Centra súčasného terorizmu

CENTRÁ SÚČASNÉHO TERORIZMU

3.1 Posun centra teroristov

Od druhej polovice 90-tych rokov sa zásobáreň extrémistov posunula z Blízkeho Východu do Ázie. Konkrétne z Libanonu do Afganistanu. Moslimská krajina vychovala dve generácie teroristov. Prvá s pomocou USA a západnej Európy bojovala so sovietskou okupáciou, druhá sa zúčastňuje na útokoch v Bosne, Kosove, Čečensku, Kašmíre a na iných nábožensky založených kampaniach. Títo bojovníci majú zväčša arabsky a moslimsko-ázijský pôvod.


3.2 Sponzorstvo extrémizmu

So súčasným terorizmom súvisí aj téma týkajúca sa krajín podporujúcich terorizmus. Podpora terorizmu má viacero podôb. Predovšetkým ide o finančnú a materiálnu pomoc. Pomoc však môže súvisieť aj s politickými a mediálnymi otázkami.

S pojmom štáty podporujúce terorizmus pracuje najmä americká administratíva Patterns of Global Terrorism, ktorá registruje v posledných rokoch pokles štátov podporujúcich terorizmus hlavne preto, že proti podporujúcim štátom sú vyvíjané rôzne formy ekonomického, politického a niekedy aj vojenského nátlaku. Od roku 1996 sú medzi štáty podporujúce terorizmus zaradené. Severná Kórea, Kuba, Líbya, Irán, Irak, Sýria a Sudán. Afganistan síce formálne chýba, ale je to preto, že Washington neuznáva vládu Talibanu za legitímnu. Severná Kórea nebola od roku 1987 priamo zapojená so žiadnym aktom medzinárodného terorizmu a v roku 2000 sa oficiálne pripojila k medzinárodným zmluvám o boji proti terorizmu. Nevydala však členov Japonskej červenej armády, ktorí v roku 1970 uniesli japonskú lietadlo. Kuba už aj vzhľadom na ťažkú hospodársku situáciu nie je schopná poskytovať pomoc teroristickým organizáciám, ale vytýka sa jej, že s nimi udržiava kontakty, pričom poskytla azyl viacerým teroristom ETA, Národnej oslobodzovacej armády (Kolumbia) a Vlasteneckému frontu Miguela Rodrigeza (Chile). Za najväčšieho " teroristického sponzora" sa považuje Irán, ktorý priamo podporuje viacero fundamentalistických teroristických organizácií, najmä Hizballáh. Sudán poskytoval útočisko viacerým teroristom, ktorých nakoniec zo svojho územia pod medzinárodným tlakom vypovedal alebo ich nechal zatknúť. Je známe, že Venezuela podporuje Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC) či Tadžikistan islamské hnutie v Uzbekistane. Podobne India podporuje niekoľko extrémistických hnutí v Pakistane. Ani jedna z týchto krajín však nie je na americkom zozname.

Dnes sú všetky teroristické zoskupenia napojené na organizovaný zločin alebo s ním obchodujú. Odhalená bola napríklad výmena drog za zbrane medzi FARC a ruskou mafiou. Stále väčšie zapájanie sa teroristických skupín do obchodu s drogami, do pašovania ľudí, video a CD pirátstva, do únosov a falšovania kreditných kariet spôsobuje, že sú menej závislé od podpory štátov. navyše globalizácia pomáha vytvárať podporné a sympatizujúce organizácie teroristov v Severnej Amerike a západoeurópskych krajinách. " Hostitelia" extrémistov sa nachádzajú v Kanade, Austrálii, na Novom Zélande, vo Francúzsku, Belgicku, Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku a v Škandinávii.


