Podľa stavu k 15. januáru 1998 je na svete iba 59 krajín, ktoré úplne, teda fakticky aj právne, odstránili trest smrti zo svojich právnych úprav pre všetky trestné činy. Ide o tieto štáty a zvrchované územia: Andorra, Angola, Austrália, Belgicko, Cape Verde, Česká republika, Dánsko, Dominikánska republika, Ekvádor, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Guinea - Bissau, Haiti, Holandsko, Honduras, Chorvátsko, Írsko, Kambodža, Kiribati, Kolumbia, Kostarika, Lichtenštajnsko, Luxembursko, Macedónia, Maďarsko, Marshallove ostrovy, Maurítius, Mikronézia, Moldava, Monako, Mozambik, Nemecko, Namíbia, Nikaragua, Nórsko, Nový Zéland, Palau, Panama, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, San Marino, Slovenská republika, Slovinsko, Svätý Tomáš a Princov ostrov, Šalamúnove ostrovy, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tuvalu, Uruguaj, Vanuatu, Vatikán, Venezuela.

Zrušenie trestu smrti v niektorých z týchto krajín sa datuje až do 19. storočia (San Marino zrušilo trest smrti v roku 1865, hoci k poslednej poprave došlo ešte v roku 1468), avšak väčšina z nich definitívne odstránila najvyšší trest až po II. svetovej vojne pod tlakom nového chápania a hodnotenia významu ľudského života. Poslednými krajinami, ktoré zrušili trest smrti pre všetky trestné činy, boli v roku 1990 Andorra, Česko - Slovensko, Írsko, Maďarsko, Namíbia, Nový Zéland, Rumunsko a Mozambik. V roku 1992 bol takto trest smrti zrušený v Angole a Švajčiarsku, v roku 1993 v Grécku a v Guinea - Bissau, v roku 1994 v Taliansku, v roku 1995 na Mauríciu, v Moldave a Španielsku, v roku 1996 v Belgicku a v roku 1997 v Gruzínsku a Poľsku.

Druhú skupinu tvorí 15 krajín, ktoré trest smrti zrušili iba pre trestné činy spáchané v čase mieru: Argentína, Brazília, Cyprus, Fidži, Izrael, Juhoafrická republika, Kanada, Malta, Mexiko, Nepál, Paraguaj, Papua -Nová Guinea, Peru, Salvádor, Seychelské ostrovy.

Pre väčšinu týchto krajín obidvoch skupín je charakteristické, že trest smrti neukladali a najmä navykonávali už dlhšiu dobu pred samotným právnym zakotvením zrušenia trestu smrti. Napr. v Lichtenštajnsku bola posledná poprava vykonaná v roku 1785, avšak k formálnemu zrušeniu trestu smrti došlo až v roku 1978.
Podobne niektoré krajiny postihnuté nacistickou nadvládou alebo represáliami, po potrestaní vojnových zločincov pokračovali vo faktickej abolícii trestu smrti až do jej formálneho potvrdenia pre všetky trestné činy bez výnimky, alebo s výnimkou trestných činov spáchaných vo vojnových časoch.

Osobitnú skupinu predstavuje 24 krajín a zvrchovaných území, ktoré trest smrti nevykonávajú, hoci platné trestné zákonodarstvo túto sankciu pripúšťa. Z krajín západnej Európy do tejto skupiny patrí napr. Anglicko. Trest smrti bol v Anglicku a Walese skúšobne zrušený za vraždu v roku 1965 (Murder Act 1965) a definitívne v roku 1969, ale naďalej je najvyšším trestom za vlastizradu, pirátctvo s použitím násilia a podpaľačstvo majetku anglickej kráľovnej. Od roku 1861 bol však trest smrti vykonávaný v Anglicku iba za vraždu (posledná poprava v roku 1964), s výnimkou jedného prípadu vlastizrady počas I. svetovej vojny a dvoch prípadov vlastizrady a 15 trestných činov podľa Treachery Act 1940 spáchaných počas II. svetovej vojny.

