Masové médiá ako významný činiteľ ovplyvňujúci verejnú mienku sa nezriedka podieľajú na vzniku a intenzite násilností, etnicky motivovaných stretov, posilňovaní negatívnych stereotypov a šírení etnickej a národnostnej neznášanlivosti. Médiá však na druhej strane môžu prispievať aj k rešpektovaniu odlišností iných kultúr a k dosiahnutiu slobodnej a rovnocennej výmeny medzi jednotlivými etnickými skupinami v spoločnosti. Keď masovokomunikačné prostriedky, v tých najjednoduchších formách, začali dobývať svet plnili len svoje hlavné poslanie. Postupom času zovšedneli a začali sa hľadať možnosti ako prilákať a udržať si záujem. To spôsobilo, že verejnosti sa začalo prezentovať to, čo ju najviac zaujíma – škandály, vraždy, drastické zábery a filmy bez ohľadu na ďalšie následky.

Mediálne násilie ako špecifický druh násilia
„Násilné obsahy v médiách sú tie, v ktorých sa samoúčelne, bez kontextového opodstatnenia predstavujú a zvýrazňujú určité formy správania spôsobujúce fyzickú, psychickú, materiálnu, emocionálnu a sociálnu škodu (zranenie vrátane explicitných hrozieb a verbálnych útokov). Toto násilie býva kombinované s vulgárnym jazykom, erotikou, nahotou, alebo sexom.“

Samotný názov „mediálne násilie“ prezrádza fakt, že ho možno nájsť vo všetkých druhoch masmédií - v novinách a časopisoch

Američania majú Spoločnosť proti násiliu v televízii, ba i zákon z roku 1992 na jeho zníženie, ktorý vydalo Ministerstvo spravodlivosti USA. Predstavitelia najväčších amerických televíznych spoločností sa dokonca zaviazali, že predabujú filmy, ktoré sa vysielajú v čase, keď pred televízorom sedia deti. Bezprostredne po tragických skúsenostiach s mediálnou agresivitou, ktorá začala slúžiť ako scenár skutočného konania pre skutočné deti, sa vo Veľkej Británii stala vládnou prioritou inštalácia tzv. rodičovských zámkov. O transfere mediálnej agresivity do reálneho života svedčia viaceré výskumy a prípadové štúdie v zahraničí i u nás. Už dávnejšie sa konštatuje, že sledovaním agresívnych komunikátov vzniká riziko habitualizácie, návyku na násilie. Dochádza k otupovaniu, znižovaniu vnímavosti na tieto javy i v reálnom živote, k zvyšovaniu tolerancie na násilie. Téza Mc. Quaila o socializácii pôsobením médií má dve stránky.

Na jednej strane môžu médiá posilňovať a podporovať ostatné prostriedky socializácie, na strane druhej s často považujú za potenciálnu hrozbu pre hodnoty vštepované deťom rodičmi, vychovávateľmi a ďalšími sprostredkovateľmi spoločenskej kontroly. Podľa teórie sociálneho učenia, sledovanie programov s prvkami násilia a brutality v detskom veku významne zvyšuje sklony k agresivite v dospelom veku. Najdôkaznejší je v tomto smere prirodzený longitudinálny výskum prof. Dr. Brandona Centerwalla, ktorý umožnil porovnať dve krajiny - USA a Juhoafrickú republiku. V prvej z nich začal stúpať počet trestných činov a vrážd po odrastení televíznej generácie približne o 93 percent. V tej druhej, kde bolo televízne vysielanie zakázané, poklesol v tom istom čase počet týchto trestných činov o 7 percent. Po zavedení televízneho vysielania i v JAR stúpol v roku 1975, čiže po odrastení televíznej generácie, počet zabití až na 130 percent. Autor pritom kontroloval ostatné pramenné údaje, ako napríklad konzumácia alkoholu, vekové rozloženie, urbanizácia, uplatňovanie trestu smrti, dostupnosť strelných zbraní atď. Otupovanie emocionálnej citlivosti