3.3 Teroristické organizácie súčasnosti

3.3.1 Patterns of Global Terrorism

V súčasnosti sú v správe za zahraničné teroristické organizácie označené:
 Al-Džamája al-Islamíja (Islamská skupina) - Egypt
 Al-Džihád (Egyptský islamský džihád)
 Al-Kajdá- Afganistan
 Asbat al-Ansar- Libanon
 Baskická vlasť a sloboda (ETA) - Španielsko
 Brigáda martýrov al-Aksa - Palestína
 Džamája Islamíja - teroristická sieť v juhovýchodnej Ázii napojená na al-Kajdu
 Front oslobodenia Palestíny
 Hamás (Islamské hnutie odporu) - Palestína
 Harakat al-Mudžahedin (Hnutie svätých bojovníkov) - Pakistan (Kašmír)
 Hizballáh (Strana boha) - Libanon
 Jaiš-e-Mohammed (Mohamedova armáda) - Pakistan (Kašmír)
 Kahane Chai (Kach) - Izrael
 Komunistická strana Filipín/Nová ľudová armáda
 Laškar-e-Tajíba (Armáda spravodlivých) - Pakistan (Kašmír)
 Laškar I Džangvi - Džvangská armáda - Pakistan
 Ľudový front oslobodenia Palestíny
 Ľudový front oslobodenia Palestíny - Hlavné velenie
 Organizácia Mudžahedin-e-Chalk- Irán
 Organizácia Abú Nidála - Irak
 Ozbrojená islamská skupina (GIA) - Alžírsko
 Najvyššia pravda Aumu (Óm šinrikjó, Aleph) - Japonsko
 Národná oslobodzovacia armáda - Kolumbia
 Palestínsky islamský džihád
 Pravá IRA (Real IRA - RIRA) - Severné Írsko
 Revolučné ozbrojené sily Kolumbie
 Revolučné bunky - Grécko
 Revolučná organizácia 17.

novembra - Grécko
 Revolučná ľudová oslobodzovacia strana/ - Turecko
 Salafistická skupina výzvy a boja - Alžírsko
 Skupina Abú Sajáfa - Filipíny
 Spojené sebaobranné sily Kolumbie
 Strana kurdských pracujúcich (PKK) - Turecko
 Jasný chodník (Sendero Luminoso) - Peru
 Tigre oslobodenia tamilského Eelamu (LTTE) - Srí Lanka
 Uzbekistanské islamské hnutie
V uplynulých rokoch sa na tomto zozname nachádzali aj Al-Fatáh - Palestína, Arménska tajná oslobodzovacia armáda (ASALA), Brigáda Alexa Boncayaa - Filipíny, Červení Kméri - Kambodža, Demokratický front oslobodenia Palestíny, Federácia asociácií kanadských Tamilov, Guerrilova armáda Tupac Katari, Chukaku-Ha, Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK), Morazanistický vlastenecký front - Mexiko,
Sila 17 - Palestína, Japonské červené brigády, Revolučné hnutie Tupac Amaru - Peru, Stála IRA - Severné Írsko, Vlastenecký front Manuela Rodrigueza - Chile a iné. 3.3.2 Veľká Británia

Britský zákon o terorizme z roku 2000 na základe šiestich kritérií (podstata a rozsah skupiny, jej aktivity, hrozba pôsobenia skupiny vo Veľkej Británii, hrozba pôsobenia skupiny pre britských občanov vo svete, miera prítomnosti skupiny v Británii, potreba podpory iných krajín v globálnom boji proti terorizmu) zakazuje v krajine pôsobenie 21 zahraničných skupín, ktoré vyvíjajú politické násilie. Ide o organizácie: Adenská islamská armáda (Jemen), al-Káida (sieť Usámu bin Ládina), Babbar Chalsa (India), Egyptský islamský džihád, ETA (Španielsko), GIA (Alžírsko), Hamas (Palestína), Harakat al Mudžahedin (Pakistan), Hizballáh (Libanon), Islamské skupiny (Egypt), Jaiš-e-Mohamed (Pakistan), Laškar-e-Tajíba (Pakistan), Ľudová revolučná osloboditeľská strana (Turecko), LTTE (Srí Lanka), Medzinárodná federácia mladých sikhov (India), Mudžahedín-e Chalk (Irán), Organizácia Abú Nidála (Irak), Palestínsky islamský džihád, PKK (Turecko), Revolučná organizácia 17. novembra (Grécko), Salafistická skupina výzvy a boja (Alžírsko). Podľa ďalších britských zákonov sú proskribované všetky zoskupenia, ktoré sú spojené s IRA, alebo sa od nej odčlenili. 3.3.3 Európska únia

