Tempo znižovania stavov výzbroje sa udržalo až do konca vlády Michaila Gorbačova a pokračovalo aj potom. Koncom júla 1991 sa podpísala zmluva START 1 o 30 % znížení arzenálov jadrových hlavíc Spojených štátov a Sovietskeho zväzu do konca roku 2000. Po 18 mesiacoch ju nahradila zmluva START 2, ktorá určila, že každá strana zníži počet jadrových hlavíc o ďalšie dve tretiny, aby sa do roku 2003 znížil ich počet na 3000 až 3500. Úplne sa majú odstrániť aj všetky medzikontinentálne balistické strely s viacerými hlavicami, ktoré boli hlavnou oporou sovietskych zastrašovacích prostriedkov. O zmene vzťahov medzi superveľmocami vypovedá už skutočnosť, že Sovietsky zväz a Spojené štáty sa začali koncom 80. rokov k sebe správať nie ako protivníci ale ako partneri.

Európa v sovietskej zahraničnej politike

Gorbačov chcel dať vzťahom so socialistickými krajinami nový rozmer. Chcel aby boli pružnejšie, rovnoprávnejšie a aby si medzi sebou navzájom pomáhali. Zmena v prístupe Moskvy k jej spojencom sa udiala takmer okamžite po zvolení Michaila Gorbačova na uvoľnený post generálneho tajomníka strany po Černenkovej smrti. „ Do roku 1985 mohli mať vzťahy iba jeden rozmer „ – hovorí Gorbačov. Socialistické krajiny museli nasledovať svoj vzor – Sovietsky zväz, či sa im to páčilo alebo nie. Problémy so spojencami Varšavskej zmluvy však nespočívali v ich túžbe nadväzovať kontakty zo Západom. Pre Gorbačova bolo najväčším problémom, aby prijali zásady jeho perestrojky vo vzťahu k Sovietskemu zväzu, ale i na domácej pôde. Poľský prezident Wojciech Jaruzelski ( od roku 1981 ) a Maďarský prezident János Kadár ( od roku 1956 ), boli jediný ochotný prijať tieto reformy. Pomaly ale iste sa Gorbačov rozchádzal s praxou svojich predchodcov – diktovať východoeurópskym súdruhom, ako majú vládnuť a vymieňať neposlušných. Namiesto toho zvolil diplomaciu.

Rovnako rozoberá problém dvoch vojenských zoskupení, NATO a štáty Waršavskej zmluvy. Žiaľ, ani Gorbačov sa nedokázal zbaviť rétoriky svojich predchodcov, keď obviňoval NATO z imperialistických zámerov, a nezabudol pripomenúť, že Waršavská zmluva vznikla ako odpoveď na vznik NATO. Pozitívny však ostáva fakt, že hľadá možnosti riešenia zložitej situácie a je ochotný pristúpiť na kompromisy. Vyhlasuje, že výzbroj sa musí znížiť na úroveň „rozumnej dostatočnosti,“ čiže na úroveň potrebnú na plnenie výlučne obranných úloh. O Európe hovorí ako o spoločnom dome, ktorú obývajú všetky národy vo vzájomnom rešpekte. Dom je síce spoločný, no každý obýva svoj vlastný byt a ten si môže spravovať nezávisle od ostatných. Uvádza niekoľko dôvodov, prečo je vzájomná spolupráca a pochopenie také nevyhnutné. V prvom rade je to presýtenosť zbraňami, a to nielen jadrovými, ale aj konvenčnými. Ďalej poukazuje, čo je pri sovietskych politikoch naozaj nóvum, na obrovské ekologické riziká vyplývajúce z vysokej miery industrializácie v Európe. Nepochybne tomu napomohla aj tragická havária v Černobyle. Vyzdvihuje tiež potenciál možnej vzájomnej spolupráce a kooperácie, ktorá by bezpochyby mala veľmi pozitívny dopad na všestranný rozvoj. Vyzýva, a to si musíme uvedomiť, že išlo o druhú polovicu osemdesiatych rokov, na akúsi formu medzinárodnej integrácie. Vtedy jeho myšlienky samozrejme nemohli nájsť potrebnú odozvu, no ich dôsledky môžeme v plnej miere pochopiť až dnes, v čase rozširovania Európskej únie a v čase globalizácie.