AUGUSTA 1949 O OCHRANE OBETÍ OZBROJENÝCH KONFLIKTOV VO VNÚTRI ŠTÁTOV (dodatkový protokol I):
Trest smrti nesmie byť uvalený na osoby, ktoré v dobe zločinu nedovŕšili 18 rokov

OPATRENIA GARANTUJÚCE OCHRANU PRÁV TÝCH, KTORÍ ČELIA TRESTU SMRTI (Rezolúcia Ekonomickej a sociálnej rady OSN 1984/50, prijatá 25. mája 1984 a schválená Valným zhromaždením OSN v rezolúcii 39/118, prijatá 14. decembra 1984): Osoby, ktoré nedosiahli vek 18 rokov v dobe, kedy sa dopustili trestného činu, nesmú byť odsúdené k trestu smrti.. Myslín si, že povahy a vlastnosti ľudí, ktorí boli schopní spáchať tak závažné trestné činy, že boli odsúdení na smrť sú produktmi vplyvov vonkajšieho prostredia, v ktorom vyrastajú, z ktorého čerpajú predstavy o spôsobe žitia. Títo ľudia majú celkom iný rebríček hodnôt ako napríklad tí z rodín, v ktorých nie sú väčšie problémy vzájomnej znášanlivosti jej členov, kde vládne vzájomná harmónia a neviazne komunikácia o čomkoľvek. Z náboženského hľadiska je trest smrti plne neprístupný. Život dáva Boh a jedine On je oprávnený ho odňať. To znamená, že nábožní ľudia veria v nápravu hriešnikov. Podľa mňa by to jednoducho nemalo fungovať takto:

1. nie som nábožensky založená Ô 2. chcem zobrať život Ô 3. brutálne zabijem Ô 4. vina je mi dokázaná = odsúdená na smrť Ô 5. v cele smrti oľutujem svoj špinavý čin Ô 6. prijmem vieru a vyspovedám sa kňazovi Ô 7. Boh mi prostredníctvom služobníka (kňaz) odpustí a zároveň ma očistí od všetkých hriechov napáchaných počas celého života, nech sa už jedná o ich akúkoľvek závažnosť. A ja môžem očakávať priateľské otvorenie nebeskej brány a následné uvítanie medzi čistými dušami v raji, prípadne sa rozbehne cirkevná kampaň za udelenie amnestie pre „napraveného hriešnika“. Zdá sa mi to ako príliš ľahký spôsob zmytia zodpovednosti za vlastné prečiny. Človek by mal stáť za svojim konaním a mal by s ním byť vždy stotožnený a jeho bremeno so sebou ťahať po celý zbytok života.