Trest smrti

V histórii sa vystriedalo mnoho protichodných názorov na trest smrti. Útok proti trestu smrti na poli filozofie a morálky začal už v období osvietenstva námietkou, že štát nemá právo použiť trest smrti, pretože v „prirodzenom štáte“ rozumní egoistickí účastníci spoločenskej zmluvy by nikdy nesúhlasili s tým, aby takéto oprávnenie bolo štátu vôbec dané. I keď sa s týmto názorom môžeme stretnúť aj v práci jedného z predstaviteľov teórie spoločenskej zmluvy Jean Jaques Rousseaua, jeho ďalšie myšlienky naznačujú, že s ním nebol celkom stotožnený:
„Aby sme sa nestali obeťou vraha, súhlasíme s tým, že zomrieme, keď sa ním sami staneme.“
Ďalší dvaja klasickí predstavitelia teórie spoločenskej zmluvy Kant a Locke o opodstatnenosti trestu smrti nepochybovali vôbec. Immanuel Kant vo svojej preslávenej pasáži o treste za vraždu hovorí:

„Ak niekto spácha vraždu, musí zomrieť. V tomto prípade neexistuje substitút, ktorý by uspokojil požiadavky právnej spravodlivosti. Neexistuje žiadny druh podobnosti medzi smrťou a prežitím, hoci aj za tých najmizernejších podmienok a následne neexistuje žiadna rovnosť medzi zločinom a odplatou, kým zločinec nie je odsúdený a usmrtený.“
John Locke uznáva, že právo človeka na život je prirodzené a neodcudziteľné, ale súčasne pripúšťa, že právo na život môže byť odňaté, kedykoľvek človek ohrozí toto právo u iného. Osoba stráca svoje právo na život, keď spácha trestný čin, „ktorý si zaslúži smrť.“
Charles de Secondat Montesquieu, pre ktorého bol vždy charakteristický duch umiernenosti, navrhoval obmedziť používanie trestu smrti. Trest smrti považoval za spravodlivý pri vražde alebo pokuse o ňu:
„Trest smrti sa tu javí ako liek pre chorú spoločnosť.“ Na druhej strane uvádza, že „kde sú tresty mierne, pôsobia na myslenie občanov tak silno, ako veľmi prísne tresty v iných krajinách.“

O tom, že socialistické štáty bývalého východného bloku nie vždy dôsledne nasledovali učenie svojich hlavných filozofických a sociologických predstaviteľov svedčí názor Karla Marxa:
„Trest smrti je ako pravidlo odôvodňovaný ako prostriedok odstrašenia. Ale kto má právo potrestať ma, aby napravil alebo odstrašil iných? Bolo by veľmi obtiažne, ak nie celkom nemožné, nájsť nejakú zásadu, ktorou by bolo možné zdôvodniť spravodlivosť alebo účelnosť trestu smrti v spoločnosti, ktorá si tak zakladá na civilizovanosti.“
Z názorov modernejších politikov na trest smrti uvádzam myšlienku T. G.
Masaryka, prvého československého prezidenta:
„Môj argument pre trest smrti nie je že je odstrašujúci, ale že je v ňom mravná expilácia: vziať človeku život je bezprávie tak strašné, že môže byť odstránené len výkupným rovnako ťažkým…“
Amnesty International
Amnesty International je nezávislé celosvetové hnutie, ktoré hrá špecifickú rolu v medzinárodnej ochrane ľudských práv. Hnutie sa sústreďuje na prepustenie väzňov svedomia, ktorí sú väznení za svoje:
názory,
farbu pleti,
pohlavie,
etnický pôvod,
jazyk či
náboženstvo,
a ktorí vo svojej činnosti nepoužívali násilie ani sa pre používanie násilia nevyslovovali.
Hnutie sa stavia proti trestu smrti, proti mučeniu a proti používaniu iných krutých, neľudských či ponižujúcich spôsobov zaobchádzania alebo trestov bez výnimky.
Úsilie Amnesty International sa predovšetkým zameriava na:

prepustenie všetkých "väzňov svedomia", teda ľudí, ktorí nikdy nepoužili násilie, a ktorí sú väznení kvôli svojmu presvedčeniu, etnickému pôvodu, pohlaviu, farbe pleti, jazyku, národnosti alebo sociálnemu pôvodu či kvôli svojmu ekonomickému alebo spoločenskému postaveniu,
zaistenie spravodlivého a včasného súdu politickým väzňom,
zrušenie trestu smrti, mučenia a akéhokoľvek iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zachádzania s väzňami,
ukončenie mimo súdnych popráv a "zmiznutia"
Amnesty International sa tiež stavia proti násilným činom povstaleckých skupín a pomáha utečencom, ktorým hrozí vyhostenie do zeme, kde im môžu byť upierané základné ľudské práva. Dôležitou súčasťou činnosti Amnesty International sú vzdelávacie projekty o ľudských právach.

Justičný omyl
Jedným z najčastejšie opakovaných a najpresvedčivejších argumentov odporcov trestu smrti je nebezpečenstvo justičného omylu. Hoci errare humanum est, vzhľadom na povahu trestu smrti, keď nie je možná náprava vykonaného nezákonného rozsudku, riziko popravy nevinnej osoby je nevyhnutné vylúčiť alebo aspoň znížiť na minimum. A najúčinnejšou cestou vylúčenia možnosti justičného omylu, s čím možno pravdaže iba súhlasiť, je zrušenie trestu smrti. Výskumy zamerané na zistenie pravdepodobnosti justičného omylu ukázali napríklad aj to, že v USA bolo v období od roku 1900 do roku 1985 preukázateľne chybne odsúdených 349 osôb na absolútny trest. Jedným z najznámejších prípadov justičného omylu je tzv. guildforská štvorka. Dňa 20. októbra 1989 anglická vláda zrušila odsudzujúce rozsudky štyroch ľudí uväznených na doživotie za bombové atentáty v Guilforde a Woolvichi v roku 1974. Odsúdení vykonali takmer 15 rokov trestu odňatia slobody za trestné činy, ktoré nespáchali. Pokiaľ ide o problematiku justičného omylu na území Slovenska, za posledných viac ako 150 rokov nie je známy prípad, v ktorom došlo k pochybeniu súdu končiacemu uložením, či dokonca vykonaním trestu smrti.
Spôsoby výkonu trestu smrti
V súvislosti s trestom smrti sa nemožno vyhnúť problematike spôsobu jeho výkonu. Odpoveď na otázku, prečo niektorá krajina vykonáva trest smrti takým spôsobom a druhá iným, musíme hľadať predovšetkým v histórii, národných tradíciách a úrovni civilizovanosti jednotlivých štátov. Výkon trestu smrti elektrickým kreslom, plynovou komorou a smrtiacou injekciou bol donedávna doménou USA. V roku 1997 začala však aj Čína vykonávať trest smrti použitím smrtiacej injekcie a najmenej 24 páchateľov bolo takto popravených. Ďalšie tri krajiny - Guatemala, Filipíny a Tchaj-wan prijali potrebnú právnu úpravu, ale k poprave injekciou ešte nedošlo. Prvýkrát sa smrtiaca injekcia použila v USA v roku 1982 a od tohoto roku do konca roku 1997 bolo týmto spôsobom popravených spolu 268 odsúdených. Krajiny s islamským právom poznajú aj stínanie hlavy, ukameňovanie, obesenie a zastrelenie. Podľa údajov Amnesty International bol v Iráne v roku 1987 vykonaný trest smrti zhodením zo skalného útesu. Odsúdený vraj dal prednosť tomuto spôsobu výkonu trestu smrti pred ukameňovaním. Každý zo spôsobov výkonu trestu smrti je právne upravený. Môže ísť o komplikované právne úpravy zachádzajúce do najmenších detailov, ako je tomu napríklad v prípade používania smrtiacej injekcie v USA. Ale môže ísť aj o právnu dikciu, ako je napríklad obsiahnutá v iránskom trestnom zákone v súvislosti s úpravou ukameňovania, podľa ktorej:
„...kamene používané na usmrtenie nesmú byť také veľké, aby odsúdený skonal po zasiahnutí jednou alebo dvoma ranami nesmú byť také malé, aby ich nebolo možné nazývať kameňmi.“