94 štátov svetového spoločenstva trest smrti ukladá a vykonáva aj za trestné činy spáchané v čase mieru. Ak si uvedomíme, že na svete je v súčasnosti 194 štátov a zvrchovaných území, ide o naozaj veľkú skupinu. Uviesť rozsah popráv v jednotlivých štátoch tejto skupiny je dosť problematické, pretože údaje o vykonaných trestoch smrti sú často zámerne skresľované, alebo nie sú dokonca vôbec k dispozícií. Podľa Amnesty International bolo v roku 1996 v 39 krajinách popravených 5 139 osôb. Amnesty International ďalej uvádza, že z celkového počtu popravených v roku 1996 bolo v Číne vykonaných 4 367 trestov smrti, na Ukrajine 167, v Rusku 140 a v Iráne 110 popráv. Táto medzinárodná organizácia angažujúca sa okrem iného aj za zrušenie trestu smrti, získala rovnako nepotvrdené správy o 123 popravách v Turkménsku a početných popravách v Iraku. Osobitná pozornosť v súvislosti s trestom smrti určite patrí USA. S výnimkou rokov 1967 až 1976, kedy boli vzhľadom na skúmanie ústavných otázok trestu smrti popravy pozastavené, je história používania absolútneho trestu v tejto krajine prakticky neprerušovaná. V roku 1976 Najvyšší súd USA potvrdil ústavnosť trestu smrti a len od tohto roku do roku 1993 bolo popravených 220 osôb. Celkovo došlo od roku 1930 už k viac ako 4 000 popravám. Okrem popráv mladistvých a duševne zaostalých trpí americká prax ukladania a vykonávania trestu ďalším defektom. Osoby odsúdené na trest smrti sú umiestňované do ciel smrti, kde trávia v ťažkom psychickom prostredí neuveriteľne dlhý čas, kým pôjdu k samotnej poprave. Prieťahy spôsobuje komplikovaná federálna a národná právna úprava umožňujúca podávanie rôznych opravných prostriedkov, a to aj napriek skutočnosti, že odsúdený už je umiestnený v cele smrti. Napríklad v septembri 1977 mal byť v Texase páchateľ popravený novou metódou - použitím smrtiacej injekcie.
Na základe návrhu podaného obhajcami odsúdeného sa niekoľko rokov skúmalo, či nová metóda smrti nie je protiústavná a či nezakladá krutý alebo nezvyčajný trest. Páchateľ bol smrtiacou injekciou popravený až v roku 1996. Podľa jedného z výskumov čakali osoby popravené v roku 1988 na výkon trestu v priemere 6 rokov a 8 mesiacov. Dôkazom tejto neprijateľnej praxe, ktorú aj Európsky súd pre ľudské práva považuje za neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, bola aj poprava ženy v Texase na začiatku roku 1998 po 15 rokoch uväznenia v cele smrti.
Mnohé fakty svedčia o tom, že trest smrti sa v niektorých krajinách používa ako prostriedok na likvidáciu politickej opozície. V tomto smere si môžeme pripomenúť vzostup masových popráv politických väzňov v Iráne v roku 1988, ktorý priam šokoval celý demokraticky zmýšľajúci svet. Nepochopenie úrovne preventívneho účinku trestu smrti je charakteristické v tejto krajine aj pri početných popravách páchateľov trestných činov spojených s narkotikami, ako sa o nich dozvedáme v poslednom čase prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov.

