Politické strany a voľby - Maturitná otázka z NoS

Politické strany sú organizácie, ktoré reprezentujú ekonomické, sociálne a iné záujmy rôznych skupín obyvateľstva. Ľudia sa v nich združujú za zámerom podstatne ovplyvniť moc v krajine. Cieľom politickej strany je získať rozhodujúci podiel na štátnej moci, teda právo zostaviť vládu a pomocou zákonov ovplyvňovať dianie v spoločnosti.

Význam politických strán:

Zastupiteľský princíp – občania sa zúčastňujú na tvorbe a kontrole politiky
Stabilizátory politickej moci – jednotliví politici reprezentujú svoje názory pomocou politických strán a tým neatomizujú politiku => je stabilnejšia
Pluralita spoločnosti – rôzne skupiny ľudí majú rôzne názory => rôzne politické strany
Politický pluralizmus – je to konkurencia politických strán, občan si vyberie podľa programu a tým určuje smer vývoja spoločnosti

Vznik politických strán – prvé zoskupenie politikov existovalo už v starom Grécku a Ríme, ale o vzniku politických strán môžeme hovoriť až od polovice 19. st. Aby mohla vzniknúť politická strana, musí najprv nastať situácia, v ktorej by našla uplatnenie. V polovici 19. st. nastal spor medzi diskriminovanými a privilegovanými = mal výsostne politický charakter, obe skupiny chceli získať, alebo ovplyvniť štátnu moc.

Vývoj politických strán mal 3 etapy:

1. etapa – 19. storočie
sociálne strany – dôraz sa kladie na základné zabezpečenie sociálnych podmienok, záujmy spoločnosti sú nadradené občanovi
2. hlavné ciele:
a.) uzákoniť združovacie právo, vrátane práva na vznik politických strán
b.) získať kreslá v parlamente – moc v parlamente

konzervatívne strany – tradičné, kladú dôraz na rodinu a tradičné národné záujmy
liberálne strany – zdôrazňujú občiansky a nadnárodný princíp, ich cieľom bolo všeobecné volebné právo, sloboda slova a združovania

2. etapa – začiatok 20. storočia
vytvorenie extrémnej ľavice – komunistické revolučné strany a extrémnej pravice – fašistické revolučné strany. Mali rovnaký zámer = zlikvidovať politickú pluralitu. Za týmto účelom využívali náboženský diktát, propagáciu len jednej strany, nahradenie občianskeho práva a slobody novou morálkou v politike, ako aj v sociálnych vzťahoch.

3. etapa – súčasnosť(obdobie po II. svetovej vojne)
vznik nových politických strán z iných príčin ako v minulosti:
a.) Riešenie problémov neuspokojí všetkých členov strany, niektorí potom odídu a založia si vlastnú politickú stranu.
b.) Objavenie aktuálnych problémov – napr.

ekológia, otázka zachovania mieru...
c.) 80-te roky – čas postupného zbližovania štátov v Európe: Strach z ekonomického útlaku a politickej nerovnoprávnosti je príčinou vzniku strán s etnickou orientáciou

Klasifikácia politických strán – delenie podľa: spôsobu výberu a počtu členov, základnej politickej orientácie, politického vplyvu, politického správania, vnútornej štruktúry

1. podľa spôsobu výberu a počtu členov:
a.) masové – bez obmedzení (obmedzením je iba spodná hranica veku, 18r.)
b.) výberové – sú prísne určené podmienky na získanie členstva (NSDAP)

2. podľa základnej politickej orientácie:
a.) konzervatívne – majú vo svojom programe tradičné hodnoty ako rodina, náboženstvo, národ, tradičné rozdelenie štátnej moci. Základom politického programu je národná ekonomika, národné záujmy. Používajú sa v nej názvy ako konzervatívna, kresťanská, republikánska, národná, ľudová strana. Tieto strany boli v minulosti monarchistické, teraz väčšinou republikánske.
b.) liberálne – majú vo svojom programe občianske práva a slobody, rovnosť ľudí, ochranu človeka a zachovanie mieru – pacifizmus. Tieto strany sa označujú ako liberálna, demokratická, strana stredu.
c.) sociálne – orientujú sa na pracujúce vrstvy, aj podnikateľské => základ programu tvorí ekonomika – ekonomický program, sú za vytvorenie takej ekonomickej situácie, ktorá by odstránila príčiny sociálnych konfliktov. Tradičný názov je sociálnodemokratická, socialistická, strana práce (labouristická), ľavicová, komunistická strana.

