Základy sociológie v skratke

Sociológiu všeobecne definujeme ako vedu o spoločnosti. Sociológia skúma súčasné spoločnosti. ktoré existujú v rámci štátov ako relatívne samostatné celky. Spoločnosť je predmetom skúmania viacerých spoločenských vied. Sociologický prístup ku skúmaniu spoločnosti char. šesť zákl. hľadísk: demografické, psychologické, kolektívne, štruktúrne, kultúrne a dynamické. Sociologické poznatky sú súčasťou všeobecného vzdelania súčasného človeka. Sociológia je teoreticko-empirická veda. Sociologické skúmanie spoločnosti má dve zákl. úrovne: mikro- a makrosociologickú. Sociológiu char. pluralita teoretických pohľadov na spoločnosť a prístupov k jej skúmaniu. Sociologický výskum je špecifický výskumný postup zameraný na skúmanie sociálnych javov, ktorý využíva empirické údaje. Typický sociologický výskum pozostáva z týchto krokov: vymedzenie výskumného problému, štúdium liter., formulácia hypotéz, voľba metodiky výskumu, zber empirických údajov, analýza údajov, formulácia záverov.
Sociológia ako veda o spoločnosti vznikla v prvej polovici 19. storočia. Zakladateľom sociol. je francúzsky filozof Auguste Comte (považ. ju za pozitívnu vedu, rozdelil ju na soc. statiku a soc. dynamiku; intelektuálny vývin- teologické štádium, metafyzické štádium, pozitivne štádium). Rozvoj sociológie najvýzn. ovplyvnil Karl Marx (za zákl. života spoloč. považ materiálnu výrobu), Émile Durkheim (vnútornú súdržnosť spoloč. zabezpečuje: sociálna, mechanická a organická solidarita) a Max Weber. Najvýznamnejšími smermi súčasnej soc. sú teórie sociálneho konsenzu (štrukturálny funkcionalizmus - Parsons), teórie sociálneho konfliktu (Ralf Dahrendorf, Marx), teórie symbolického interakcionalizmu (Mead) a postmoderné teórie (alternatívna, resp. interpretatívna sociológia. {Schütz-svet sa nejako javí ale je iná}, teórie všedného dňa, etnometodológia {Garfinkel-kaťdodennosť; reflexivita, popísateľnosť, indexikalita, garfinkelink, aktér} - Beck, Lyotard, Ingelhart, Foucault {konštruktivizmus}, Habermas...).
Kultúra je špecificky ľudský spôsob organizácie uskutočňovania a rozvoja činnosti, spredmetnený v materálnych i nemateriálnych výsledkoch ľudskej činnosti. Kultúra zahrnuje výtvory ľudskej práce, sociokultúrne regulatívy ľuds. správania, idey, sociálne inštitúcie i ľudskú činnosť. Kultúra sa tradične delí na materálnu a duchovnú (nemateriálnu). Hlavné prvky nemateriálnej kultúry sú: hodnoty (všeob. prijaté predstavy a viery v ciele, kt. sa ľudia usilujú dosiah.), normy (pravidlá regul.

vzájomné pôs. a správ. ľudí v spoloč.), symboly (materiál. i nemater. skutočnosti, nesúce istý význam, kt. chápu všetci členovia jedného sociokult. sys.), systémy názorov a poznatkov a sociálne inštitúcie. Kultúru môžeme chápať i skúmať buď ako ľudskú kultúru všeobecne, alebo ako konkrétne kultúry, konkr. sociokultúrne systémy. Pri hodnotení rozmanitosti kultúr sa uplatňujú dve základné stanoviská: etnocentrizmus a kultúrny relativizmus. Jeden sociokultúrny systém zahrnuje dominantnú kultúru, subkultúru i kontrakultúry, ako aj umeleckú, ľudovú a masovú kultúru. Termín kultúrna zmena označuje proces vznikania premeny a zániku kultúr, resp. sociokultúrnych systémov, alebo ich častí. Rozlišujeme endogénne a exogénne zmeny (akulturácia - proces sociokult. zmien, kt. vznikajú ako výsledok kontaktu rôznych kult.; kultúrna difúzia - proces šírenia, kult. prvkov z jednej kult. do druhej).