Bielorusko, 01.06.2000
Popravy pokračujú
Na Sekretariát Amnesty International telefonovala zúfalá bieloruská žena. Prosila o pomoc pre svojho syna. Anton Bondarenko, odsúdený na trest smrti, čakal na svoju popravu. Jeho prosba o prezidentskú milosť bola zamietnutá. Matka Antona Bondarenka navštevovala väzenie, v ktorom bol jej syn uväznený, každý deň počas niekoľkých týždňov, aby videla, či je jej syn ešte nažive. V Bielorusku sú okolnosti vykonávania trestu smrti štátnym tajomstvom a riaditelia väzníc odmietajú informovať dokonca i o dátume popravy. Antonova matka spolu s priateľmi zorganizovala demonštráciu pred prezidentským palácom a žiadala zmenu rozsudku. Ale jediné, čo dosiahla, bolo, že ju polícia zatkla. O desať dní neskôr ju informovali, že jej syn je popravený. Matka nikdy nevidela jeho telo a doteraz ani presne nevie, kde je pochovaný. V tom istom roku (t.j. v roku 1999) bolo v Bielorusku vykonaných ešte ďalších 29 popráv. Vo všetkých ostatných krajinách východnej Európy sa už pristúpilo k zrušeniu trestu smrti. Od februára 2000 je trest smrti už minulosťou aj na Ukrajine. Stalo sa tak po hlasovaní, v ktorom bolo zrušenie trestu smrti podporené drvivou väčšinou členov parlamentu. Toto rozhodnutie nasledovalo po tom, čo ukrajinský ústavný súd vyhlásil udeľovanie a vykonávanie trestu smrti za protiústavné, pretože je v rozpore s právom na život. V apríli 1999 zrušilo Lotyšsko trest smrti za trestné činy spáchané v čase mieru.
V júni ho zrušila Litva, povzbudená príkladom susedného Estónska, ktoré trest smrti zrušilo v marci 1998. Dva mesiace predtým, vo februári 1998, zakázal ruský ústavný súd ostatným súdom ukladať trest smrti do času, kým nebude zavedený systém súdnej poroty, ktorý by bol prístupný širokej verejnosti. To viedlo k vyhláseniu moratória na vykonávanie trestu smrti - t.j. k dočasnému prerušeniu vykonávania popráv. Teda s výnimkou Bieloruska sa vo východnej Európe trest smrti nevykonáva. Rumunsko ho zrušilo už v roku 1989, Maďarsko v roku 1990, Poľsko v roku 1997, Bulharsko v roku 1998. Je otázne, ako dlho ešte bude Bielorusko vzdorovať tomuto trendu šíriacemu sa po celej východnej Európe

Írsko chce zrušiť trest smrti 21.3.2001
Írska republika chce úplne zrušiť trest smrti. „Obyvateľstvo bude môcť o tom hlasovať v referende,“ povedal írsky minister spravodlivosti John O´ Donoghue v Dubline. V súčasnosti ministerstvo pripravuje návrh zákona, podľa ktorého má byť opätovné zavedenie trestu smrti zakázané za každých podmienok. Predloha zákona sa vypracovala ako dôsledok podpísania Európskej konvencie ľudských práv. Írsko síce už v roku 1964 do veľkej miery trest smrti zrušilo, avšak teoreticky je v súčasnosti možný ešte za zločiny ako zavraždenie policajta, väzenského dozorcu, diplomata alebo zahraničného prezidenta. Takéto zločiny sa však v minulosti vždy trestali doživotným väzením. Obyvateľstvo má v referende hlasovať aj o používaní trestu smrti v obdobiach vojen, stanovenom ústavou.

Afganistan: trest smrti konvertitom 11.1.2001
Fundamentalistické milície Talibanu vládnuce v rozsiahlych častiach Afganistanu uvaľujú od 8. januára trest smrti na každého, kto konvertuje z islamu na inú vieru. Trest smrti hrozí aj nemoslimom, ktorí sa snažia obrátiť moslimov. Oznámil to najvyšší vodca Talibanu Mullah Mohammad Omar v kábulskom rozhlase. Omar kritizoval príslušníkov iných náboženských spoločenstiev, najmä kresťanov a židov, že sa pokúšajú robiť misie medzi moslimmi a že prísny výklad islamu, ktorý praktizuje Taliban, vyhlasujú za diabolský. Kníhkupci, ktorí predávajú publikácie kritizujúce islam alebo píšuce o iných náboženstvách, musia podľa Omara počítať s piatimi rokmi väzenia. Veriaci iných náboženstiev smú doteraz svoje náboženstvo praktizovať. Spoločnosť pre ohrozené národy vyzvala spoločenstvo národov k rozhodnému postupu proti teroristickému fundamentalistickému režimu. V oblastiach kontrolovaných Talibanom sú menšiny prenasledované a predovšetkým ženy nemajú žiadne práva a sú pokorované.
Príslušníci Talibanu všade tam, kde narazili na silný odpor, podpálili domy i úrodu, aby zabránili skorému návratu utečencov. Spoločnosť pranieruje Taliban za veľmi závažné porušovanie ľudských práv a pripomína, že táto hrôza by mohla trvať ešte roky. Organizácia preto žiada, aby bol Taliban dôsledne izolovaný.