3. podľa politického vplyvu:
a.) parlamentné – strany sa vyjadrujú k politike štátu priamo v parlamente a to prijímaním zákonov, ústavy a vládneho programu. Vyjadrujú sa aj k politike vlády a môžu do nej zasahovať. Vládne strany sú tie, ktoré majú právo tvoriť štátnu politiku samostatne, alebo v koalícií. Zvyšok tvoria strany opozície – ich politický vplyv závisí od kresiel v parlamente, od vzťahu k vládnucim stranám.
b.) neparlamentné – strany nemajú priamy politický vplyv. K politike štátu sa vyjadrujú na tlačových konferenciách, mítingoch, pochodoch, petíciami a nátlakovými akciami. Ich jedinou šancou je presvedčiť voličov, že vládnuce strany sú neschopné.

4. podľa politického správania:
a.) ústavné – dodržujú ústavu a zákony
b.) revolučné – nedodržujú ústavu a zákony

5. podľa vnútornej štruktúry politických strán:
a.) voľné – smerujú až k hnutiam
b.) prísne hierarchicky členené

Politické strany nemôžu byť ozbrojené, nemôžu sa realizovať v polícii, armáde...
Člen politickej strany musí mať aspoň 18 r. a musí byť občan SR. Registrácia politickej strany prebieha na ministerstve vnútra, návrh podávajú aspoň traja minimálne 18 roční občania SR. Tí musia predložiť aj petíciu (žiadosť na zaregistrovanie) s 1000 podpismi. Do 15 dní sa musí MV vyjadriť, či stranu zaregistruje, alebo nie.

Ak MV odmietne stranu zaregistrovať, musí uviesť odôvodnenie. Do 60 dní sa môžu navrhovatelia odvolať na najvyšší súd. Návrh na zrušenie politickej strany môže podať generálny prokurátor na najvyšší súd, ktorý v tejto veci rozhodne.

Voľby

- sú demokratický spôsob obsadzovania štátnych funkcií

Spôsoby volieb:
priamy spôsob voľby – komunálne, parlamentné. Voľby + referendum = priama demokracia
nepriamy spôsob voľby – vláda, alebo parlament zastupujú občana = nepriama demokracia

Spôsoby prenášania volebných výsledkov do parlamentu:

a.) systém pomerného zastúpenia – vývojovo mladší typ, používa sa od 18. st. Prvý krát sa použil v roku 1855 počas parlamentných volieb v Dánsku. Využíva sa v krajinách s väčším počtom politických strán.
Znaky pomerného volebného systému
– územie štátu je rozdelené na menší počet volebných obvodov
– utvárajú sa veľké a viacmandátové kraje
– počet mandátov, ktoré majú pripadnúť na každý volebný kraj sa určuje na základe počtu obyvateľov alebo voličov
– volič si vyberá jednu politickú stranu alebo hnutie. Kandidátne listiny zostavujú politické strany, volič môže preferenčnými hlasmi ovplyvniť poradie kandidátov, ktorých navrhli politické strany.
– všetky mandáty sa v každom volebnom kraji rozdeľujú medzi kandidátov politických strán v pomere k celkovému zisku hlasov
– mandáty získavajú kandidáti politických strán v takom poradí, v akom boli uvedení na kandidátnych listinách
Výhodou pomerného systému je, že umožňuje účasť vo voľbách všetkým registrovaným politickým stranám

b.) väčšinový systém – používa sa v štátoch so systémom dvoch politických strán (USA, VB)
Znaky väčšinového volebného systému
– územie sa rozdelí na viacero volebných obvodov
– utvárajú sa jednomandátové volebné obvody, v každom volebnom obvode sa volí len jeden kandidát
– volebných obvodov je toľko, koľko je miest v zastupiteľskom zbore, ktorý ma voľbami utvoriť
– voliči volia konkrétneho kandidáta, nie politickú stranu
Voliči svojimi hlasmi rozhodnú, kto bude ich obvod reprezentovať v parlamente. Volebný zákon bližšie stanoví, či na víťazstvo kandidáta je potrebná absolútna väčšina (nad 50 %) alebo relatívna väčšina (vyhráva kandidát s najväčším počtom hlasov, aj keď je to menej ako 50 %). Ak na zvolenie stačí relatívna väčšina, výsledky sú známe už po prvom kole volieb. Ak je však potrebná absolútna väčšina, voľby sa opakujú a do druhého kola postupujú tí kandidáti, ktorí získali v prvom kole určité percento hlasov. Nevýhodou je malá šanca menších politických strán.