Socializácia je proces sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúrnu vlastnej spoločnosti a formuje sa ako sociálna bytosť i ako individuálna osobnosť. Socializácia plní dve hlavné funkcie: jednotlivcom umožňuje stať sa plnohodnotnými členmi spoločnosti a spoločnosti zabezpečuje prežitie. Osvojovanie si soc. noriem a iných prvkov kultúry sa nazýva internalizácia alebo interiorizácia. Socializáciu chápeme aj ako učenie sa sociálnym rolám. Sociálna rola je vzor správania spojený s určitým sociálnym statusom (sociál. pozícia v skupine, spojená s istými právami a povinnosťami; poznáme-vrodený, získaný, vnútený). Socializácia je celoživotný proces, ktorý má dve zákl. fázy: primárnu-detstvo (anticipačná social.-deti hrajú rodičov) a sekundárnu-dospelosť.
Deviácia je také správanie jednotlivcov, kt. spoloč. či sociálna skup. pokladá za porušenie spoločenských noriem, a preto vyvoláva reakcie jednotlivcov, sociálnych skupín alebo celej spoloč. Opakom deviácie konformita - poslušnosť, prispôsobenie sa soc. normám (nonkomformita - odchýlka avšak nevyvoláva reakcie). Deviácia nie je absolútna, ale relatívna, závisí od sociálneho definovania deviantného správ. Deviácia môže byť pre spoločnosť nielen dysfunkčná, ale aj funkčná. Príčiny vzniku a existencie deviácie vysvetľujú biologické, psychol., sociolog. (anómia-stav bez noriem) a kultúrne teórie deviácie. Sociálna kontrola je proces, ktorým si sociálne skupiny alebo spoločnosti vynucujú konformitu svojich členov.

Existuje neformálna a formálna sociálna kontrola a popri nich aj sebakontrola.
Sociálna skupina je určitý počet osôb spojených vzáj. pôs., kt. sa uskutočňuje podľa istých vzorov a pravidiel, pričom tieto osoby pociťujú svoju prináležitosť ku skupine a aj ostatní ich pokladajú za jej členov. Funkcie soc. skup možno rozdeliť do dvoch zákl. kateg.: inštrumentálne a afektívne. Agregát je zoskupenie osôb, kt. nemá ani jeden zákl. znak skupiny. Sociál. skupiny plnia inštrumentálne a afektívne funkcie. Štruktúra skup. je sústava soc. interakcií a vzťahov členov skupiny charakteruzujúca skup. ako celok. Sociológia skúma sociálne interakcie v skupinách, skupinovú štruktúru, vodcovstvo (inštrumentálny a expresívny) a mocenskú nerovnosť v skupinách, skupinové procesy atď. Zákl. druhy sociálnych skup. rozlišujeme podľa typu väzby medzi členmi skup. (primár. a sekund, neformálne a formál., malé a veľké), podľa typu solidarity členov skup. (vnútorné a vonkajšie) a podľa spôsobu spätosti jednotlivca a skupiny (členské a refernčné). + Železný zákon oligarchie (Michels) ak vo veľ. skup. nie je možné, aby všetci stále rozhod. o spoloč. záležitostiach, väčšina sa stáva pasívna a moc prechádza do rúk niekoľkých.
Organizácie sú veľké, sekundárne, formálne sociálne skupiny, vytvorené nato, aby dosiahli konkrétne spoločenské ciele, resp. plnili určité úlohy v spoločnosti. Rozlišujeme dobrovoľné, donucovacie a utilitárne org. Prakticky všetky sú usp. byrokraticky. Byrokracia je taká štruktúra org., kt. chara. špecializácia a deľby práce, hierarchické usp. statusov a rolí, presné pravidlá a prepisy, neosobnosť rozhodovania a vykonávania činností, kariéra, princíp kompetentnosti a formalizovaná komunikácia. Byrokratické usp. org. má okrem predností aj nedostatky, a to nadbytočnosť byrokracie, ritualizmus byrokr., nekompetentnosť a inerciu byrokr., kt. spôs. dehumanizáciu a znižovanie efektívnosti organizácií.