Amnesty International vyzvala inštitúcie a členské štáty Európskej únie a európske štáty, aby intervenovali za prípady Európanov, ktorí boli odsúdení na trest smrti v rôznych štátoch USA. V najnovšom dokumente (1998) o USA, vydanom pod názvom Rozdelený svet, Amnesty International uvádza 10 prípadov európskych občanov, ktorí čakajú na vykonanie hrdelného trestu. Sú medzi nimi občania Estónska, Francúzska, Juhoslovanskej zväzovej republiky, Nemecka, Poľska, Španielska a Veľkej Británie. V USA čaká na vykonanie trestu smrti viac ako 80 cudzincov takmer 30 - tich národností. Posledná štatistika o treste smrti pripravená Medzinárodným sekretariátom Amnesty International uvádza, že v roku 1999 bolo popravených najmenej 1 813 väzňov. Ďalších 3 857 osôb bolo v 63 krajinách odsúdených na trest smrti. Čísla zahŕňajú iba prípady známe, pričom skutočné počty sú určite omnoho vyššie. V uplynulom roku 1999 bolo 85% známych popráv vykonaných v Číne, Iráne, Saudskej Arábii, Konžskej demokratickej republike a v USA. V Európe sa najviac popravuje na Ukrajine (Amnesty International - 1998)

Spôsoby výkonu trestu smrti
V súčasnosti sa trest smrti vykonáva najmä obesením a zastrelením. Výkon trestu smrti elektrickým kreslom, plynovou komorou a smrtiacou injekciou bol donedávna doménou USA. V roku 1997 začala však aj Čína vykonávať trest smrti použitím smrtiacej injekcie a najmenej 24 páchateľov bolo takto popravených. Ďalšie tri krajiny Guatemala, Filipíny a Tchaj - wan prijali potrebnú právnu úpravu, ale k poprave injekciou ešte nedošlo. Väčšina štátov USA s trestom smrti (20) dáva prednosť smrtiacej injekcii pre nedemonštratívnosť tohto spôsobu. Prvýkrát sa smrtiaca injekcia použila v USA v roku 1982 a od toho roku do konca roku 1997 bolo týmto spôsobom popravených spolu 268 odsúdených. Krajiny s islamským právom poznajú aj stínanie hlavy (5 krajín) a ukameňovanie (7 krajín). Podľa údajov Amnesty International bolo v Iráne v roku 1987 vykonaný trest smrti zhodením zo skalného útesu. Odsúdený vraj dal prednosť tomuto spôsobu výkonu trestu pred ukameňovaním. Každý zo spôsobov výkonu trestu smrti je právne upravený. Môže ísť o komplikované právne úpravy zachádzajúce do najmenších detailov, ako je tomu napríklad v prípade používania smrtiacej injekcie v USA.
Ale môže ísť aj o právnu dikciu, ako je napríklad obsiahnutá v iránskom trestnom zákone v súvislosti s úpravou ukameňovania, podľa ktorej "kamene používané na usmrtenie nesmú byť také veľké aby odsúdený skonal po zasiahnutí jednou alebo dvoma ranami, nesmú byť také malé, aby ich nebolo možné nazývať kameňmi."

Trest smrti a OSN
Z dokumentov OS dotýkajúcich sa trestu smrti treba uviesť predovšetkým Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach prijatý Valným zhromaždením OSN v roku 1966. Československo sa stalo zmluvnou stranou paktu už v roku 1976 a Slovenská republika je ním rovnako viazaná. Článok 6 ods. 2 - Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach hovorí: "V krajinách, ktoré trest smrti nezrušili, môže byť rozsudok trestu smrti uložený len za najzávažnejšie trestné činy ..." Výbor pre ľudské práva zriadený na základe paktu pod pojmom najzávažnejšie trestné činy rozumie ukladanie trestu smrti ako celkom výnimočného opatrenia. Valné zhromaždenie OSN prijalo v rokoch 1966, 1968 a 1971 niekoľko ďalších rezolúcií podporujúcich zrušenie trestu smrti a odmietajúcich ukladanie trestu smrti mladistvým a tehotným ženám. Zaujímavé sú však predovšetkým Záruky garantujúce ochranu práv osôb, ktoré môžu byť odsúdené na trest smrti prijaté Hospodárskou a sociálnou radou OSN v roku 1984. Prijatie Šiesteho dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach Radou Európy v roku 1983 malo nepochybne svoj vplyv aj na OSN. Dňa 11. júla 1991 nadobudol platnosť Druhý opčný protokol k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach sledujúci zrušenie trestu smrti, prijatý a otvorený na podpis Valným zhromaždením OSN 15. decembra 1989. Druhý opčný protokol rovnako ako Šiesty dodatkový protokol zakazuje trest smrti. Článok 1. Druhého opčného protokolu znie:" Žiadna osoba podliehajúca jurisdikcii štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto protokolu, nesmie byť popravená. Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto protokolu, musí prijať všetky nevyhnutné opatrenia na zrušenie trestu smrti vo svojej jurisdikcii." K 1. januáru 1998 ratifikovalo Druhý opčný protokol k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach sledujúci zrušenie trestu smrti týchto 30 krajín: Austrália, Dánsko, Ekvádor, Fínsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Írsko, Island, Luxembursko, Macedónia, Maďarsko, Malta, Mozambik, Namíbia, Nemecko, Nórsko, Nový Zéland, Panama, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Seychelské ostrovy, Slovinsko, Španielsko, Švédsko, Švajčiarsko, Taliansko, Uruguaj a Venezuela. Ďalšie štyri krajiny Belgicko, Honduras, Kostarika a Nikaragua protokol podpísali bez následnej ratifikácie. Slovenská republika Druhý opčný protokol zatiaľ ani nepodpísali, ani neratifikovala.
Záruky garantujúce ochranu práv osôb, ktoré môžu byť odsúdené na trestu smrti schválené rezolúciou Hospodárskej a sociálnej rady OSN z 25. mája 1984:

