Každá disciplína, ktorá sa ním zaoberá, sa usiluje o vytvorenie vlastnej definície. Násilie možno nájsť v domácnostiach kdekoľvek na svete, prakticky niet miesta, kde by sa nevyskytovalo. Obeťami domáceho násilia môžu byť ženy ako i muži, či už starí alebo mladí, bohatí alebo chudobní. K domácemu násiliu môže dôjsť v rodinách zo všetkých spoločenských vrstiev, zasahuje všetky skupiny spoločnosti. Nachádza sa vo všetkých triedach, či už spoločenských, ekonomických, naboženských, ekonomických. A výnimkou nie je ani Slovensko. Nakoľko sa problém domáceho násilia až do obdobia posledných niekoľko desaťročí ignoroval z národného i medzinárodného hľadiska, chýbali dôveryhodné údaje o jeho rozšírenosti a výskyte. Vo svete sa problém domáceho násilia začal skúmať len asi pred 25 rokmi, čo je veľmi krátka doba. Na Slovensku pred rokom 1989 bola téma násilia tabuizovaná a v predsocialistickom období vládol silný tradicionalizmus, ktorý domáce násilie vytesňoval do intimity rodinného prostredia. Za socializmu bolo zakázané zverejňovanie negatívnych spoločenských javov. Ani prvé roky transformácie spoločnosti po roku 1989 neboli pre boj s násilím na Slovensku priaznivé, lebo ho prekrývali všeobecnejšie politické problémy. Otázky domáceho násilia sa dostali do verejného záujmu až v polovici 9O-tych rokov.

Na tento problém sa začalo upozorňovať pod vplyvom zahraničia, ako z medzinárodných oficiálnych fór a pod tlakom mimovládnych organizácií. Násilie ako také, sa v ľudskej spoločnosti vyskytuje už od jej vzniku a dlho sa pokladalo za súčasť života a nevenovala sa mu pozornosť. Násilie v domácnosti bolo po dlhú dobu úplné tabu, dôvodom bolo vnímanie rodiny a domácnosti ako vysoko privátnej sféry, do ktorej spoločnosť ani okolie rodiny nemá nijakým spôsobom zasahovať. Venovanie pozornosti otázkam domáceho násilia zo strany spoločnosťi má svoju dlhú históriu. Prvé náznaky spojené so záujmom spoločnosti ohľadom násilia konaného v rodine sa nachádzajú v právnych zákonoch z čias Rímskej ríše, z roku 375 po Kristovi, kedy sa zabitie dietaťa označilo za vraždu. Predtým boli deti v hierarchii ešte nižšie ako zvieratá.V minulosti mohli jedinci, na ktorých bolo páchané násilie, hladať ochranu a pomoc len v cirkevných organizáciách a v širšej rodine, ale právna ochrana a postih neboli ustanovené. Inštitúcie nevenovali pozornosť problémom týkajúcich sa domácim násilím, a to po dlhé obdobie.

Až oveľa neskôr, predovšetkým, keď detský lekári a sociálni pracovníci začali poukazovať na prípady niektorých poranení a chorôb u detí, ktoré bolo ťažké vysvetliť z medicínskeho hľadiska, začali problémy násilia voči deťom dostávať do povedomia niektorých úradov a inštitúcii. Lekárske správy a informácie možno považovať za prvý impulz, ktorý vyvolal potrebu venovať pozornosť otázkam násilia a týrania v rodinách. Z profesionálneho hľadiska boli teda lekári a sociálni pracovníci medzi prvými, ktorí odhalili prípady násilia. Záujem o niektoré poranenia detí a následne o určenie príčin viedol k poznávaniu sociálneho prostredia rodiny dieťaťa. Odhalenie tažko vysvetliťelných úrazov detí a neľudského zaobchádzania s deťmi sa stali počiatočným stimulom pre upriamenie pozornosti na zaobchádzanie s deťmi v rodinách. Veľmi dlhé obdobie nebolo totiž fyzické násilie ako metóda výchovy detí ničím zvláštnym. V súčasnosti sa v mnohých krajinách fyzické tresty voči deťom nepovažujú za nič neobvyklé.