K ďalšej teórii desenzibilizácie prispel výskum na univerzirte v Utahu. V. Clin porovnával reakcie dvoch skupín chlapcov vo veku 5 až 14 rokov. Jedna skupina sledovala televíziu málo alebo vôbec, príslušníci druhej skupiny boli "haewy viewers", čiže návykoví diváci pozerajúci na televíziu až 42 hodín týždenne. Obom skupinám premietli 8-minútovú scénu z boxerského filmu. Emocionálne reakcie zaznamenával fyziograf, čo je druh špičkového detektora lži zachytávajúceho činnosť srdca, potenie a iné fyziologické reakcie. Záznam ukázal, že návykových divákov už menej vzrušil brutálny dej na obrazovke, odbúrala sa ich citlivosť voči scénam násilia. Na základe toho M. Winnová vyvodila svoju teóriu desenzibilizácie. Jej princípom je, že ak sa mladému človeku často exponujú námety agresivity, bitiek, mučenia, postupne sa otupuje jeho emocionálna citlivosť do takej miery, že takéto správanie začína aj v skutočnom svete považovať za bežné. Podľa poznatkov odborníkov, expozícia námetov násilia a úzkosti prispieva k vývoju negatívnych pohľadov, čím sa skresľuje pozitívne videnie sveta. Jedným z dôsledkov je i výskyt neurotických prejavov, pavor nocturnus u detí, obzvlášť po zhliadnutí filmu s agresívnym nábojom. Vplyv mediálnej agresivity na detského percipienta však, samozrejme, nie je celkom priamočiary. Psychiatrické výskumy H.
Himmelweitowej na veľkej štatistickej vzorke poukázali na to, že najviac ohrozené sú deti postrádajúce lásku vo svojej mikroklíme, deti pochádzajúce z psychopatologických či brutalitou zaťažených rodín a deti s nižšou úrovňou intelektového vývinu, vyrastajúce v stereotypnom prostredí, bez dostatku hrových a tvorivých podnetov. Tomuto procesu sa venovala okrem iných i dcéra zakladateľa psychoanalýzy Anna Freudová, ktorá popísala psychický mechanizmus identifikácie s agresorom. Uvádza, že dieťa alebo mladý človek hľadá svoje vzory v mediálnej ponuke najmä vtedy, ak mu skutočné, živé vzory v okolí chýbajú. Rizikom je najmä to, ak sa mediálne násilie prezentuje ako účinný spôsob riešenia konfliktov, teda ostáva nepotrestané. Tým sa zvyšuje jeho negatívny vplyv na percipienta, ako na to upozorňuje teória úspešného násilia. Viaceré konkrétne prípadové štúdie doma i v zahraničí dokazujú reálnosť transferu mediálneho násilia do konkrétnych podôb života, s dosahom na krivku kriminality a rast brutálnosti páchaných činov i na základe mediálnych inšpirácií.

Obrazový scénar sa stáva inšpiráciou
V súčasnosti sa stávame svedkami nielen nárastu kriminality, ale zároveň i znižovania vekovej hranice páchateľov, zvyšovania brutality trestných činov mladistvých. Kým napríklad v roku 1989 bolo na Slovensku spáchaných 59 vrážd, v roku 1999 ich už bolo 141. Viaceré konkrétne prípadové štúdie doma i v zahraničí nasvedčujú tomu, že trestné činy sa páchajú i podľa scenárov z masmédií. Pri sledovaní mladých trestancov mužského pohlavia uväznených v USA za spáchanie násilného trestného činu sa 22 až 34 percent z nich priznalo, že vedome napodobňovali zločinný postup, ktorý videli v televízii alebo v kine. Diváci sa neraz identifikujú s hrdinami pakultúry, čo potencuje ich asociálne sklony. V časopise Kriminalistika odborníci A. Hrnčířová, P. Weis a S. Brichcín upozorňujú na to, že deviantná pornografia a agresívna obrazová stimulácia sa u niektorých osôb môžu stať spúšťadlom závažnej sexuálnej delikvencie. Kriminalisti odporúčajú na základe skúseností dať páchateľovi otázku na zhliadnutie filmov v dňoch pred deliktom. Prípadové štúdie hovoria o negatívnom účinku takých titulov, ako je Rambo, Čínska štvrť, Terminátor, Zrada a pomsta a ďalších.

Profesionálne desatoro
Ukazuje sa, že dosiahnuť etickú samoreguláciu je nesmierne ťažké. Kódexy pracovníkov médií zdôrazňujú predovšetkým slobodu. Na rozdiel od väčšiny kódexov však jeden z najnovších dokumentov nepoužíva slovo sloboda, ale hovorí o práve a zodpovednosti. Ide o Medzinárodné zásady profesionálnej etiky v žurnalistike (Principles of Ethics in Journalism), pripravený pod dohľadom UNESCO. Obsahuje desať článkov, ktoré možno zhrnúť takto:
· 1. Právo ľudí na pravdivé informácie.