Výhodou je, že strana získa väčšinu a tým sa zabezpečí stabilita krajiny. c.)paralelné (kombinované) systémy – sú tvorené súbežne z dvoch rôznych systémov – napr.: Jedna snemovňa je volená pomocou jednokolového väčšinového systému a druhá pomocou pomerného systému politických strán(ČR).

Priama a nepriama demokracia

A.) Priama demokracia: je možnosť občanov rozhodovať bezprostredne o verejných veciach. V súčasnosti prakticky neuskutočniťelná – využíva sa ako doplnok nepriamej demokracie. Formy priamej demokracie:
1. referendum
– je priame hlasovanie o návrhu zákona alebo prijatom zákone
– druhy referenda:
obligatórne – štát si ním dáva odobriť určité zásadné rozhodnutie, ktoré má charakter ustanovený ústavou (napr. vstup do štátneho zväzku s iným štátom). Štátny orgán ho musí vyhlásiť.

fakultatívne – môže byť zvolané na základe úvahy štátneho orgánu, alebo keď sa istý počet voličov rozhodne požiadať o vyhlásenie referenda (350 000). Jeho predmetom môže byť akákoľvek otázka verejného záujmu. Štátny orgán ho automaticky vyhlásiť nemusí.

ratifikačné – potvrdzuje zákon prijatý parlamentom
vládne – podnet na referendum vychádza od hlavy štátu či vlády
ľudové – podnet na hlasovanie vychádza od občanov. Koná sa vtedy, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov

Referendom sa zaoberá ústava v článkoch 93-100. Predmetom referenda nesmú byť základné práva a slobody, dane, štátny rozpočet a odvody. Referendum v SR vyhlasuje prezident republiky. Je platné, ak sa na ňom zúčastní aspoň nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Výsledok referenda môže podľa našej ústavy zmeniť, alebo zrušiť NRSR svojim ústavným zákonom po uplynutí 3 rokov od nadobudnutia jeho účinnosti.

2. plebiscit – je to rozhodovanie ľudu, hlasovanie o akejkoľvek otázke. Plebiscit sa môže uskutočniť na základe vnútroštátneho zákona, medzinárodnej zmluvy, alebo rozhodnutia OSN. Dozor nad jeho realizáciou môže vykonávať tretí štát, alebo medzinárodná organizácia. Napr. územný plebiscit – obyvateľstvo rozhoduje o územnej celistvosti, alebo o začlenení do iného štátu.

B.) Nepriama demokracia: je sprostredkovanou účasťou na správe štátu. Občania si zvolia poslancov, ktorí v ich mene prijímajú zákony. Občania sú zdrojom moci, ale nositeľmi sú zvolení poslanci. Demokratická spoločnosť sa môže rozvíjať len vtedy, ak občania využijú svoje právo voliť svojich zástupcov. Preto jedným zo základných prvkov demokracie sú demokratické voľby.

Rozlišujeme niekoľko typov volieb:
parlamentné voľby – sú voľby do zákonodárneho zboru
komunálne voľby – rozhoduje sa v nich o zastúpení v miestnych a obecných zastupiteľstvách, o starostoch obcí a primátoroch miest
priame voľby šéfa exekutívy – napr. prezident USA
priame voľby prezidenta(nie je šéfom exekutívy) – napr. SR
Účasť vo voľbách zabezpečuje ústava. Voľba do zákonodárnych orgánov sa koná na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasovaním.

Všeobecnosť volebného práva
-znamená právo všetkých občanov, ktorí najneskôr v deň volieb dovŕšili 18 rokov, voliť do zastupiteľských orgánov, alebo zúčastniť sa na referende. Volebné právo:
aktívne – právo voliť (od 18 r.)
pasívne – právo byť volený (od 21 r.)
Právo voliť má každý občan SR s trvalým pobytom na území SR. Okrem veku neexistujú žiadne obmedzenia – cenzy(existovali v minulosti): napr. majetkový (voliť môže len ten, kto má určitý majetok), daňový (voliť môže len ten, kto za toto právo zaplatí daň), podľa pohlavia (určité pohlavie nemá právo voliť), rasový (určitá rasa nemá právo voliť), vzdelanostný(voliť môže len ten, kto dosiahne určitý vzdelanostný stupeň).

Rovnosť volebného práva – každý občan má len jeden hlas a ten má rovnakú váhu ako hlasy ostatných občanov.

Priamosť volebného práva – volič sa volieb zúčastňuje osobne, bez sprostredkovateľa.

Tajnosť hlasovania – znamená, že vo volebnej miestnosti musí byť vyhradený priestor, kde volič má možnosť bez kontroly upraviť hlasovacie lístky.