Na zozname teroristických skupín spracovanom v EÚ v roku 2001 sa uvádzajú Antifašistické skupiny odporu prvého októbra (Grupos de Resistencia Antifascista Primero de Octubre – GRAPO), Červenorukí obrancovia (RHD), ETA, ku ktorej sa priraďujú aj ďalšie organizácie – K. a. s., Xaki, Ekin, Jarrai-Haika-Seki, Gestoras pro-amnistia; Hamas-Izz al Din al-Kásim (kásimovské brigády – teroristické krídlo Hamasu), Lojalistické dobrovoľnícke sily (LVF), Oranžskí dobrovoľníci (OV), Palestínsky islamský džihád, Pravá IRA (Real IRA), Revolučné bojové skupiny (Epanastiki Pyrines), Revolučná organizácia 17. novembra (Epanastiki Organosi 17. Noemvri), Revolučný ľudový boj (Epanastikos Laikos Agonas – ELA), Stála IRA (Continuity IRA – CIRA), Ulsterská obranná asociácia/Ulsterskí bojovníci za slobodu (UDA/UFF). 3.4 Ohniská konfliktov vo svete
Ešte nikdy nebolo vo svete toľko lokálnych konfliktov ako v súčasnosti. Ich príčinou sú väčšinou etnické alebo náboženské rozpory.

 Afghanistan - pokračujú boje medzi opozičnými skupinami a militantným islamským hnutím Taliban, ktoré od roku 1994 dobylo väčšinu územia
 Alžírsko - občianska vojna medzi moslimskými fundamentalistami, zastupovanými predovšetkým islamskou ozbrojenou skupinou (GIA) a vládou, si od roku 1992 vyžiadala okolo 75 000 obetí
 Angola - občianska vojna vypukla v roku 1975 v predvečer získania nezávislosti na Portugalsku a bola rozdúchavaná za podpory Sovietskeho zväzu a USA. Mierová dohoda sprostredkovaná OSN v roku 1994 skrachovala v októbri minulého roka
 Barma - vojenská vláda vedie už jedenásť rokov vojnu proti prodemokratickým aktivistom
 Burundi - ozbrojené strety medzi tutsijskou vládou a hutskými povstalcami si dosiaľ vyžiadali okolo 150 000 mŕtvych

 Čína - v severočínskej provincii Sin-ťiang pokračujú moslimovia v bojoch proti úradom
 Etiópia - Eritrea - znova vypukli boje o oblasť v blízkosti spoločnej hranice
 Filipíny - na juhu, kde bojujú moslimské skupiny za nezávislosť, pokračuje sporadické násilie
 Guinea-Bissau - v júni minulého roka začalo vojenské povstanie proti prezidentovi. O ukončenie bojov sa snažia západoafrické mierové jednotky
 India-Pakistan - jadrové skúšky v minulom roku vytvorili nové napätie medzi oboma štátmi, ktoré už dlho vedú spor o kontrolu Kašmíru
 Indonézia - od mája, keď bol zosadený prezident Suharto, vypukli násilnosti spájané so separatistickým hnutím na Východnom Timore a v provinciách Irian, Aceh a v meste Pontianak v provincii Západný Kalimantan
 Irak - americké a britské lietadlá pokračujú v útokoch na iracké ciele protivzdušnej obrany
 Izrael a okupované územia - v Jeruzaleme, na západnom brehu a v pásme Gazy dochádza k nepokojom medzi Izraelčanmi a Palestíncami a k príležitostným vraždám
 Jemen - problémy tohto štátu zahŕňajú nie príliš významné pohraničné šarvátky so Saudskou Arábiou a únosy západných turistov miestnymi kmeňmi
 Juhoslávia - povstalecké sily v provincii Kosovo bojujú za nezávislosť v Srbsku pre väčšinových etnických Albáncov
 Kolumbia - krajinu rozdeľuje dlhá občianska vojna zostrená rozsiahlym obchodom s drogami
 Komory - v roku 1997 ostrov Nzwani (predtým Anjouan) vyhlásil svoje odtrhnutie od zvyšných Komorských ostrovov v Indickom oceáne; od tej doby vedú znepriatelené skupiny boje o kontrolu ostrova
 Kongo - Rwandou podporovaní povstalci sa pokúšajú zvrhnúť prezidenta Laurenta-Désirého Kabilu, bývalého povstaleckého vodcu, ktorý sa dostal k moci po tom, čo zvrhol vládcu vtedajšieho Zairu Mobutua Seseho Seka
 Konžská republika - Angolou podporovaný štátny prevrat v roku 1997 si vyžiadal 10 000 obetí a prerástol do bojov jednotlivých frakcií prevažne na etnickom základe
 Libanon - povstalci hnutia Hizballáh podporovaní Sýriou sa snažia vytlačiť izraelských vojakov z tzv.

