Pôvodné náboženstvo Rimanov bolo cez stáročia veľkým sprostredkujúcim panteónom náboženstiev v oblasti stredozemného mora. Rímske náboženstvo sa zrodilo z ľudu upriameného predovšetkým na konkrétny, každodenný život. Preto si pôvodne vytvorilo pestrý zástup bohov – každý z nich mal presne vymedzenú oblasť vplyvu.
Podľa Cícerových slov „Rím prijíma národy do svojho náručia a v tom spočíva sila jeho moci.“ V tomto duchu prijíma do svojho „Panteónu“ bohov všetkých národov. Stavia sa iba proti náboženstvám, ktoré by mohli rozvrátiť nastolenú politicko – náboženskú rovnováhu. Preto nedôveruje výchovným náboženstvám a vo svetle kresťanstva dlhé stáročia videl posolstvo politického a sociálneho prevratu.
Rímske náboženstvo bolo veľmi chudobné na etické prvky a duchovný obsah, chýbala mu živá a mnohotvárna grécka mytológia a nikdy doň neprenikla ani jediná viera alebo mýtus diktovaný duchom hĺbavosti. V tom zasiahol do náboženstva štát: zaradil bohov do určitých hierarchií a kodifikoval formuly a obrady. Náboženstvo bolo podstatnou časťou ústavy, najprv monarchickej, potom republikánskej a kňazi nadobudli čoskoro veľký vplyv vo verejnom živote. Rímske náboženstvo bolo politickým, odlišovalo sa však v svojich dvoch vetvách; v kulte verejnom a súkromnom – prvé vzniklo z druhého. Keď sa ukázalo, že s nevyhnutnými niekedy aj kultúrnymi stykmi s ostatnými národmi polostrova prenikajú na územie Ríma predstavy nových bohov a nové formy kultov, štát pohotove zasiahol – vznikol špeciálny zbor desiatich ministrov kultu. Rimania radi dávali svojim bohom mená pater a mater, ktoré boli iba výrazom zbožnej úcty a nemali iný význam.