Štáty či koalície štátov, vystupujú v aktívnej úlohe aktérov bezpečnostnej politiky a odvolávajú sa na životné záujmy svojho obyvateľstva ako na hlavný referenčný objekt. Oproti tomu teroristi vystavujú štát a jeho obyvateľstvo do úlohy napadnutých a vydieraných objektov - manipulujú s jeho verejnou mienkou a vyvolávajú reakcie zodpovedajúce svojim záujmom, cieľom a predstavám. Vo chvíli začatia konfrontácie sú tak jediným aktívnym subjektom. Zasadzujú údery s cieľom prilákať na seba pozornosť, vytvoriť atmosféru strachu, destabilizovať štát, jeho vierohodnosť a autoritu alebo si vynútiť zmenu jeho zahraničnej politiky. Sami sebe pripisujú úlohu činiteľov bezpečnostnej politiky a za referenčný objekt svojej stratégie vydávajú záujmy určitých skupín obyvateľstva. V klasickej vojne nemožno ukryť pred ostatnými prípravy na jej začatie. Ostatné štáty o nich vedia a majú čas pripraviť sa na odrazenie agresie. Oproti tomu teroristické skupiny zasadzujú údery bez predchádzajúceho vyhlásenia vojny, na útok sa pripravujú v podmienkach prísneho utajenia typického pre málo početné a uzavreté komunity sprisahaneckých organizácií. Úder je nečakaný, štáty a ich verejná mienka sú šokované, niekedy aj ochromené do tej miery, že teroristi sa môžu dokonca usilovať o zlomenie ich vôle k odporu. Najväčší a najvýraznejší rozdiel medzi terorizmom a klasickou vojnou sa odvíja od spôsobov vedenia ozbrojeného boja. Klasické vojny sú priamymi čelnými súbojmi štátu proti štátu, alebo koalície proti koalícii a odohrávajú sa na jednom či viacerých frontoch. Pri nich sa usiluje o dosiahnutie výhody plynúcej z prekvapenia, ale v zásade sa vie, kto je nepriateľ, aké sú jeho ciele a sily, čo môže nasadiť, kde môže udrieť. Vojna sa preto definuje ako "priame násilie medzi štátnymi činiteľmi". Oproti tomu teroristické skupiny uplatňujú nepriamu stratégiu, zásadne sa vyhýbajú priamemu, čelnému súboju, napádajú zákerne a nečakane. Dlho sa schovávajú v tieni, aby udreli vtedy, keď sa to najmenej očakáva, keď sa to najviac hodí práve im a najmenej ich obeti. Zasahujú spoločnosť v tých najcitlivejších a najzraniteľnejších bodoch. Dosahujú tak niečo, čo je v klasickej vojne takmer nemožné - celkom obchádzajú najsilnejšie prvky obrany svojej obete, stavajú mimo hry aj tie najnákladnejšie a najsofistikovanejšie systémy - medzikontinentálne rakety, lietadlové lode, tanky, veliteľské a štábne systémy. Vo vývoji terorizmu došlo k dvom kvalitatívnym zmenám. Prvou bola tá, ktorá nastala v 70. rokoch 20. storočia – terorizmus sa stal medzinárodným fenoménom a v súčasnosti s ním spojené prejavy označujeme ako tradičné. Druhá kvalitatívna zmena nastala v priebehu 90.