bezpečnostného pásma na juhu Libanonu, ktoré Izrael okupuje od roku 1978. Izrael pravidelne podniká letecké útoky na ciele hnutia Hizballáh.  Maroko - Povstalecký front Polisario bojuje s Marokom o kontrolu bývalej španielskej kolónie Západná Sahara
 Mexiko - od roku 1994 vedie Zapatova armáda pre národné oslobodenie (EZLN) ozbrojené povstanie za väčšie práva indiánskeho obyvateľstva
 Peru - dlhoročný pohraničný spor s Ekvádorom bol vyriešený, ale mnoho obyvateľov pohraničia nie je nijako nadšených. Pokračuje boj vlády a ľavicových povstaleckých skupín.
 Rwanda - od genocídy a občianskej vojny v roku 1994 pokračuje zdĺhavé etnicky motivované násilie medzi skupinami Tutsiov a Hutov
 Sierra Leone - povstalci, ktorí začali boj proti vláde v roku 1991, v ňom stále pokračujú napriek mierovému úsiliu a rozmiestneniu niekoľko tisíc príslušníkov v Nigérii, vedených regionálnymi mierovými silami

 Somálsko - krajina je rozdelená medzi sféry vplyvu jednotlivých znepriatelených klanov. Americkí vojaci odišli pred piatimi rokmi, keď ich záchranná akcia stroskotala a v krajine opäť hrozí hlad.
 Srí Lanka - Tigre oslobodenia tamilského Eelamu (LTTE), brániaci záujmy menšinových Tamilov na ostrove, pokračujú vo vojne za vytvorenie nezávislého štátu
 Sudán - moslimský sever a kresťanský animistický juh vedú od polovice 80. rokov etnickú vojnu
 Tadžikistan - dvadsať mesiacov starú mierovú dohodu medzi promoskovskou sekulárnou vládou a prevažne islamistickou opozíciou ohrozujú sporadické násilnosti
 Turecko - armáda vedie pravidelné útoky proti povstalcom zo Strany kurdských pracujúcich (PKK), ktorá sa usiluje o vytvorenie nezávislého štátu pre kurdskú menšinu
 Uganda - rovnako ako Rwanda podporuje aj Uganda povstalcov v Kongu a súčasne bojuje proti svojim vlastným povstaleckým skupinám, ktoré majú údajne v Kongu svoje základne
 Veľká Británia - štvrťstoročie bombových útokov v Severnom Írsku skončilo v apríli 1998 mierovou dohodou, ktorá sľubuje rozdelenie moci medzi britskými protestantmi a írskymi katolíkmi. Problematickými bodmi zostáva odzbrojenie a politické strety. 3.5 Charakteristika niektorých teroristických skupín a ich akcie

3.5.1 Írska republikánska armáda (IRA) - je militantnou írskou nacionalistickou organizáciou. Vznikla v roku 1919 zo zvyšku rebelných jednotiek, ktoré v roku 1916 zorganizovali Veľkonočné povstanie. Cieľom tohto povstania bolo oslobodiť Írov a Írsko spod Britskej nadvlády a vyhlásenie nezávislosti.

