Amenhotepova Náboženská reforma

V starovekom Egypte stál na čele krajiny faraón, ktorého úlohou bolo udržiavať dobré vzťahy s bohmi prostredníctvom jeho každodenných obiet v chráme, do ktorého mal prístup len on.
Bohovia. Bohovia sa mu odmeňovali, tým že mu zabezpečovali zdravie, silu a prosperitu krajiny.
V jeho neprítomnosti boli poverení službou bohu hodnostári mesta.
V roku 1365 p.n.l. sa faraón AMENHOTEP IV. - ACHNATON ako prvý a jediný pokúsil zmeniť náboženský systém aj v dôsledku konfliktu s Amonovým kňažstvom, ktoré v štáte tvrdo presadzovalo svoju moc. Zaviedol náboženskú reformu, ktorá potláčala mnohobožstvo a zavádzala monoteizmus. Jediným bohom sa stal boh Slnka - Aton, symbolizovaný ako žiariaci slnečný kotúč s lúčmi zakončenými rukami, naťahujúcimi sa ku faraónovi a jeho manželke. Postavil nové mesto, ktoré nazval Achetaton, čo v preklade znamenalo "Atonov obzor". Dal zničiť diela znázorňujúce Amona a nápisy s týmto menom dal porozbíjať kladivom. Amonových kňazov kruto prenasledoval.
Nové, silou vnútené náboženstvo však trvalo asi len pätnásť rokov, svojho tvorcu neprežilo a sám Achnaton bol po smrti vyhlásený za faraóna - kacíra. Atonovské náboženstvo sa považuje za prvý pokus o nastolenie jednobožstva - monoteizmu.

POSMRTNÝ ŽIVOT

Súčasťou egyptského náboženstva bola viera v posmrtný život, ktorá sa rozšírila v čase prvých pyramíd. Ako prvý mohol v posmrtný život dúfať faraón. Postupne sa na posmrtnom živote zúčastňovali všetci Egypťania, a to tak, že nasledovali boha Rea do jeho bárky alebo sa dostali k Osirisovi do jeho záhrobného kráľovstva, kde sa najprv museli podriadiť súdu srdca - sídlo myšlienok. V erili, že smrť neznamená koniec ľudskej bytosti, ale len jej prechod do iného sveta.
V ďalšom živote prežívala iba nemateriálna podstata človeka-duša nazývaná ba, ach alebo jej najdôležitejší názov ka. Aby človek mohol pokračovať v posmrtnom živote musela sa zachovať celistvosť jeho tela. Z tohoto dôvodu sa vykonávalo balzamovanie, ktoré malo zabrániť rozkladu tela, a mŕtvych ukladali do bezpečných hrobiek. Spôsob úpravy tela zosnulého závisel od finančných prostriedkov rodiny, a teda postavenia zosnulého. Najkvalitnejší obrad mali vysokí hodnostári a faraóni. Najprv bolo telo zbavené vnútorností, ktoré sa ukladali do špeciálnych nádob kanop. Potom bolo telo ponorené do sódového lúhu a po 70 dňoch, počas ktorých trval smútok, bolo umyté, natreté glejovinou a zabalené do narezaných pruhov ľanového plátna.

Potom bola múmia vložená do drevenej truhly - sarkofágu, ktorá mala podobu človeka. Sarkofág bol opretý postojačky o stenu v pohrebnej komore. Do hrobky sa ukladalo množstvo predmetov spojených so životom zosnulého, od tých najobyčajnejších až po veľmi vzácne kusy - napr. aj nábytok. Veľký význam prikladali amuletom, ktoré ich mali ochraňovať - napr. skarabeus, ktorého ukladali na srdce. Steny boli zdobené množstvom hieroglyfov. Cesta na onen svet nebola jednoduchá, pretože bola plná nástrah a nebezpečenstva druhej smrti, ktorá už bola definitívna. Rady ako prekonať túto strastiplnú cestu boli spísaní v Knihe mŕtvych. Poslednou časťou cesty bol súd bohyne pravdy a spravodlivosti Maat, ktorý sa konal v sieni Obidvoch právd. Ako detektor lži slúžili váhy - na jednej miske bolo srdce mŕtveho, ktoré symbolizovalo jeho svedomie a na druhej pštrosie pierko bohyne Maat. V sieni bol tribunál skladajúci sa z 42 bohov a v prípade niekoho naozaj významného sa zúčastnil aj boh Slnka - Ré. Súd predstavoval akýsi očistec, kde sa mŕtvy spovedal zo svojich hriechov. Rozhodujúcim však bolo váženie jeho srdca, ktoré ukázalo, či viedol počestný a spravodlivý život. Ak neprešiel touto skúškou skončil v útrobách V eľkej požieračky. Inak sa stalo nebo jeho príbytkom. Aj tu však na neho číhalo nebezpečenstvo smrti. Egypťania ako veľmi nábožensky založený národ venovali pozemským príbytkom oveľa menšiu pozornosť ako hrobkám a posmrtnému životu.