Niccolo Machiavelli: Vladár

Pokiaľ chceme interpretovať dielo Machiavelliho, musíme vychádzať z obdobia v ktorom Machiavelli žil. Mali by sme ho postaviť do pozície renesančného mysliteľa a predstaviteľa humanizmu. Ak z tohto pohľadu analyzujeme jeho dielo Vladár, neujde našej pozornosti Machiavelliho skvelé pochopenie mocenského zápasu, jeho schopnosť tento zápas realisticky zachytiť, podobne ako jeho vymedzenie skúmaného fenoménu, kde vychádza z postoja, že každý človek je mocichtivý a hriešny. Prostredníctvom Vladára sa snaží dať Machiavelli do rúk Lorenzovi Medicejskému spis, vďaka ktorému by mal možnosť ovládnuť pravidlá moci. Chcel dať Lorenzovi Medicejskému silu a vedomosti, ktorými by ovládol a zjednotil celé Taliansko.

Tento spis je vlastne niečím ako učebnicou o fungovaní moci. Ak sa na túto knihu pozrieme z tohto pohľadu /nebudeme sa pozerať na ňu z filozofického, psychologického, alebo iného vedeckého pohľadu/, ide podľa mňa o dokonalú učebnicu. Machiavelli sa nesnaží o vytvorenie názorovej slobody a plurality. Jeho zjednotenie Talianska nemalo za cieľ vytvoriť názorovú pluralitu a slobodu, k tomuto zjednoteniu využil svoju znalosť fungovania moci. Chcel slúžiť Lorenzovi Medicejskému tým, že mu objasnil zákony moci. V celom diele nie je ani náznak liberalizmu, pokiaľ prehliadneme opis liberalizmu ako sily, ktorú musí vedieť vládca buď využiť, alebo potlačiť. Ako som už spomenul Machiavelli sa snaží týmto dielom vysvetliť fungovanie moci. Jej fungovanie potom očisťuje od náboženských a mravných hodnôt, pretože prichádza na to, že moc sa riadi len a len logikou.

Určite sa môžeme pokúsiť odsúdiť toto Machiavelliho dielo ako nemorálne, ale jeho logický a analitický postup je absolútne nevyhnutný. Dnes sa objavuje podobný prístup, ako opisuje vo svojom diele Machiavelli, aj v oblasti public relations a marketingu a nikto tento prístup nepovažuje za nemorálny. Pretože dnes je viac ako jasné, že to tak musí byť. Rovnako tak ako je jasné pre Machiavelliho, že vladár musí byť v prvom rade silný, až potom prichádzajú na rad jeho cnosti. Niccolo Machiavelli: Učiteľ vladárov
Niccolo Machiavelli v knižke, ktorú pôvodne chcel darovať Giulianovi Medicejskému píše, ako už z názvu vyplýva, o podľa neho správnom spôsobe vládnutia, o spôsobe, ako si udržať vládu nad nejakou krajinou a ľud v nej naklonený v prospech vladára.
Ten spôsob mnohí ľudia nazývajú neľudský a krutý, proste machiavellizmus, čo podľa Slovníka cudzích slov znamená: „politika používajúca bezohľadné, zákerné spôsoby na dosiahnutie svojho cieľa“. Ale poďme teraz na obsah knihy. Keďže som prečítal (iba) prvých desať kapitol, tak pochopiteľne budem opisovať iba tie. V prvej, druhej a tretej kapitole sa píše o kniežatstvách. Tu autor popisuje jednotlivé druhy kniežatstiev, ktoré rozdeľuje na tri druhy, konkrétne na dedičné , na nové, alebo sú ako časti pripojené k dedičnému štátu kniežaťa, ktorý ich získal. Takto získané krajiny sú zvyknuté žiť pod vládou kniežaťa, alebo slobodne a dajú sa získať zbraňou – silou, alebo šťastím, teda ak je niekto dobrý panovník a vedľa jeho kniežatstva je kniežatstvo so zlým panovníkom a ľudia sa vzbúria a budú chcieť mať za panovníka toho dobrého zo susednej krajiny je to šťastie.