Dovtedy najpočetnejšou organizáciou boli "Írski dobrovoľníci" (Irish Volunteers). Vznikli v roku 1913 a sú považovaní za akýsi základ IRA. Na čele vtedajšej IRA stál Michael Collins. V rokoch 1919 - 1921 IRA rozpútala "Vojnu za nezávislosť". Ich snahy však vyústili do úplne opačného výsledku než predpokladali, či sami chceli. Nedosiahli zjednotenú nezávislú Írsku republiku, ale rozdelenie ostrova. Po podpísaní "Anglo-írskej zmluvy" v roku 1921, ktorá rozhodla o rozdelení ostrova, došlo k prvému rozštiepeniu IRA. Väčšia časť tvorila základ Armády Írskeho slobodného štátu pod vedením Collinsa. Zvyšná časť IRA pod vedením Eamona de Valeru začala boj nielen proti prítomnosti Britov na území Írska, ale i proti novovzniknutej Dočasnej vláde. "Nepravidelné zbory" (Irregulars), ako sa nazývali, boli koncom Občianskej vojny (1922 - 1923) porazené.
Roku 1932 sa de Valera - šéf politickej strany Fianna Fail, ujal moci. Chvíľu vychádzal v ústrety aktivistom IRA. Roku 1936 však bola IRA ako Severným Írskom, tak vládou Írskeho slobodného štátu, ktorú viedol de Valera, vyhlásená za ilegálnu. IRA začala upadať. Boj však pokračoval i naďalej. Cieľ sa nezmenil. "Briti von!" a dosiahnutie jednotnej Írskej republiky so všetkými 32 grófstvami bolo prioritou číslo jeden.
"Bombová kampaň v Británii" v r. 1939 a bombové útoky počas 50. rokov boli zamerané na Belfast, Londýn a hranice s Ulsterom (hlavne 1956 - 1957). Zintenzívnenie aktivít IRA začalo rokom 1968, kedy sa do popredia dostávali otázky občianskych práv. Moderné obdobie IRA sa datuje od roku 1969, kedy dochádza k jej rekonštrukcii. Tento proces ju rozdelil na dva tábory: "Oficiálna IRA" a "Dočasná IRA" (Provisional IRA - PIRA) alebo tiež tzv. "Provos". Prvá skupina "Oficiálov" sa snažila o znovuzjednotenie Írska politickou cestou. Ich cieľom bolo vytvorenie socialistického Írska. Na druhej strane stáli členovia PIRA, ktorí vyvíjali systematickú teroristickú kampaň na území Severného Írska. V roku 1974 však zaútočili i v Anglicku. Potom, čo tohto roku v “Birmingham pub” zahynulo 19 ľudí, Britská vláda odpovedala Zákonom na prevenciu proti terorizme (Prevention of Terorism Act), ktorým bola IRA v Británii zakázaná.
31. augusta 1994 IRA zastavila bojové aktivity v nadväznosti na britsko-írske mierové iniciatívy. Roku 1995 napriek protestom unionistov Sinn Fein (SF), politické krídlo IRA, začala participovať na mierových rokovaniach s Britániou. Avšak už po 18. mesiacoch prímeria vo februári 1996 sa IRA vrátila k teroristickým útokom.

Prvým mŕtvym od prímeria z roku 1994 bol britský vojak, ktorý zahynul po výbuchu náloží v dvoch automobiloch na základni Britskej armády v Lisburne, grófstvo Antrim. Útok sa uskutočnil v októbri 1996 a bolo pri ňom zranených 30 ľudí. Ďalšie prímerie vyhlásila IRA v júli 1997. Od septembra toho roka SF participovala na mierových rozhovoroch. V období 1997 - 1998 uskutočňovala bombové útoky odštiepenecká "Continuity IRA", ktorá nesúhlasila s prímerím.
10. apríla 1998 dosiahli mierové iniciatívy svoj vrchol podpísaním Veľkonočnej dohody (Good Friday Agreement – GFA, alebo tiež Belfast Agreement). Bolo vytvorené Severoírske zhromaždenie (Northern-Ireland Assembly), ktoré malo slúžiť k lepšej spolupráci medzi Severným Írskom a Írskou republikou (Éire). Implementácia dohody však opäť viazla kvôli otázke odzbrojenia IRA. SF sa však účastnila na rokovaniach severoírskej vlády založenej v decembri 1999. Po podpísaní Veľkonočnej dohody sa od IRA odčlenili aktivisti, ktorí nesúhlasili s dohodou. Dodnes vystupujú pod názvom Pravá IRA (Real IRA - RIRA) a sú radikálne proti mierovému procesu v Severnom Írsku. Okrem iného je RIRA zodpovedná za bombový atentát, pri ktorom v auguste 1998 zahynulo v severoírskom meste Omagh 29 ľudí.

3.5.2 UCK - kosovská oslobodzovacia armáda - bola vedúcou a hlavnou organizačnou silou v protisrbskom povstaní, ktoré na území Kosova prebiehalo a doteraz prebieha už od roku 1990. Nesie plnú zodpovednosť za rozpútanie bojov s armádou Juhoslávie. Ako dôsledok týchto bojov prišlo NATO ochraňovať albánskych teroristov tak, že bombardovali celú Juhoslovanskú zväzovú republiku.
V súčastnosti sa UCK pretransformovala do podoby „demokratických politických strán“ , ale cieľ ostal rovnaký. Odtrhnúť srdce Srbska – Kosovo a vytvoriť na Balkáne nezávislé albánske Kosovo. Časť bývalých členov UCK sa stalo členmi Kosovských ochranných zborov, čo je vlastne albánska polícia s mandátom OSN a NATO. Ich protijuhoslovanská činnosť bola takto zlegalizovaná. Teraz uplatňujú svoj vlastný albánsky zákon na celom území Kosova.

