V histórii sa vystriedalo mnoho protichodných názorov na trest smrti. Útok proti trestu smrti na poli filozofie a morálky začal už v období osvietenstva námietkou, že štát nemá právo použiť trest smrti, pretože v „prirodzenom štáte“ rozumní egoistickí účastníci spoločenskej zmluvy by nikdy nesúhlasili s tým, aby takéto oprávnenie bolo štátu vôbec dané. I keď sa s týmto názorom môžeme stretnúť aj v práci jedného z predstaviteľov teórie spoločenskej zmluvy Jean Jaques Rousseaua, jeho ďalšie myšlienky naznačujú, že s ním nebol celkom stotožnený:
„Aby sme sa nestali obeťou vraha, súhlasíme s tým, že zomrieme, keď sa ním sami staneme.“
Ďalší dvaja klasickí predstavitelia teórie spoločenskej zmluvy Kant a Locke o opodstatnenosti trestu smrti nepochybovali vôbec. Immanuel Kant vo svojej preslávenej pasáži o treste za vraždu hovorí:

„Ak niekto spácha vraždu, musí zomrieť. V tomto prípade neexistuje substitút, ktorý by uspokojil požiadavky právnej spravodlivosti. Neexistuje žiadny druh podobnosti medzi smrťou a prežitím, hoci aj za tých najmizernejších podmienok a následne neexistuje žiadna rovnosť medzi zločinom a odplatou, kým zločinec nie je odsúdený a usmrtený.“
John Locke uznáva, že právo človeka na život je prirodzené a neodcudziteľné, ale súčasne pripúšťa, že právo na život môže byť odňaté, kedykoľvek človek ohrozí toto právo u iného. Osoba stráca svoje právo na život, keď spácha trestný čin, „ktorý si zaslúži smrť.“
Charles de Secondat Montesquieu, pre ktorého bol vždy charakteristický duch umiernenosti, navrhoval obmedziť používanie trestu smrti. Trest smrti považoval za spravodlivý pri vražde alebo pokuse o ňu:
„Trest smrti sa tu javí ako liek pre chorú spoločnosť.“ Na druhej strane uvádza, že „kde sú tresty mierne, pôsobia na myslenie občanov tak silno, ako veľmi prísne tresty v iných krajinách.“

O tom, že socialistické štáty bývalého východného bloku nie vždy dôsledne nasledovali učenie svojich hlavných filozofických a sociologických predstaviteľov svedčí názor Karla Marxa:
„Trest smrti je ako pravidlo odôvodňovaný ako prostriedok odstrašenia. Ale kto má právo potrestať ma, aby napravil alebo odstrašil iných? Bolo by veľmi obtiažne, ak nie celkom nemožné, nájsť nejakú zásadu, ktorou by bolo možné zdôvodniť spravodlivosť alebo účelnosť trestu smrti v spoločnosti, ktorá si tak zakladá na civilizovanosti.“
Z názorov modernejších politikov na trest smrti uvádzam myšlienku T. G.