Táto formulácia zahrňuje právo slobodne sa vyjadriť prostredníctvom médií. ·2. Oddanosť žurnalistov objektívnej realite. Cieľom novinárskej práce je poskytnúť verejnosti "adekvátny materiál, ktorý by uľahčil formovanie presného a komplex- ného obrazu sveta". ·3. Spoločenská zodpovednosť novinára. Tento článok zdôrazňuje skutočnosť, že novinárska správa je spoločensky prospešným javom, nie tovarom. ·4. Profesionálna integrita novinára. Na základe tohto článku má novinár právo odmietnuť prácu, ktorá je v rozpore s jeho osobným presvedčením či inými zásadami osobnej etiky. ·5. Verejná dostupnosť a participácia. Sem patrí právo na opravu a odpoveď. ·6. Úcta k súkromiu a ľudskej dôstojnosti. ·7. Úcta k verejnému záujmu. Táto formulácia sa vzťahuje k úcte k národu, jeho demokratickým inštitúciám, k spoločenskému pokroku, k mieru a demokracii. ·8. Úcta k univerzálnym hodnotám a odlišnosti kultúr. Tu sa požaduje rešpekt k ľudským právam, slobode národov, k mieru a demokracii. ·9. Eliminácia vojny a iných veľkých hrozieb, ktorým ľudstvo čelí. Tento článok od novinárov vyžaduje, aby sa zdržali obhajoby agresie a podpory šírenia zbraní, násilia a diskriminácie. ·10. Presadzovanie nového svetového informačného a komunikačného poriadku. Tento článok je zameraný obzvlášť na potrebu dekolonizácie a demokratizácie informácií a komunikácie.
Televízia
Dr. Saul Kapel hovorí, že televízia pohltí v priebehu detstva 14 000 cenných hodín (to je čas keby deti sedeli pred TV obrazovkou 8 hodín denne 5 rokov).22 A aká je situácia na Slovensku? Na Slovensku začalo bratislavské štúdium ČST vysielať v roku 1956. Štátna televízia sa po roku 1989 premenila na verejnoprávnu a postupne začali pribúdať i súkromné televízie. Ako prvá začala vysielanie DCTV (Danubius Cable Television) v roku 1995. Tá sa však dlho neudržala. V tom istom roku začala vysielať 1. slovenská satelitná televízia VTV. Koncom leta 1996 sa pridala televízia MARKÍZA a v novembri 1999 TV LUNA. V septembri 2001 začala vysielať spravodajská televízia TA3 a v roku 2002 sa k týmto komerčným
televíziám pridala televízia JOJ. V roku 1997 na Slovensku z 1 832 500 domácností vlastnilo televízny prijímač 1 812 000.

98, 9% domácností vlastní najmenej jeden TV prijímač;
84, 5% domácností vlastní najmenej jeden farebný TV prijímač;
20 % z TV domácností vlastní káblový príjem;
17% vlastní individuálnu družicovú parabolu;
24, 4% má k dispozícii teletext;
24% domácností vlastní videorekordér;23

Podľa prieskumu PhDr. Hildy Holinovej z Novinárskeho štúdijného ústavu na Slovensku na základe ankety medzi 2 201 deťmi vo veku 11 – 14 rokov rodina venuje sledovaniu TV 20, 88% hodín za týždeň, teda takmer 3 hodiny denne. Najviac času deti venujú TV (43, 2%), kinám (4, 1%). Sledovaniu videa venujú viac ako 1 hodinu týždenne. Sledovanie Televíznych novín na TV MARKÍZA a Novín STV na STV1 v dňoch 20. 1. – 25. 1. 2003 prinieslo nasledujúce výsledky. Pre lepšie vyhodnotenie bolo nutné spravodajstvo rozdeliť na päť základných okruhov. Prvý okruh tvorili príspevky na tému: vojna, útoky, nehody, katastrofy. Druhý okruh zahŕňal politický život na Slovensku a v zahraničí, vládne opatrenia. Ďalší okruh štrajk, súdne procesy. Štvrtý okruh tvorili príspevky o epidémiách a chorobách a posledný okruh dopĺňala kultúra a zaujímavosti. Vyhodnotenie tohto pozorovania uvádzame kvôli prehľadnosti v nasledujúcich grafoch.

TV MARKÍZA
vojna, útoky, nehody, katastrofy35%
politický život naSlovensku a vzahraničí, vládne opatrenia 34%
štrajk, súdne procesy 8%
epidémie, choroby3%
kultúra a zaujímavosti20%

STV
vojna, útoky, nehody, katastrofy26%
politický život na Slovensku a v zahraničí51%
štrajk, súdne procesy14%
epidémie, choroby0%
kultúra a zaujímavosti9%

Výsledky poukazujú na skutočnosť, že producenti, distribútori, majitelia komerčnej televízie v snahe o udržanie pozornosti divákov nás stále „šokujú“ novými vraždami, krádežami, škandálmi atď. a nám sa zdá, že takto funguje svet. Ak človek takto denne prijíma násilie, robí ho necitlivým a pasívnym. Hovorí si: zajtra bude zas iná vražda, katastrofa. Čaká kedy opäť niečo upúta jeho rozbitú pozornosť. Následky sa však dostavili veľmi rýchlo: brakové programy, vyčerpaná kultúra a až 40% detí, ktoré veria, že ľudia zomierajú zavraždením
alebo pri nehode. Násilie v televízii nie je teda len problémom Holywoodu. Spravodajstvo si tvorí každá krajina sama. Internet a mobilná komunikácia
Divadlo, film, tlač, rozhlas, televízia – klasické formy spoločenských dorozumievacích prostriedkov. K nim sa pridávajú najnovšie mobilná komunikácia a internet. Posledné spomenuté médium znamená nóvum. Je akoby strechou, ktorá zastrešuje všetky doteraz spomínané médiá.

Aké sú ohrozenia z pohľadu prenosu násilia?
· Prístupnosť pre užívateľa bez obmedzenia (stačí sa pripojiť)
· V podstate nulová možnosť kontroly užívateľov
· Neexistuje globálna legislatíva pre globálne médiu
· Anonymita užívateľov
· Prepojenie komerčných záujmov (reklama) a ponuka internetovej zábavy bez kontroly

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Násilie v médiách