3.5.3 Červení Khmeri - v roku 1976 zaviedli v Kambodži pod vedením Pol Pota teroristický režim, ktorému padli za obeť milióny ľudí. Pol Potov režim prenasledoval a vraždil predovšetkým intelektuálov, mestské obyvateľstvo presídľoval na vidiek. Za jeho éry sa stratilo 62000 mníchov z celkového počtu 65000. V rokoch 1975 až 1978 vyvraždili Červení Khmeri takmer polovicu obyvateľstva Kambodže. Teror skupiny skončil až po zásahu vietnamskej armády 10. januára 1979. 3.5.4 Óm - šinrikjó -(Najvyššia pravda) - založil ju v druhej polovici 80. rokov Šoko Asahara.

Pôsobila tu dokonca tieňová vláda a tajné služby. Jej vodcovia plánovali zaútočiť na japonské mestá plynovými balónmi a v chaose prevziať vládu. Sekta má svoje základne v Japonsku a v Austrálii, je pripravená na psychologickú vojnu teroristického charakteru v oblasti Pacifiku. Dňa 20. marca 1995 bol v tokíjskom metre rozšírený bojový plyn sarin, vyprodukovaný práve v sídle tejto sekty. Otrávilo sa takmer 5 tisíc osôb, 12 z nich umrelo. Po útoku boli niektorí jej poprední členovia odsúdení a sekta bola zakázaná. Sekta robila chemické pokusy na farme v Austrálii. Jej členovia mali prístup do ruských vojenských laboratórií a niektorí z nich sa dokonca zúčastňovali na cvičeniach s ruskými oddielmi Specnazu. Vodca sekty, 40-ročný Chizuo Matsumoto, známy ako Šoko Asahara, plánoval odkúpiť z ruských vojenských skladov atómové hlavice. V jokohamskom metre 19. apríla 1995 vypustili otravný fosgén, tento krát bez smrteľných následkov a 6. mája ďalší útok na tokíjske metro, ale neúspešne.

3.5.5 RAF -(Frakcia červenej armády) - založená bola v roku 1970 v Nemecku, označovaná aj ako Gang Baader-Meinhofová. Rýchlo sa rozrástla na jednu z najlepšie organizovaných a najefektívnejšie pôsobiacich teroristických organizácií v západnej Európe. Sympatizovala s OOP a inými palestínskymi organizáciami. V rokoch 1972 až 1991 zavraždili najmenej 14 ľudí. Zakladatelia RAF boli pozatýkaní už v roku 1977 a za nejasných okolností postupne umierali vo väzení. Po roku 1980 terorizmus RAF slabol. K jeho poslednej obeti patril riaditeľ Deutsche Bank Alfred Herrhausen, ktorý bol zabitý koncom roku 1989. RAF v roku 1992 ohlásila ukončenie svojej teroristickej činnosti.

3.5.6 Taliban - hnutie založili v júli 1994 študenti koránu pod vedením mullu Mohameda Omara. Štruktúra Talibanu pripomína náboženskú sektu s jedným vodcom. V roku 1996 vojaci Talibanu dobili Kábul. Prvým cieľom bol prezident Nadžíbulláh, ktorého dosadili do funkcie sovietski vojaci a vládol až do vyhlásenia islamského štátu. V čase príchodu talibanských jednotiek do mesta sa ukrýval v komplexe OSN na severe Kábulu. Útočníci ho najprv zbili potom vykastrovali, vláčili za džípom ulicami a nakoniec zastrelili. Počas ďalších dvoch rokov Taliban ovládol vojenskými ofenzívami takmer celé územie Afganistanu. V krajine nastolil vládu, ktorá spája duchovenstvo s politikou.

Taliban odmietol vydať Usámu bin Ladína, saudského veterána v bojoch proti Sovietom, fanatického teroristu, ktorý je obvinený z útokov na americkú ambasádu v Nairobi a Dar es Salaamu a takisto má na svedomí 275 ľudí vrátane dvoch Američanov.

