Konzervatívec Edmund Burke
Hlavné rozlíšenie medzi konzervativizmom a inými ideológiami je jednoduché: je to rozdiel medzi ideológiou normatívnou a ideológiou účelovou. Jeden z určujúcich obsahov politického boja medzi ideológiou nadobudnutého práva a účelovou ideológiou tvorí rozdiel medzi konzervativizmom a tým, čo oni nazývajú účelom. Konzervativizmus sa vníma ako snaha privilegovaných uhájiť si pozície pred tými, ktorí nemajú. Okrem toho bežná reč môže za konzervatívnosť označovať prispôsobivé správanie, odmietnutie zmien a pod. Ako politická ideológia sa tento termín používa od 18. storočia. Za klasickú formuláciu konzervatívnych ideí sa považuje kniha Úvahy o revolúcii vo Francúzsku od Edmunda Burkeho (1729 - 1797).

V tejto knihe argumentuje proti francúzskej revolúcii i keď je zároveň zástancom americkej revolúcie. Jeho kritika sa týkala všetkých základných tém. Burke tvrdí, že k túžbam človeka, ktorý je mimo občiansku spoločnosť patrí túžba po obmedzení vášní iných ľudí. Medzi ľuďmi neexistuje rovnosť, ale vznikajú nové konštelácie, ktoré zodpovedajú ich rodu, výchove, odbornosti, schopnosti získavať a upevňovať vlastníctvo. Dobré je to, čo má dobré následky. Neverí, že štát môže fungovať lepšie ako náboženstvo a preto nepodporuje ani systém, ktorý sa začal volať občianska výchova. Pokus o celkovú rekonštrukciu spoločnosti teda odsudzuje. Burke odmieta spoločenskú zmluvu.
Pre Burkeho exist. iba: rovnosť pred bohom a zákonom. Pokus o odstránenie nerovnosti je chybou, lebo vedie k anarchii.
Dôležité sú tradície - ideu silného štátu je možné spojiť s tradíciou. (práve zmenu tradície chceli liberáli a demokrati)
Chcel normy prispôs. aktuál. situácii. Od vtedy sú konzervat. proti demokrac., proti teórii prir. práv, rovn. hlas. práva, hl. je elita, politika je otáz. skúseností. Burke sa považuje za ne a anti demokrata.
Konzervativizmus sa spája s predstavou politiky ako obmedzenej činnosti Zlo a utrpenie patria k ľudskému životu. Práve ich minimalizovanie je to, čomu sa hovorí obmedzená politika. Existujú tri tradície konzervativizmu: francúzska, nemecká a britská. Konzervatívny prúd je zdrojom neskoršieho elitárskeho prúdu.


Heywoodova interpret.:
Konzervatívci sú známy tým, že vedia za čo a proti čomu sú. (Je to rozpoltenie ľuds. duše.)
Konzervat.(E. Burke) sa rozvinul hl. vo VB, v Európe sa rozvinuly autoritáskejšie podoby. Až po II. sv.v. sa konzervatívci uzmierili s exist. demokracie v Európe. (Pozn.: V amerike sa konzervatívcom myslý liberál, Japonský liberál je zas konzervatívny.)
Konzervatívci zaznam. triumfy v 70.-80. r. 20.st. => vytv. novej pravice.
Heywood vyprac. pozoruhod. štrukt. konzervat., char. ho:
- ako túžbu konzervovať (dôraz na tradíciu)
- ideu ľudskej nedokonalosti (človek je ochotný obetovať slobodu pre poriadok, nemorál. správ. má koreň v jednotliv. nie spoločnosti, nerobiť nič je lepšie ako robiť niečo)
- predstava organic. spoloč. („Spoločnosť neexistuje", konzervat. majú nedôveru k prisťahovalcom, pochyb. o multikult. hodnotách)
- autorita (niečo čo je dané, autoritou je učiteľ = vláda) Konzervat. trvajú na hierarchii spoloč. - je štrukturovaná v nerovnosti. Občanov považ. za deti. Vláda tu nemá byť preto aby zlepšovala občanov.
- majetok (uctievajú ho) Majetok je charakter vlastníka. Chceli vytv.