Mnohých trápi otázka, ktorý zo spôsobov výkonu trestu smrti je najefektívnejší. Efektívnosťou výkonu trestu smrti sa veľmi podrobne zaoberá napr. Záverečná správa anglickej kráľovskej komisie skúmajúcej problematiku trestu smrti v rokoch 1949-1953. Komisia v záverečnej správe uvádza, že pre páchateľa najrýchlejším a najmenej bolestivým spôsobom usmrtenia je obesenie. Význam vzťahu verejnej mienky a trestu smrti, či iných výnimočných trestov a dôležitých trestno-právnych inštitútov nemožno v žiadnom prípade zanedbávať. Verejnosť nebola naozaj nikdy priaznivo naklonená zrušeniu trestu smrti. Svedčia o tom výsledky prieskumov verejnej mienky uskutočnených bezprostredne pred alebo po zrušení trestu smrti. Napríklad v NSR sa v roku 1949, keď došlo k zrušeniu trestu smrti, vyjadrilo viac ako 74% respondentov za zachovanie tohoto trestu. Podobné výsledky boli dosiahnuté aj v Kanade, Francúzsku a Španielsku.
Pod ťarchou brutality terorizmu, organizovaného zločinu a sexuálnych útokov proti deťom sa o treste smrti hovorí v Európe častejšie ako inokedy. Neočakávajú sa síce žiadne prevratné posuny v odmietavom postoji Rady Európy k absolútnemu trestu v najbližších rokoch, ale zločin novej kvality a nedávne teroristické útoky v USA a aj obavy Európskych štátov z terorizmu postavia Európu opäť pred dilemu trestu smrti. V blízkej budúcnosti nás určite čakajú prehodnotenia o zrušení trestu smrti. Nasledujúce krajiny: Irán, Nigéria, Pakistan, Saudská Arábia, Spojené štáty americké alebo Jemen, dokonca odsudzujú k trestu smrti aj mladistvých páchateľov. Sú taktiež vykonávané rôznymi spôsobmi (elektrické kreslo, obesenie, sťatie hlavy) a za rôzne prečiny (ozbrojené krádeže, vraždy, kombinácie oboch, dokonca i niekoľkonásobné vraždy). Popravy vo všeobecnosti sú porušením práva na život a práva nebyť vystavený krutému, neľudskému a ponižujúcemu trestu. Organizácia Amnesty International sa okrem iného angažuje aj pri prijímaní opatrení, ktoré by postupne celkom zrušili vykonávanie trestu smrti na páchateľoch, ktorí sa dopustili zločinu pred dovŕšením 18-teho roku života.
Použitie trestu smrti u páchateľov mladších ako 18 rokov je porušením medzinárodnej normy ľudských práv. Nasledujúce texty sa vzťahujú na ľudské práva a na vedenie ozbrojených konfliktov:

MEDZINÁRODNÁ ZMLUVA O OBČIANSKYCH A POLITICKÝCH PRÁVACH (ICCPR):
Trest smrti nesmie byť udelený za zločiny, ktoré spáchali osoby mladšie než 18 rokov.. (článok 6(5))
DOHODA OSN O PRÁVACH DIEŤAŤA (CRC):
Trest smrti a doživotné väzenie bez možnosti prepustenia nesmú byť udelené za trestné činy spáchané osobami mladšími ako 18 rokov.. (článok 37(a))