Sociálna nerovnosť je stav, v ktorom členovia spoloč. nemajú rovnaký podiel na sociálnych zdrojoch. Sociálna stratifikácia je rozdelenie spoloč. na sociál. vrstvy zložené z jednotlivcov a sociál. skupín s nerovnakým podielom na sociál. zdrojoch. Za základ sociál. stratifikácie sociológovia pokladajú ekonomické postav., moc a prestíž. Funkcionalistické a konfliktualistické teórie poskytujú odlišnú odpoveď na otázku, čo spôsobuje sociálne nerovnosti a sociálnu stratifikáciu. Rozlišujeme relatívne uzavreté a rel. otvorené systémy sociál. stratifikácie. Príkladom prvých je otrokársky, kastovnícky a stavovský, rel. otv. je triedny sys. stratifikácie.

Sociálna mobilita je pohyb jednotlivcov i sociálnych skupín v stratifikačnom systéme spoloč. z jednej pozície do druhej. Pri skúmaní triednej stratif. a defin. tried sociológovia používajú objektívnu, subjekt. a reputačnú metódu alebo ich kombinácie.
Sociálna zmena je zmena sociálneho usporiadania spoločnosti - zmena v oblasti kultúry spoloč., sociálnej štruktúry, soc. správania ľudí, vzťahov jednotlivcov, soc. skupín a pod. Rozmanitosť druhov sociál. zmeny sa odráža v rozmanitosti sociologických vyvetlení - teórií sociálnej zmeny. Teórie soc. zmeny zdôrazňujú množstvo zdrojov sociálnej zmeny. Medzi hlavné zdroje sociálnej zmeny zaraďujeme: prírodné prostredie, vývoj populácie, vedecko-technoc. pokrok a technologický vývoj, kultúru (najmä ideológiu), súťaženie (konkurenciu) a konflikty v spoločnosti i medzi spoločnosťami, kolektívne správanie a sociálne hnutia. Medzi najznámejšie teórie soc. zmeny patria evolucionistické, cyklické, funkcionalistické a konflitualistické. V poslednom čase vzbudili pozornosť teórie modernizácie, teór. svetových systémov a teór. závislosti.
Rodina je sociálna skupina zložená z dvoch alebo viacerých osôb žijúcich spolu v jednej domácnosti, ktoré sú spojené manželskými, pokrvnými alebo adoptívnymi zväzkami. Existujú dva základné pohľady na existenciu rodiny: funkcionalistický a konfliktualistický. Hlavné funkcie rodiny sú: regulácia sexuálneho správania, zabezpečovanie reprodukcie spoločnosti, socializácia členov rodiny, poskytovanie starostlivosti, ochrany a citovej opory členom rodiny, sprostredkovanie ich zaradenia do spoločnosti a zabezpečovanie ekonomickej spolupráce členov rodiny. Existujúce podoby rodiny sociológia rozdeľuje na základe troch hlavných kritérié - formy usporiadania rodiny (nukleárna a rozšírená), vzoru autority v rodine (patriarchálna, matriarch. a egalitárna) a odvodzovania pôvodu potomstva (patrilineárny, matrilin. a bilaterálny). Manželstvá rozlišuje podľa formy usporiadania vzťahov manželov (monogamia, polygamia-{polygýnia, polyandria} a skupinové manželstvo) a preferovaného partnera (exogamické, endogamické). Životný cyklus rodiny tvoria štyri štádiá: výber manželského partnera, uzavretie manželstva a vznik rodiny, obdobie trvania manželstva a rodiny a zánik rodiny. Zmeny v spoločnosti a zmeny spôsobu života ľudí spôsobujú aj zmeny v rodinnom živote a vznik nových foriem partnerského a manželského spolužitia, na základe ktorých hovoríme o kríze rodiny.
Komunita je skupina ľudí žijúcich a spolupracujúcich na ohraničenom území, kt.