„vlastnícke demokracie".

Typy konzervat.:
Autoritárny - vychádz. z idei autority. Konzervatívci chceli po revol. obnoviť predch. absolutistic. vlády.
Paternalistický - tradícia Benjamina Disraeliho - myšl. 1 národa (podob. Bismarck) Za paternalistic. sa povyžuje aj politika strednej cesty = plánovitý kapitalizmus
Libertiársky - predstav. najväčš. ekonomic. slobôd a najmenš. zásahov štátu (neokonzervativizmus)
F. von Heyek - „Cesta do otroctva" - komuniz. a fašiz. je koncovka demokrat. social.
Milton Friedman - predstava „čistej ekonomiky" (ekonomika pre ekonomiku - bez občana)

Súčasná Teória Demokracie
Samuel Hantington - že žijeme v 3. obd. dem., a predch. 2 sa vždy skončili totalitou.
Čo je demokracia ako pojem?
Max Weltheimer - Gestaltista - dokázal, že mi vnímame celistvo, dôkaz => „Fi fenomén" - to čo dotvára vnímavý obraz na celok. Vymedzi. 3 štrukt. prvky pojmu demokracia:
1. - Každý hlas má rovnakú váhu
2. - Mať dostatok informácii a rovnaké možnosti (prístupu) správne sa rozhodnúť.
3. - Musí byť nej. idea kt. sa zastreší

Demokracia ako politická doktrína čerpá z rôznych zrojov. Kľúčom je, to čo je ľud (aké má šance jednotlivec).
Vytv. priestoru - pre slobodu, rovnoprávnosť, výber cieľov a prijímanie politic. rozhodnutí.
Demokraciu ako zdroj moci je potrebné chrániť pred nástupom diktatúr. Stále exist. Liberálna demokracia - predpokl. že volič je racionálny, že je chop. mať vlastný názor (že je schopný skonfrontovať svoj názor s elitami), vyvrcholilo v 30. r, 20 st..
Elitársky model demokr.
Jozef Schumpeter - dielo Kapital., social. a demokracia - dospel k tomu, že kapital. môže zachrániť tech. pokrok, najepší sú na to malý a stredný podnikatelia. Tvdil, že voľby a pluralita elít obmedzujú moc elít (aby elity medzi sebou súťažili a kto vyhrá nech má právo vymedzený čas vládnuť), týmto ale aktivita občana (voľbami) končí.
Pluralistic. teória - povyšuje na rozhodujúci znak pôs. skupín. (Do volieb vstupujeme už ako prívrženci určit skupín)
Dem. funkcionalizus - napriek pasivite más a ich neschopnosti sa politické formy vlády, kt. sa považujú za demokratické ukázali ako schopné fungovať demokratickým spôsobom.
Otvorená spoločnosť - Karol Popper, Dospel k názoru že dnes máme len 2 možnosti - Demokraciu alebo diktatúru. Demokraciu volíme ako obavu pred diktatúrou. Demokraciu tiež volíme pretože je najlepšiou formou vlády, čo poznáme z boja proti totalite. Navyšší stupeň vývoja dosiahla Euro-americká otvorená spoločnosť.

Ideálom je teda otvorená spoločnosť.

Robert Dahl Demokraciu chápe ako jedinečný proces - t.j., že je to prijímanie rozhodnutí kt. sa prijímajú v priesečníku záujmov (polit. vojen.)
Charles Wright Mills: Mocenská elita - že americká spoloč. je pyramída.
Demokracia je proces kt. má korene v Antike cez stredoveké mestá do priemyselnej doby, kde sa fenomén Demokr. obj. v prostr. industrializ. sveta.
Tvrdí, že Demokr. ako ideál je nedosiahnuteľná (nikdy nemôžu vždy všetci spolu o všetkom rozhodovať)
Demokr. char.:
- Rovné hlas. právo
- Účinná participácia
- Pochopenie založené na informáciách
- Kontrola programu ľudom
- Univerzálnosť
Žiadny polit. sys. tieto kritériá úplne nesplnil, ale aj tak nám môže slúžiť ako meradlo demokratičnosti.
Polyarchie - tie čo spĺňajú char., Že ak v tom demokr. procese nájdeme nasled. inšt.: Volení úradníci, slobodné a regulárne voľby, všeob. voleb. právo, aktívne voleb. právo, sloboda prejavu, sloboda združovania, rôznorodosť inf., tak vtedy je to teda Polyarchia.
R. Dahl. je však reálne uvažujúci teoretik. Bol jedným z prvých kritikov OSN.