1. v krajinách, ktoré trest smrti nezrušili, možno absolútny trest ukladať iba za najzávažnejšie trestné činy, pričom je pochopiteľné, že ich rozsah by nemal presahovať úmyselné trestné činy so smrteľnými, alebo inými mimoriadne závažnými následkami.

2. absolútny trest možno uložiť iba za trestný čin, za ktorý je trest smrti zákonom stanovený v čase spáchania trestného činu, pričom je pochopiteľné, že ak po spáchaní trestného činu dôjde k zmene zákona a trest smrti bude nahradený miernejším trestom, táto zmena sa musí vzťahovať aj na páchateľa.

3. osoby, ktoré v čase spáchania trestného činu nedovŕšili 18. rok veku, nesmú byť odsúdené na smrť. Takisto sa rozsudok trestu smrti nesmie vykonať na tehotných ženách, novorodičkách alebo osobách, ktoré sa stali nepríčetnými.

4. absolútny trest možno uložiť len vtedy, keď je vina obžalovanej osoby založená na jasných a presvedčivých dôkazoch, nepripúšťajúcich žiadne alternatívne vysvetľovanie faktov.

5. absolútny trest možno vykonať iba na základe konečného rozhodnutia vydaného kompetentným súdom a to po zákonnom postupe poskytujúcom všetky možné záruky zabezpečujúce spravodlivý súdny proces, prinajmenšom však rovnaké zárukám, obsiahnutým v článku 14 &Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, vrátane práva každej osoby podozrivej alebo obžalovanej zo spáchania trestného činu, za ktorý môže byť absolútny trest uložený, na primeranú právnu pomoc vo všetkých štádiách trestného konania.

6. Každý, kto je odsúdený na smrť, musí mať právo odvolať sa na súd vyššej inštancie a mali by byť podniknuté kroky, aby takého odvolania boli povinné.

7. každý, kto je odsúdený na smrť, musí mať právo žiadať o milosť alebo zmiernenie rozsudku. Milosť alebo zmiernenie rozsudku možno udeliť vo všetkých prípadoch uloženia absolútneho trestu.

8. absolútny trest sa nesmie vykonať v čase, keď sa rozhoduje o odvolaní alebo prebieha iné opravné konanie alebo konanie o udelenie milosti alebo zmiernenia rozsudku.

9. Kde k výkonu absolútneho trestu dôjde, musí sa vykonať tak, aby spôsobil minimálne možné utrpenie. Samotný Európsky dohovor o ľudských právach z roku 1950 trest smrti nezakazuje. V článku 2 Európskeho dohovoru sa hovorí: "Právo každého na život je chránené zákonom, nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest."

Šiesty dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o ľudských právach vstúpil do platnosti 1. marca 1985. Je veľmi stručný a najvýznamnejšie sú jeho prvé tri články. Článok l: trest smrti sa zrušuje. Nikoho nemožno na takýto trest odsúdiť, ani popraviť.