AMERICKÁ DOHODA O ĽUDSKÝCH PRÁVACH:
Trest smrti nesmie byť udelený osobám, ktoré boli v dobe spáchania zločinu mladšie ako 18 rokov.. (článok 4(5))

ŽENEVSKÁ KONVENCIA O OCHRANE CIVILNÝCH OSôB V OBDOBÍ VOJNY Z 12. AUGUSTA 1949 (štvrtá ženevská konvencia):
Trest smrti nesmie byť v žiadnom prípade uvalený na zákonom chránenú osobu, ktorá v dobe spáchania zločinu nedovŕšila vek 18 rokov.. (článok 68)

DODATKOVÝ PROTOKOL K ŽENEVSKEJ KONVENCII Z 12. AUGUSTA 1949 O OCHRANE OBETÍ MEDZINÁRODNÝCH OZBROJENÝCH KONFLIKTOV (dodatkový protokol I):
Trest smrti za zločin, ktorý sa vzťahuje k ozbrojeným konfliktom nesmie byť vykonaný na osobách, ktoré nedosiahli vek 18 rokov v dobe, v ktorej bol zločin spáchaný. (článok 77(5))

DODATKOVÝ PROTOKOL K ŽENEVSKEJ KONVENCII Z 12.
AUGUSTA 1949 O OCHRANE OBETÍ OZBROJENÝCH KONFLIKTOV VO VNÚTRI ŠTÁTOV (dodatkový protokol I):
Trest smrti nesmie byť uvalený na osoby, ktoré v dobe zločinu nedovŕšili 18 rokov

OPATRENIA GARANTUJÚCE OCHRANU PRÁV TÝCH, KTORÍ ČELIA TRESTU SMRTI (Rezolúcia Ekonomickej a sociálnej rady OSN 1984/50, prijatá 25. mája 1984 a schválená Valným zhromaždením OSN v rezolúcii 39/118, prijatá 14. decembra 1984): Osoby, ktoré nedosiahli vek 18 rokov v dobe, kedy sa dopustili trestného činu, nesmú byť odsúdené k trestu smrti.. Myslín si, že povahy a vlastnosti ľudí, ktorí boli schopní spáchať tak závažné trestné činy, že boli odsúdení na smrť sú produktmi vplyvov vonkajšieho prostredia, v ktorom vyrastajú, z ktorého čerpajú predstavy o spôsobe žitia. Títo ľudia majú celkom iný rebríček hodnôt ako napríklad tí z rodín, v ktorých nie sú väčšie problémy vzájomnej znášanlivosti jej členov, kde vládne vzájomná harmónia a neviazne komunikácia o čomkoľvek. Z náboženského hľadiska je trest smrti plne neprístupný. Život dáva Boh a jedine On je oprávnený ho odňať. To znamená, že nábožní ľudia veria v nápravu hriešnikov. Podľa mňa by to jednoducho nemalo fungovať takto:

1. nie som nábožensky založená Ô 2. chcem zobrať život Ô 3. brutálne zabijem Ô 4. vina je mi dokázaná = odsúdená na smrť Ô 5. v cele smrti oľutujem svoj špinavý čin Ô 6. prijmem vieru a vyspovedám sa kňazovi Ô 7. Boh mi prostredníctvom služobníka (kňaz) odpustí a zároveň ma očistí od všetkých hriechov napáchaných počas celého života, nech sa už jedná o ich akúkoľvek závažnosť. A ja môžem očakávať priateľské otvorenie nebeskej brány a následné uvítanie medzi čistými dušami v raji, prípadne sa rozbehne cirkevná kampaň za udelenie amnestie pre „napraveného hriešnika“. Zdá sa mi to ako príliš ľahký spôsob zmytia zodpovednosti za vlastné prečiny. Človek by mal stáť za svojim konaním a mal by s ním byť vždy stotožnený a jeho bremeno so sebou ťahať po celý zbytok života.