Naopak silou, je to iné, treba krajinu pochopiteľne dobyť a potom spraviť pár nasledujúcich krokov, ktoré sú práve podľa mňa základom krutosti machiavellizmu. Autor totiž tvrdí, že po dobytí krajiny treba vykynožiť všetkých aj potenciálnych nepriateľov, ktorých si získal keď dobýjal krajinu. Všetci ktorým bolo ublížené sú totiž nepriatelia a niekoľkonásobne to platí o dovtedy vládnucom rode. Ak si chce niekto zachovať štáty, ktoré práve nadobudol musí pamätať na dvoje vecí: po prvé musí vyhubiť panovnícky rod, po druhé nesmie meniť zákony, zvyšovať dane. Ak je nadobudnutá krajina jazykovo odlišná je treba obratnosť a doporučuje sa presťahovať do tej krajiny, aby sme boli pri vzniku problémov a nedozvedeli sa o nich až keď budú nevyriešiteľné. No a posledné pravidlo týkajúce sa kapitol o kniežatstvách je: Ten kto inému dopomôže k moci zahynie.

Táto moc sa totiž získala ľsťou, alebo násilím a oboje je podozrivé tomu, kto sa stane mocným. V ďalšej kapitole je zaujímavé porovnanie dvoch vlád: Turecka a Francúzska. Celá turecká ríša je podriadená jedinému pánovi, tí ostatní sú jeho sluhovia, vladár rozdelil ríšu na sandžaky a posiela tam správcov podľa toho, ako samu zachce. Francúzsky kráľ je obklopený mnohými dávnymi pánmi, ktorých poddaní uznávajú a majú ich radi, majú svoje výsady a kráľ im ich nemôže odňať bez nebezpečenstva. Preto sa turecká ríša ťažšie dobýja, pretože sa ťažšie vyvoláva vzbura u ľudí okolo sultána a aj keby sme ich podplatili bolo by nám to nanič, ale ten kto ju dobyje si ju už udrží. Preto ten, kto útočí na Turecko musí myslieť na to, že má dočinenia s Tureckom zjednoteným a nemôže sa spoliehať na neporiadok druhých.
Presný opak je Francúzsko, lebo sa tam dá ľahko vniknúť pomocou nejakého nespokojného, ukrivdeného baróna, ale na to, aby bol niekto trvalým vládcom musí buď vykynožiť všetkých barónov, alebo ich treba podplatiť. Ďalšia kapitola sa venuje udržaniu dobytých štátov: Ak sú štáty zvyknuté žiť slobodne a sami sa spravovať, môžeme ich udržať trojakým spôsobom. 1, mestá zničíme. 2, dobyvateľ sa v mestách sám usadí a 3, necháme im ich zákony, vyberáme poplatky a do vlády dosadíme niekoľko osôb, ktoré nám zachovajú odolnosť. V ďalšej kapitole sa dozvedáme o svetskom vladárovi. Keď sa niekto stane vladárom vďaka priazni svojich občanov, vladárenie sa nazýva občianskym a na jeho dosadenie nie sú potrebné iba zásluhy alebo šťastie, ale šťastná šikovnosť. Toto kniežatstvo sa nadobúda alebo priazňou ľudu, alebo priazňou veľkých. V každom meste sú totiž tieto dve tendencie a vyplýva to z toho, že ľud nechce aby nad ním veľkí vládli a veľkí zasa chcú vládnuť nad ľudom a utláčať ho.

Z týchto dvoch protichodných chúťok sa vyvinie v každom meste jedna z troch foriem: kniežatstvo, sloboda alebo bezvládie, pričom kniežatstvo býva dielom buď ľudu, alebo veľkých a to podľa príležitosti, ktorú má tá alebo oná strana. Môj celkový dojem z tejto knižky, respektíve z jej prvých desiatich kapitol je veľmi dobrý. Kniha sa mi páčila, síce v súčasnosti je už trochu neaktuálna, ale v jej časoch to bolo myslím si na svoju dobu veľmi moderné alebo ešte lepšie povedané poučné a to hlavne pre vládcov. Chcel by som ešte niečo povedať k výkladu slova machiavellizmus v slovníku. Tak či tak sa podľa mňa nedá vyhnúť nejakému podceňovaniu obyčajného ľudu vladármi. Táto kniha je určená hlavne pre vladárov tých čias a preto si nemyslím, že v 16. storočí by názor, že pre vlastnú vládu je potrebné vyvraždiť iný panovnícky rod by bol pre vladárov nejaký sebecký alebo bez škrupúľ. V každom prípade by to nemala byť príručka, alebo návod, ako sa stať úspešným, ale bolo to proste tak a bralo sa to ako súčasť vojen a vojenských vpádov do cudzích krajín. V súčasnosti sa to tak síce chápať dá, ale v každom prípade si nemyslím (usudzujem podľa tejto knihy), že by to bol nejaký prejav extrémnej bezohľadnosti, sebeckosti, krutosti alebo niečoho podobného.