Príbeh novodobej demokracie a jej kritiky v XX. storočí

Podľa údajov Freedom House z roku 1993 iba pätina obyvateľstva planéty pôsobí v podmienkach, ktoré by sme mohli označiť za demokratické. Ralph Dahrendorf svoju skepsu rozširuje aj na budúce obdobie a tvrdí, že Singapúrsky syndróm, t.j. rozšírenie globalizujúceho sa kapitalizmu je sprevádzané snahou zbaviť sa demokracie ako príliš pomalej metódy racionálneho rozhodovania. Demokracia prestala byť formou štátu, tou sa stala republika. Podľa dnešného chápania demokracia je proces v ktorom sa hľadajú nové spôsoby a metódy spolurozhodovania všetkých o všetkom.
Pareto, Socializmus a demokracia sú nedosiahnuteľné. Ale neodsudzuje len tieto ale rovnako aj liberalizmus. Tvrdí, že politické elity vždy dokážu vynájsť príslušné ideológie. Dejiny sú cintorínom aristokracií, výmenou, kolobehom elít. Nádejou Pareta sa stal fašizmus. Poznal ho síce iba z jeho prvej fázy, ale práve jeho koncepcie sa stali základom niektorých fašistických téz.
Gaetano Mosca sa celý život venoval skúmaniu vzťahu medzi klasickou demokraciou a životom svojej doby. Jeho koncepcia elity je politická trieda, ktorá vedie masu. Demokracia je ilúzia a kľúčom k pochopeniu Moscu je jeho antirousseauizmus. Demokraciu považuje za politickú formulu, čiže ospravedlnenie moci nejakým morálnym princípom. Mosca fašizmus v Taliansku odmietol v prospech konzervatívneho liberalizmu.
Robert Michels skúmal na začiatku 20.

storočia vnútornú štruktúru nemeckej sociálnej demokracie a na základe tejto analýzy sformuloval železný zákon oligarchie. Ak organizácia prekročí istú veľkosť, nevyhnutne v nej vládne oligarchia, ktorá môže bez obmedzení ovládať jej činnosť. Nie je možné vo veľkej organizácii, aby sa každý podieľal na rozhodovaní a aby každý kontroloval rozhodovanie. To znamená, že špecialisti, teda vodcovia sa stávajú nepostrádateľnými. Vedenie podniká také opatrenia, aby si svoje postavenie udržalo. Klasickí elitári sú teda skeptickí ku mase i k demokracii, ktorá potom nie je potrebná, odmietajú ju.
V XX. storočí sa však objavili koncepcie, ktoré demokraciu neodmietajú, ale chápu ju ako proces, pretože si príliš dobre uvedomujú úskalia klasickej demokracie. Spomedzi nich si pozornosť zaslúži demokratický revionizmus, dem. funkcionalizmus, pluralitná demokracia, polyarchia konsociačná a participatívna demokracia.
Dodnes vplyvný demokratický revionizmus sa vyrovnáva s existenciou elít v súčasnosti a s javom masovej apatie. Jeho tvorcom je J.A. Schumpeter (1183-1950), známy ako autor svetoznámej knihy Kapitalizmus, socializmus a demokracia, je predstaviteľom jeho elitárskeho smeru. Jeho úmyslom je obrániť demokraciu pred útokmi elitárov. Neokonzervativizmus môžeme chápať ako modernú formu tejto teórie. Demokracia je vláda schválená ľudom.
Teda: napriek pasivite más a ich neschopnosti sa politické formy vlády ktoré sa považujú za demokratické ukázali ako schopné fungovať demokratickým spôsobom. To je v stručnosti argument tzv. demokratického funkcionalizmu.
V takýchto diskusiách sa rodili predstavy o demokracii v 20. storočí. Podľa demokratického revionizmu v politickom systéme dominujú elity. To znamená, že rozhodnutia robí vždy menšina, ale že demokratickým prvkom je nenásilné súperenie elít o mocenské pozície.
Pluralistickú a elitársku teóriu spojil Robert A. Dahl. Rozlišuje medzi ideálom demokracie a dosiahnuteľnou skutočnosťou. Politický režim, ktorý sa blíži ideálu demokracie v súčasnosti nazýva polyarchiou. Polyarchiu skúma ako súbor politických inštitúcií nevyhnutných pre demokraciu vo veľkom meradle. V otázke multipolarity (t.j. sveta založeného na samosprávnych politických jednotkách) je skeptický. Ohrozenie súčasných Spojených štátov vidí v korporatívnom kapitalizme. Politická rovnosť nie je cieľ, ale je to prostriedok na rozdelenie slobody v spoločnosti.
Zložitý vzťah existuje medzi pluralitou a subkultúrnym pluralizmom. Príkladmi krajín v ktorých dominuje subkultúrny pluralizmus sú Švajčiarsko, Belgicko, Rakúsko a Holandsko.