3.5.7 Al-Kajdá - na konci 80. rokov 20. stor. ju založil Usáma bin Ladín. Jej pôvodným zámerom bolo všestranne pomáhať Arabom a spojiť ich. Organizácia i samotný bin Ladín boli podpporovaní USA, najmä prostredníctvom CIA. K postupnej zmene došlo pri jej spájaní s Talibanom. V súčasnosti je cieľom skupiny vytvorenie panislamského kalifátu, zahŕňajúceho celý islamský svet, a v súčinnosti s inými extrémistickými skupinami zvrhnutie režimov, ktoré nie sú islamské, a vyhnanie nemoslimov z moslimských krajín. Okrem priamych útokov na USA sa jej pripisujú aj útoky na americkú vojenskú loď v jemenskom Adene v októbri 2000 a bombové atentáty na americké veľvyslanectvá v auguste 1998 v Nairobi. V júni 2001 sa zlúčila s egyptským džihádom. Skupina v súčasnosti slúži aj na zastrešenie svetovej siete sunitských islamských teroristických skupín, ako sú al-Džamája al-Islamíja, Uzbekistanské moslimské hnutie a Harakat al-Mudžahedín.
3.5.8 ETA -(Euzkadi ta Azkatasuna- Baskicko a sloboda) - je jednou z najstarších teroristických skupín v Európe. Založili ju v roku 1959 a jej cieľom je nezávislý štát Baskov. Jej terorizmus sa začal v roku1968, keď polícia pri prestrelke zabila vodcu organizácie, na čo ETA odpovedala zabitím policajného šéfa. Od roku 1968 má na svedomí už vyše 800 ľudí. Po vražedných útokoch na nevinných provinčných politikov stratila podporu jednoduchých ľudí. Únosy rukojemníkov v "mene baskického ľudu" ich vlastný ľud prestal podporovať. Ale to neznamenalo, že by ETA preto ukončila svoj boj proti španielskej vláde. Z psychologického hľadiska dochádza vo väčšine teroristických zoskupení v určitej fáze k odklonu od pôvodných motívov. Kým na začiatku bojovala za svoje presvedčenie (vlastný baskický štát, svetový komunizmus, znovuzavedenie určitého náboženstva), tak v priebehu ďalšieho vývoja sa zachovanie organizácie stalo dôležitejším ako pôvodné idey, ktoré viedli k vytvoreniu skupiny. To v prípade Baskicka znamená, že hoci sa jeho obyvateľstvo z väčšej časti od cieľov a metód ETA dištancuje, hrozí organizácia majiteľom hotelov na Malorke bombovými útokmi, ak nezaplatia "revolučnú daň".

3.5.9 Latinská Amerika

3.5.9.1 Tupamaros - urugvajské partizánske hnutie). Vzniklo v roku 1962 a malo strategický cieľ priviesť celú Latinskú Ameriku do takého chaotického stavu, že v nej vypukne ľudové povstanie. Jeho akcie mali v r. 1965 za následok vyhlásenie výnimočného stavu a v r. 1966 návrat k prezidentskému vládnemu systému. V prvej polovici 70.

rokov však jeho aktivity ustali.

3.5.9.2 Jasný chodník - vznikla v roku 1978. Je to peruánska organizácia, ktorá od r. 1980 vedie ozbrojený boj proti vláde. Ich cieľom je nastoliť socialistické zriadenie maoistického typu. Organizácia má na svedomí viac než 23 000 ľudských životov.

3.5.9.3 FARC + ELN - kolumbijské teroristické organizácie súperiace medzi sebou v oblasti medzinárodného obchodu so zbraňami, drogami, bielym mäsom, či ilegálnom prevádzaní cez hranice, z ktorých potom financujú svoje politické aktivity.

3.5.9.4 MRTA - ľavicové Revolučné hnutie Tupaca Amaru, ktoré aktívne pôsobí v Peru od roku 1983. Na začiatku 90. rokov sa hnutie výrazne oslabilo, ale svoju silu ukázalo 17. 12. 1996, keď zajalo 490 diplomatov a požadovalo oslobodenie štyroch stoviek uväznených príslušníkov hnutia. Postupne prepúšťali rukojemníkov a po 126 dňoch sa aj zvyšných 74 diplomatov dostalo na slobodu, keď 22. apríla 1997 preniklo 140 príslušníkov elitnej jednotky do budovy. V boji zahynuli všetci príslušníci MRTA a o život prišiel i jeden z rukojemníkov. Operačne spolupracuje s ELN.

