Jakobín Jean Paul Marat (príloha č.3) vo svojom Ami du peuple (Priateľ ľudu) dával ale na pozornosť, že táto radosť obyvateľstva môže rýchlo pominúť, ak sa dobre nezapezpečí pobyt kráľa v Paríži do zostavenia ústavy. O pár dní Constituante rozhodlo sekularizovať cirkevný majetok, ktorý zároveň slúžil na krytie asignátov vydávaných vo veľkej miere. Bolo to potrebné i z titutlu nárastu inflácie, ktorá narastala z dôvodu uvedenia na trh asignátov v hodnote 400 miliónov livrov, no v ďalšom období k nim pribudli asignáty v hodnote 46 miliárd livrov. Kvôli tomu, že štát sekularizoval, začalo sa rokovanie medzi dvorom a pápežom. Ku konsenzu nedošlo. Revolúcia sa totiž rozšírila i do Avignonu, ktorý patril pápežovi a bol obklopený francúzskymi dŕžavami. V r. 1791 požiadalo ale avignonské obyvateľstvo o pripojenie k Francúzsku. Týmto sa zostril vzťah medzi Rímom, ale i susednými monarchiami kvôli strachu, že ich ľud bude tiež žiadať pripojenie sa ku Francúzsku. Leopold II. nedôveroval ani Prusku, ani Rusku a obával sa vojny s Francúzskom. Zrodila sa mu myšlienka zvolať európsky kongres, kde by sa založil celoeurópsky spolok proti Francúzsku k potlačeniu Francúzskej revolúcie. Katarína II. taktiež na zvolanie takéhoto kongresu silne naliehala. Proti Francúzsku sa začalo v tejto dobe zbližovať Rakúsko s Pruskom. Boli rozoslané pozvánky na kongres, no pruskému kráľovi i dodatok. Bol to podrobný plán. Mocnosti vyzvú Francúzsko, aby zišlo z revolučnej cesty, a ak nie, tak sa kongres uskutoční a bude zahájená vojenská intervencia. Takto sa Leopold a rakúsky kancelár Kaunic pokúšali dokázať, že toto všetko sa bude diať „zákonnou cestou“. Pod zástierkou ochrany kľudu Európy sa skrýval strach o revolučné myšlienky, ktoré zbavovali šľachtu výsad. R.1791 Leopold naozaj kongres uskutočnil. Pozornosť Ruska prebral prevrat v Poľsku, ku ktorému došlo 3.mája 1791. Poľsko vtedy prijalo ústavu. Katarína musela namiesto vojny urobiť to isté. Na druhej strane tiež usilovala o protifrancúzsku koalíciu vytvorenú z iných štátov. Kvôli Poľsku totiž nebolo možné poslať vojsko do Francúzska. Presvedčovala Gustáva III. (Švédsko bolo do podpisu mierovej zmluvy jej porazeným nepriateľom), aby sa postavil do čela vojny proti Francúzsku. Gustáv sa domnieval, že ak pomôže Francúzsku nastoliť opäť absolutistickú monarchiu získa jeho finančnú podporu, ako to bolo v XVII. a XVIII. storočí až do r.1789. Vznikol tak spolok Rusko-Švédsko. Do vojny nabádala i Rakúsko a Prusko v snahe, aby nechali Poľsko, a tým pádom by sa mohla sama postarať o Poľsko. Gustáv III. bol ale zavraždený a do čela vo Švédsku sa dostala protiruská strana, ktorá si priala mier s Francúzskom.