Motto:
„A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko vtáctvo nebeské a všetku zver poľnú. Pomoc však, čo by mu bola podobná, nenašiel. Potom riekol Pán, Boh: ‘Nie je dobre byť človeku samému. Nuž učiním mu pomocnicu, ktorá mu bude podobná.’“
Gn 2, 20.18

Potreba rovnocenného vzťahu
Človek potrebuje druhého človeka. Pretože rovnocenný vzťah je predpokladom spoznávania vlastnej hodnoty v druhom človeku. Človek, samozrejme, spoznáva seba inými prostriedkami, napr. vo vlastnom postoji k stvorenému svetu. Lenže tu nejde o vzťah medzi osobami, chýba tu nejaká odpoveď na tento ľudský postoj, chýba odozva. Preto o osobnom vzťahu sa dá hovoriť len v prípade vzťahov človek-Boh a človek-človek.
Pod pojmom interpersonalita skôr chápeme vzťah človeka s človekom. Tu však treba dôrazne podotknúť, keďže pri vzťahu je dôležitým rozmerom poznávanie vlastnej hodnoty, že základ tohto vzťahu človek-človek tvorí vzťah Boha s človekom. Toto zdôrazňuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, keď hovorí: „Jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a bratstvom, ktoré majú ľudia utvárať medzi sebou v pravde a láske. Láska k blížnemu je neoddeliteľná od lásky k Bohu.“
Podobne pre rovnosť ľudí argumentuje aj pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, keď sa pri potrebe odstránenia diskriminácie odvoláva na Boží plán. Človek je stvorený na Boží obraz, teda ako rozumná a slobodná bytosť, preto len takto môže mať plnú účasť na vzťahu s Bohom.
Avšak, aj keď vzťah k Bohu je prepotrebný, nikdy nemôže úplne vyplniť potrebu vzťahu človeka k druhému človeku. Vzťah k človeku nám umožňuje plastickejšie a „na vlastné oči“ spoznávať druhého človeka, a cez neho a cez jeho postoje aj seba samého.

Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, past. konšt. Gaudium et spes, 24: AAS 58 (1966) 1045, in KKC, 1878, SSV, Trnava 1998
KKC, 1878, SSV, Trnava 1998
Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, past. konšt. Gaudium et spes, 29: AAS 58 (1966) 1048, in KKC, 1935, SSV, Trnava 1998

Vzťah medzi ľuďmi ako únik pred sebou

V dnešných časoch sa často hovorí, že spoločnosť sa dostáva do krízy. Rastie aj počet samovrážd, rozvodov, násilných činov a podobne. Veľa ľudí sa uzatvára do seba, nevie nadväzovať normálne, úprimné a zdravé priateľské vzťahy, nemajú sa o čom rozprávať. Často druhého človeka považujú len za vec, ktorá sa dá na niečo využiť, ktorá je na niečo prospešná.
Môžeme to vidieť v rôznych príručkách z oblasti obchodu a marketingu, kde sa nachádzajú návody ako druhého čo najlepšie ovplyvniť a využiť. Je to badateľné hlavne v týchto oblastiach, kde sa človek berie len ako potencionálny zdroj príjmov. Ale, žiaľ, čoraz častejšie to je vidieť aj v bežnom ľudskom živote. Ľudia zabúdajú na ozajstné hodnoty, ktoré sa nezakladajú v človeku, kde ich hľadajú. Preto z toho zákonite vyplýva, že sú potom sklamaní. A tak už neberú človeka ako človeka, ale uzatvárajú sa dovnútra. Vieme však, že človek sa aj tak nezaobíde bez druhého, či už z materiálneho hľadiska (človek je zvyknutý na určitý komfort a nerád by oň prišiel), ale aj z hľadiska duchovného a duševného. Tu sú tieto dôvody hlbšie, nakoľko nie sú tak zrejmé a evidentné ako to, že niekto potrebuje jesť alebo piť, či spať. Pretože človek sám potrebuje druhých, aby spoznal vlastnú hodnotu. Naopak je sklamaný, keď sa nachádza v tichu, zo svojej úbohosti. Takýto človek druhých vyhľadáva viac-menej preto, aby sa tejto samote a následne tomuto sklamaniu vyhol. Podľa toho vyzerá napríklad aj konverzácia takého človeka. A jeho postoj k životu často prejde do druhého postoja, keď si sám uvedomí, ako vlastne žije.

Vzťah ľudí znechutených povrchnosťou spoločnosti
Keď si teda už takýto človek nevládze skrývať ani sám pred sebou, že jeho život a vzťahy sú povrchné, a keď zistí, že vlastne nevie žiť, často dochádza ku kapitulácii k životu. Znechutenie sa prejaví absolútnou nevôľou stýkať sa s druhými ľuďmi a v krajných prípadoch prerastie až v úplný odpor tak k celému ľudstvu ako aj ku konkrétnemu človeku. „Michal má 50 rokov; je veľmi skľúčený, nemá chuť do života a všetko vidí akoby cez čierne okuliare. Jeho posudky o ľuďoch vo všeobecnosti, a zvlášť o jeho priateľoch, sú úplne cynické. Viackrát sa pokúsil o samovraždu a žaluje sa na zbabelosť, pretože sa neopovážil ísť do konca.“

Ignác LEPP, Cesty priateľstva, Dobrá kniha, Trnava 1994, 13.

Takéto znechutenie je časté aj u mladšej generácie, ktorá má tendenciu meniť svet okolo seba a ktorá sa búri voči povrchnosti a nezmyselnosti života. Preto v dnešných časoch sú u mladých ľudí často obľúbení ľudia kritizujúci túto povrchnosť, hoci riešenie z nej v skutočnosti nenachádzajú.

Zdravý postoj vo vzťahoch
Z takéhoto stavu ale je možné sa dostať, ako hovorí aj množstvo prípadov. Ba dá sa povedať, že takýmto vývojom musí prejsť každý človek. Ale ako je to možné? Je to možné, keď taký človek zažije, zakúsi na vlastnej koži lásku. Pretože láska ho môže vytrhnúť zo sklamania, ktoré zakúsil.
Len láska ho môže natoľko prekvapiť, pretože s ňou vo svojom obraze sveta vôbec nerátal. Ona ho prímä k tomu, že znovu objaví radosť zo života a nebude potrebovať zakrývať si oči pred realitou alebo si nad ňou zúfať. Preto môžeme povedať, že každý človek je otvorený pre lásku a prirodzene po nej túži. Avšak nie v každom prípade človek vie túto lásku prijať. Príčiny tohto môžu byť rôzne, ale najčastejšie je to pýcha, ktorá človeku bráni niečo prijať bez možnosti odplatenia sa. Za tým sa môže skrývať určitý strach, neviera voči druhému, ktorý sa snaží toto dobro poskytnúť bez nároku na odmenu. Takýto strach sa môže odbúrať len trpezlivosťou a neprestajným darúvaním lásky takémuto človeku.

Dajú sa tu nájsť paralely s Kierkegaardovým modelom troch fáz života u človeka. Prvá fáza u neho – tzv. estetická – sa v tejto práci dá prirovnať k fáze, kedy človek vo vzťahoch hľadá len únik pred realitou a sebou samým. Jeho druhá fáza – tzv.etická – sa tu však celkom nezhoduje, pretože tu skôr tvorí prechod medzi neuvedomovaním si a medzi znechutením, ktoré v tejto práci je druhou fázou.
Ako to je vidieť aj hlavne na postoji cynizmu v uvedenom prípade.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Interpersonalita