3.5.10 Červené brigády - bola to skupina extrémnej ľavice, ktorá vznikla v októbri 1970 v Taliansku. Uskutočňovaním teroristických akcií sa snažili destabilizovať spoločnosť. Mladí militantní študenti hľadali možnosti, ako ozbrojeným bojom Taliansko oddeliť od zvyšku západného spoločenstva. Snažili sa oslabiť taliansky demokratický systém a zaviesť svoj vlastný, podľa vzoru komunistických režimov.
Mala na svedomí únosy a vraždy viacerých sudcov, politikov a predstaviteľov priemyselných kruhov. Únosom personálneho riaditeľa spoločnosti FIAT Ettora Amieria v decembri 1973 prinútili spoločnosť odvolať výpoveď pre 600 robotníkov výmenou za prepustenie riaditeľa. Ich najznámejšou obeťou bol bývalý ministerský predseda Aldo Moro. Uniesli ho na ceste do práce a pri tom zabili 5 jeho osobných strážcov. Únoscovia požadovali prepustenie členov organizácie, ktorí si odpykávali svoje tresty vo väzení. O osem týždňov našli Morovo telo v odstavenom aute v Ríme. Ich predpokladaného zakladateľa Renata Curcia úrady zadržali v roku 1974. O rok neskôr sa mu podarilo utiecť a viac ho nezatkli. Rok 1979 sa stal rekordným v počte teroristických akcií - uskutočnilo sa ich vyše 2 500. Vo vnútri brigád, ale dochádzalo k stále častejším sporom. O to ľahšie dokázala polícia nájsť cestu k tomu, aby zo zatknutých teroristov urobila svojich informátorov a začala odhaľovať niektoré aktivity organizácie.

Politický teror dosiahol v auguste 1980 bombovým atentátom pravicových extrémistov na železničnej stanici v Bologni ďalší tragický vrchol. Uneseného amerického generála Jamesa Doziera sa podarilo oslobodiť po zapojení snáď všetkých tajných služieb krajín NATO. V prvej polovici 80. rokov urobila polícia šikovný záťah, ktorý vážne narušil štruktúru organizácie. V roku 1984 sa Červené brigády rozdelili na dve frakcie: Komunistickú bojovnícku stranu a Úniu bojovníckych komunistov. Od roku 1988 sa neozvali. Až v roku 1999 sa prihlásili k vražde Massima d‘Antona, poradcu ministra práce - odborníka na pracovné právo. V marci 2002 sa ich obeťou stal ďalší odborník na pracovné právo a ekonomický poradca vlády vysokoškolský profesor Marco Biagi, ktorého zastrelili pred jeho domom.

3.5.11 Afrika

3.5.11.1 GIA - Ozbrojená islamská skupina - je najväčšou alžírskou teroristickou organizáciou. Svoje aktivity začala vyvíjať v roku 1992. Od GIA sa v roku 1998 odštiepila Salafistická skupina výzvy a boja (al-Safája). Cieľom oboch skupín je vytvorenie fundamentalistického islamského štátu. GIA bojovala proti vojenskému režimu v Alžírsku. Vykonala niekoľko atentátov vo Francúzsku, pretože podporovalo alžírsky režim. Aktivity GIA sú orientované prevažne proti Alžírčanom a v roku 1993 sa aj vyhrážala, že zabije všetkých cudzincov na území Alžírska, čo viedlo k tomu, že mnoho štátov svojich diplomatov odvolalo z krajiny. Terorizmus si v Alžírsku vyžiadal za posledných 10 rokov už viac ako stotisíc obetí a stále vo svojich krvavých aktoch pokračuje. 5. júla 2002 zahynulo po výbuchu bomby na tržnici v juhoalžírskom meste Larbá viac ako 30 ľudí.

3.5.11.2 FLEC - kabindská teroristická organizácia. Špecializuje sa na únosy zamestnancov zahraničných firiem a pomocou peňazí získaných z výkupného financuje boj za odtrhnutie od Angoly a za založenie nezávislého štátu.

3.5.11.3 OAS - tajná organizácia založená v r. 1961 nacionalistickými alžírskymi Francúzmi a príslušníkmi francúzskej armády v Alžírsku. Bojovala proti dekolonizácii Alžírska. Po dosiahnutí dohody, ale naďalej pokračuje v teroristických útokoch.