Tvrdeniami, že demokracia musí byť "prenesená" z oblasti politických rozhodnutí do priestoru širokej verejnej účasti sa zaoberá participačná demokracia. Radikálni demokrati, alebo nová ľavica predkladajú teda súbor argumentov, v ktorých sa jednotlivec prostredníctvom svojho talentu a schopností politicky realizuje, participuje. Benjamin Barber považuje liberálnu demokraciu za slabú teóriu demokracie. Jej osudom je nevyhnutnosť voliť medzi dvoma protichodnými možnosťami. Na jednej strane medzi prirodzeným stavom, ktorý ohrozuje potenciálnu ľudskú slobodu, zatiaľčo štát ohrozuje skutočnú slobodu. Participačnú demokraciu nazýva Barber silnou demokraciou.
Jeden topos rozširujúci diskurz v podaní Chomského na záver: Demokracia je vtedy, keď má verejnosť prostriedky, aby sa zúčastňovala významným spôsobom na riadení svojich vlastných záležitostí a informačné prostriedky sú verejne prístupné a slobodné.
Na záver poznámka k vzťahu demokracia a štát:
Aj vnútri samotného kapitalizmu prebiehajú dve protikladné tendencie, ktoré sa týkajú vývoja samotného štátu. Webrovská či fordovská koncepcia opierajúca sa o klasickú byrokraciu a oproti nej predstava o minimálnom štáte. Max Weber predložil vlastnú europocentrickú, presnejšie jej západoeurópsku verziu. Je autorom modernej predstavy o byrokracii. Podľa Webera funguje efektívne, predvídateľne, dokáže kvantifikovať a zdôrazňuje kontrolu nad ľuďmi. Rozlišoval tri typy štátnej moci: racionálny, tradičný a charizmatický. V štáte videl usporadujúci princíp verejného života. Vo svojej známej prednáške Politika ako povolanie (1919) považuje štát za také ľudské spoločenstvo, ktoré si na určitom území nárokuje pre seba monopol legitímneho fyzického násilia. Demokraciu chápe ako súťaž vodcov o priazeň občanov. Rozlišuje však medzi politikom a úradníkom. Politik kladie ciele a volí prostriedky. Strany sú formou podnikania v politickej oblasti. Za najproduktívnejšiu považuje plebiscitárnu formu demokracie s charizmou vodcu.
Radikálnu kritiku byrokracie vyslovil francúzsky sociológ M. Crozier. Z jeho analýz vyplýva, že byrokracia je takou organizáciou, ktorá umožňuje dlhodobý únik z nevyhnutnosti riešiť skutočné problémy.
Ohrozený je však demokratický sociálny štát škrtený globalizačnými procesmi, javom, ktorý Ralph Dahrendorf pomenoval ako singapúrsky syndróm. Zrútenie demokratického sociálneho štátu by znamenalo popretie občianskej spoločnosti. Dokáže občianska spoločnosť zmeniť naprogramovanosť spoločenských štruktúr?.