Článok 2: štát môže zákonom ustanoviť trest smrti za činy spáchané v čase vojny alebo bezprostrednej hrozby vojny, ...
Článok 3: od ustanovení tohto protokolu nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.

Trest smrti na Slovensku od roku 1918
Podľa prístupných prameňov bolo v rokoch 1918 - 1933 v Československu popravených 69 osôb, čo svedčí o pomerne výnimočnej aplikácii trestu smrti v súdnej praxi. V roku 1948 bol schválený zákon č. 231 na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Zákon umožňoval ukladanie trestu smrti za politické delikty a v praxi sa neospravedlniteľne zneužil na fyzickú likvidáciu predstaviteľov politickej opozície. V akom rozsahu súdy zákon aplikovali, svedčia štatistické údaje z rokov 1948 - 1950, podľa ktorých bolo za politické delikty uložených spolu 99 trestov smrti. Za vraždy bolo v tom istom období uložených len 16 trestov smrti. Podľa štatistických údajov z rokov 1951 - 1955 bolo za politické trestné činy v tomto období uložených spolu 158 trestov smrti. Od roku 1948 do roku 1955 počet trestov smrti za politické delikty predstavuje spolu 257. Výkon trestu smrti sa na začiatku päťdesiatych rokov považoval za štátne tajomstvo. Od roku 1962 až do roku 1988 súdy v Československu uložili výnimočný trest celkom 131 osobám, avšak pri preskúmaní Najvyšším súdom bolo celkom u 42 páchateľov zistené také porušenie zákona, ktoré malo vplyv na uloženie trestu smrti, čo predstavuje takmer jednu tretinu z celkového počtu uložených trestov smrti v spomínanom období. Počas rokov 1970 - 1990 súdy na území Slovenska právoplatne odsúdili na trest smrti 31 osôb. Najvyšší súd ČSSR po povinnom preskúmaní potvrdil 21 rozsudkov trestu smrti a popravených bolo 16 osôb. Radikálna zmena politickej situácie logicky viedla aj k novelizácii existujúcich trestnoprávnych predpisov. Zákon č. 175/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon č. 140/1961 Zb., s účinnosťou od 1. júla 1990 trest smrti zrušil pre všetky trestné činy a ako výnimočné tresty zaviedol trest odňatia slobody nad 15 do 25 rokov a trest odňatia slobody na doživotie. Trest smrti a právny poriadok Slovenskej republiky

Trest smrti v súčasnom zákonodarstve Slovenskej republiky je zakázaný Ústavou Slovenskej republiky, zák. č. 460/ 1992 a to v čl. 15, ktorý znie:
1. Každý má právo na život. Ľudský život je nutný ochrany už pred narodením.
2. Nikto nesmie byť pozbavený života.
3. Trest smrti sa nepripúšťa.
4. Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
Naša Ústava v intenciách európskych civilizačných hodnôt reguláciu ochrany práva na život ešte precizuje. V čl. 15 Ústavy Slovenskej republiky sa totiž jednoznačne trest smrti nepripúšťa.

Expressis verbis sa tak priamo v základnom zákone zabezpečuje ochrana života formou najstabilizovanejšou a najprísnejšou.

Argumenty pre a proti ukladaniu trestu smrti
argumenty proti ukladaniu trestu smrti:
nemožno reparovať vykonaný trest smrti v prípade justičného omylu
brutalita tohto trestu
- jeho nepotrebnosť, lebo účinnosť tohto trestu nebola nikdy exaktne preukázaná

deväť dôvodov pre trest smrti:
- brutálny zločin musí byť potrestaný primeraným spôsobom - spoločnosť má právo a štát má povinnosť brániť sa pred zločincami - je nespravodlivé, ak sa spoločnosť viac stará o vraha ako o rodinu obete - kto vedome sexuálne zneužije a zabije maloleté dieťa, nemá právo na zhovievavosť -falošná humánnosť demoralizuje - cieľom trestu je napraviť neporiadok spôsobený vinou - piate prikázanie zakazuje úmyselnú vraždu - trest smrti pôsobí ako výstraha a jeho uplatnenie je výnimočné - beštiálny viacnásobný vrah nemá právo ďalej odčerpávať prostriedky z daní občanov na "doživotný hotel".

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Trest smrti vo svete a na Slovensku po r. 1918