Čo je terorizmus

Terorizmus je veľmi zložitý spoločenský jav, ktorý sa dá chápať ako systematické páchanie násilia s cieľom vyvolať strach, umožňujúci dosiahnutie politických cieľov. Ako jedna z mnohých podôb násilia nie je novým javom. Mimoriadne dynamickým vývojom prešiel najmä v súvislosti so vznikom a zánikom bipolárneho bezpečnostného usporiadania sveta. Globalizácia sa nevyhla ani terorizmu, a tak sa dnes často spája aj s prívlastkom globálny. Globálny terorizmus sa stal najvážnejšou hrozbou predovšetkým pre USA, ale spolu s nimi aj pre ostatné krajiny euroatlantickej oblasti. Tie dnes musia tvárou v tvár zákernému a nevyspytateľnému nepriateľovi riešiť úlohy v niekoľkých časových rovinách. Krátkodobé úlohy sú spojené najmä s vojenskými údermi proti výcvikovým základniam Al-Kajdá s cieľom rozbiť ich sieť, ale vyhnúť sa pritom plošnému bombardovaniu, ktoré by bolo mimoriadne kontraproduktívne. Úlohy strednodobého dosahu sa viažu na prehradenie tokov peňazí pre globálnych teroristov a na nájdenie východísk pre posttalibanský Afganistan. Najnáročnejšie budú úlohy dlhodobého charakteru. Pôjde o zmenu pomerov v islamskom svete do takej miery, aby ich globálni teroristi už nemohli zneužívať ako referenčný objekt svojej extrémistickej ideológie a stratégie. To sa však nedá dosiahnuť presadzovaním západných hodnôt ako univerzálnych pre všetky spoločenstvá, ale najmä cestou dlhodobej, trpezlivej politickej, ekonomickej a výchovnej práce pri silnejúcom vzájomnom ovplyvňovaní spoločností. A to bude záležitosťou niekoľkých desaťročí. Za symbol terorizmu je neraz považovaný výbuch, rozmetanie existujúceho. Už v počiatkoch terorizmu sa objavoval v skarikovanej podobe obraz anarchistu ako muža s dlhou bradou držiaceho v ruke bombu guľovitého tvaru, z ktorej vytŕča tlejúca zápalná šnúra. Podoby terorizmu sú vzhľadom na jeho mnohostrannosť a rozsiahlosť neobyčajne pestré. V množstve prejavov terorizmu sa pri ich analýze vymedzujú typy, druhy a formy terorizmu. Ide o záležitosť, ktorá sa vzhľadom na meniaci sa charakter terorizmu kontinuálne dopracováva najmä v spojitosti s jeho aktuálnymi príčinami, zdrojmi a prejavmi.
Terorizmus ako nová forma vojny sa od klasickej vojny na medzištátnej úrovni líši postavením svojich hlavných aktérov. V prípade klasickej vojny sú nimi štáty či koalície, ich armády a v čoraz väčšej miere aj ich obyvateľstvo.

Štáty či koalície štátov, vystupujú v aktívnej úlohe aktérov bezpečnostnej politiky a odvolávajú sa na životné záujmy svojho obyvateľstva ako na hlavný referenčný objekt. Oproti tomu teroristi vystavujú štát a jeho obyvateľstvo do úlohy napadnutých a vydieraných objektov - manipulujú s jeho verejnou mienkou a vyvolávajú reakcie zodpovedajúce svojim záujmom, cieľom a predstavám. Vo chvíli začatia konfrontácie sú tak jediným aktívnym subjektom. Zasadzujú údery s cieľom prilákať na seba pozornosť, vytvoriť atmosféru strachu, destabilizovať štát, jeho vierohodnosť a autoritu alebo si vynútiť zmenu jeho zahraničnej politiky. Sami sebe pripisujú úlohu činiteľov bezpečnostnej politiky a za referenčný objekt svojej stratégie vydávajú záujmy určitých skupín obyvateľstva. V klasickej vojne nemožno ukryť pred ostatnými prípravy na jej začatie. Ostatné štáty o nich vedia a majú čas pripraviť sa na odrazenie agresie. Oproti tomu teroristické skupiny zasadzujú údery bez predchádzajúceho vyhlásenia vojny, na útok sa pripravujú v podmienkach prísneho utajenia typického pre málo početné a uzavreté komunity sprisahaneckých organizácií. Úder je nečakaný, štáty a ich verejná mienka sú šokované, niekedy aj ochromené do tej miery, že teroristi sa môžu dokonca usilovať o zlomenie ich vôle k odporu. Najväčší a najvýraznejší rozdiel medzi terorizmom a klasickou vojnou sa odvíja od spôsobov vedenia ozbrojeného boja. Klasické vojny sú priamymi čelnými súbojmi štátu proti štátu, alebo koalície proti koalícii a odohrávajú sa na jednom či viacerých frontoch. Pri nich sa usiluje o dosiahnutie výhody plynúcej z prekvapenia, ale v zásade sa vie, kto je nepriateľ, aké sú jeho ciele a sily, čo môže nasadiť, kde môže udrieť. Vojna sa preto definuje ako "priame násilie medzi štátnymi činiteľmi". Oproti tomu teroristické skupiny uplatňujú nepriamu stratégiu, zásadne sa vyhýbajú priamemu, čelnému súboju, napádajú zákerne a nečakane. Dlho sa schovávajú v tieni, aby udreli vtedy, keď sa to najmenej očakáva, keď sa to najviac hodí práve im a najmenej ich obeti. Zasahujú spoločnosť v tých najcitlivejších a najzraniteľnejších bodoch. Dosahujú tak niečo, čo je v klasickej vojne takmer nemožné - celkom obchádzajú najsilnejšie prvky obrany svojej obete, stavajú mimo hry aj tie najnákladnejšie a najsofistikovanejšie systémy - medzikontinentálne rakety, lietadlové lode, tanky, veliteľské a štábne systémy. Vo vývoji terorizmu došlo k dvom kvalitatívnym zmenám. Prvou bola tá, ktorá nastala v 70. rokoch 20. storočia – terorizmus sa stal medzinárodným fenoménom a v súčasnosti s ním spojené prejavy označujeme ako tradičné. Druhá kvalitatívna zmena nastala v priebehu 90.

rokov, keď terorizmus získal globálne dimenzie. Tie sa vyjadrujú najčastejšie pojmami súčasný alebo nový terorizmus, ale existujú aj ďalšie prívlastky -globálny terorizmus, superterorizmus, hyperterorizmus a pod. K základným typom tradičného terorizmu sa v minulosti zaraďovali najmä terorizmus ako forma boja za národnú nezávislosť, terorizmus proti štátu, štátny terorizmus a terorizmus proti medzinárodnému poriadku. V novšej literatúre sa za základné typy považujú sociálno-revolučný, etnicko-nacionalistický a religiózny terorizmus, ktoré sa môžu uskutočňovať vo vnútri štátov i v medzinárodnom rozmere. Dejiny novodobého terorizmu síce začali revolučné skupiny, ale dlhšie trvanie v jeho aktivitách majú náboženské a etnické skupiny.