3. Druhy komunikácie z hľadiska komunikačnej filozofie
Z hľadiska zámerov, efektov a noriem sociálneho jednania jedincov a sociálnych skupín môžeme definovať komunikačnú filozofiu:
1. Pasívna komunikácia je bojácna, alebo pohodlná. Vzdáva sa úspechu v prospech partnera.
2. Agresívna komunikácia je sebecká. Vychádza z pocitu nadradenosti a z povinnosti behom komunikácie ju udržovať či zvyšovať. Budí protiútok alebo strach, vedie ku konfliktom či nepriateľstvu.
3. Etická komunikácia je zameraná na lásku, vieru, nádej, odpustenie, dobro či zmilovanie. Jej cieľom je radosť, šťastie ,cnosť, úcta, krása. Hodnotami etickej komunikácie sú vernosť, vďačnosť, dobročinnosť.
4. Asertívna komunikácia je súbor pravidiel k prejednávaniu vecných otázok ,pri vecnom vzťahu k nim i k partnerovi. Nenásilne, vľúdne, ale otvorene a rozhodne sa pri nej vyslovia vlastné stanoviská a neskrýva sa dosiahnuť svoj cieľ. Tvorí základ vecného manažérskeho vyjednávania, obchodného jednania, riešenia problémov.

Niektoré zásady asertívneho jednania:
1. je nutné
2. Recipročný altruizmus
3. Právo zmeniť názor
4. Právo na omyl
5. Právo povedať: „ja Nevravieť nie ak to nie neviem, ja tomu nerozumiem, nech je po tvojom“
6. Právo byť nezávislý na vôli ostatných, hlavne odolávať citovému vydieraniu
7. Právo nereagovať na kritiku
8. Právo prijímať nelogické rozhodnutia, ak nie sú k dispozícii argumenty a rozhodnúť sa je nutné.
9. Právo opakovať argumenty a diskusiu o nich nerozvíjať, ak to nie je nutné, oznámiť len skutočnosti a dôvody v nich neuvádzať

Existuje aj negatívny pohľad na asertívne jednanie. Asertivita bola donedávna hitom Ameriky, kde prirodzene našla svoju živnú pôdu. Je však kritizovaná ako spôsob, ako s hrošou kožou a núteným úsmevom dosiahnuť svoje. Je to súbor jednoduchých myšlienok vyhovujúcich potrebám priemerného amerického konzumenta. Je to hamburger v menu vyjednávacích metód. Vychádza z prevahy vlastnej osoby nad ostatnými. Je sebecký individualistický ak sa stretnú dvaja asertívny partneri môže jednanie skončiť patom. Preto sa odporúča hlavne ako obranná technika.

4. Verbálna komunikácia
V užšom slova zmysle môžeme verbálnu komunikáciu chápať ako súčasť interpersonálnej komunikácie, ktorá prebieha medzi komunikátorom a komunikantom v konkrétnej situácii bez použitia médií. Predpokladá fyzickú a aktívnu účasť, tak komunikátora ako komunikanta a používanie rovnakého dorozumievacieho kódu, ktorým je jazyk. Pre verbálnu komunikáciu za fyzickej prítomnosti komunikantov je charakterictické to že komunikanti sa komplexne vnímajú a interakčne ovplyvňujú, priamo sa dorozumievajú čo znamená, že do procesu výmeny informácií medzi nich nevstupuje žiadny modifikačný prvok. Pri chápaní komunikácie v širšom pojatí podmienka priamej fyzickej účasti komunikantov nie je splnená. Ide o komunikáciu sprostredkovanú médiami. Nevýhodou tejto komunikácie je absencia priamej spätnej väzby, čo robí komunikáciu krehkou.
Rozlišujú sa dve formy verbálnej komunikácie: hovorová a písomná.

Hovorová komunikácia
Hovorová komunikácia môže byť bezprostredná alebo sprostredkovaná, môže prebiehať medzi dvoma alebo viacerými komunikujúcimi, môže byť prísne štruktúrovaná alebo voľná. Výraznú úlohu v nej zohrávajú faktory ako pružnosť myslenia a následne rečového vyjadrenia, kvalita zapamätávania a znovuvybavovania si informácií, ich odtieňov a detailov, sebaregulácia a regulácia reakcií ,slovná zásoba, hlasový fond, farba hlasu, výška melódia hlasu, intonačné schopnosti, rytmus, tempo a plynulosť reči, artikulácia.
Pre hovorovú komunikáciu je charakteristická jednota miesta a času, čo vyžaduje od komunikantov okamžitú reakciu. Hovorovú komunikáciu dokresľujú neverbálne komunikačné zložky, ktoré môžu podporovať verbálne sprostredkovaný obsah alebo ho spochybňovať. Produktom hovorovej komunikácie je komplexný akustický signál.
Tvorí ho predovšetkým zvuková zložka reči – hlas, jeho zafarbenie, sila, výška melódia ,ktorá odráža náladu a citové rozpoloženie komunikantov.
V manažérskej praxi sa najčastejšie používajú tieto typy hovorovej komunikácie:
monológ, dialóg, voľná diskusia, riadená diskusia, polemika.

Písomná komunikácia
Písomná komunikácia predpokladá, že manažér vie narábať s komunikačnými vzorcami, ktoré sú na každé písomné vyjadrenie určené. Písomná komunikácia na rozdiel od hovorovej neprebieha v rovnakom priestore a čase. To znamená že na jednej strane komunikanti nemôžu bezprostredne vnímať priamu reakciu na komunikovanú informáciu, na druhej strane nevyžaduje rýchlu reakciu ani od odosielateľa ani do príjemcu informácie. Tým že písomná komunikácia prebieha v odlišnom čase a na odlišnom mieste sa minimalizuje psychologický tlak, ktorý vzniká v komunikačnej situácii pri hovorovej komunikácii. O psychickom stave, nálade, pocitoch komunikantov vypovedá formálna úprava písomného textu a jednak gramatická stránka písomného prejavu.