tvorí základ, kde môžu uskutočňovať svoje každodenné životné činnosti a kde sa odohráva najväčšia časť ich života. Pre komunitu je char. soc. inštitúcia susedstva. Existujú rôzne druhy komunít, medzi základné druhy však patria mestské a vidiecke komunity čiže mestá a dediny. Na základe rozlišovania tradičnej a modernej spoloč. hovoríme o komunitách tradičnej a komunitách modernej spoloč. (pospolitosť - je založ. na vzťahoch emócií a duševnej nákonnosti vyplývajúcej z rodinného života, susedského spolužitia..., spoločnosť - je založ. najmä na neosobných, formálnych vzťahoch a vecných väzbách s racionálnym základom). Urbanizácia je proces, v kt. dochádza k rastu počtu obyvateľstva žijúceho v mestách vzhľadom na celkový počet obyvateľ. a v súvislosti s tým k zvyšovaniu počtu žijúcich tzv. mestským spôs. života. Urbanizácia sa uskutočnila v dvoch hist. fázach - v tradičnej a v modernej spoloč. Má množstvo sociálnych a ekologických následkov.
Náboženstvo je systém názorov založených na ciere, ktorými ľudia vysvetľujú to, čo pokladajú za nadprirodzené, posvätné a súbor praktík, kt. na to reagujú. Zákl. prvkami náb. sú náb. viera (presvedčenie a vnútorná istota človeka o pravde a existencii niečoho, čo nie je možné ani empiricky ani logicky dokázať), náb. symboly, náb. praktiky (náb. rituál - individuálne abo skup. obrad vykonávaný pri určit. príležitostiach, určitým štandardizovaným spôsobom), spoločenstvá veriacich, náb. skúsenosti a náb. morálne doktríny. Za základné druhy náb. viery pokladáme mágiu, animizmus a teizmus. Náb. plní funkcie vo vzťahu k jednotlivcovi (dáva zmysel jeho životu) i sociálne funkcie - upevňuje sociálnu integráciu, môže byť však aj činiteľom spoločenských zmien. Sociológovia rozliš. tri druhy súčasných náb. org.: cirkvi, sekty a kulty.
Termín ekonomický systém označuje sociálne inštitúcie, kt. zabezpečujú výrobu, výmenu, rozdeľovanie a spotrebu tovarov a služieb v spoloč. Každá spoloč. rieši otázky, čo a koľko, akým spôs., pre koho vyrábať a ako rozdeľovať vyrobené tovary a služby. Ekonomický systém spoloč. pozostáva z primárneho, sekund. a terciárneho sektora. V priebehu vývoja spoloč. vznikli tri zákl. druhy ekon. syst.: predindustriálnych, industriálnych a postind. spoločností. Existujú dva základné typy usp. ekon. sys. industri. a postind. spoloč., a to kapitalistický a socialistický. V praxi sa vyskytujú predovšetkým zmiešané ekon. sys. Dôležitou súč. skúmania ekon. sys.

je výskum práce ako socálneho javu, spokojnosti ľudí s prácou, problematiku povolaní, procesov výmeny a spotreby i voľného času.
Moc je schopnosť jednotlivcov alebo skupín presadiť svoju vôlu pri riešení spoloč. záležitostí, a to aj napriek odporu ostat. ľudí. Sociológovia roliš. legitímnu moc čiže autoritu a nelegitímnu čiže vládu násilím. Legitimita zn. oprávnenosť, sociálne potvrdenie moci. Existujú tri zákl. spôs. legitimizácie moci, tri typy autority: tradičná, charizmatická a legálno-racionálna. Zákl. politického sys. spoloč., hlav. inštit. politic. moci v spoloč. je štát. Existuje množstvo teórií a názorov na vznik, podstatu, funkcie a vývoj štátu (v sociológii dominuje funkcionalistický a konfliktualistický pohľad), rovnako ako existujú mnohé druhy, formy a typy štátu. Podľa spôsobu vládnutia a získavania moci v štáte rozlišujeme totalitárny, autokratický a demokratický typ štátu.