Quentin Tarantino: Pozdrav

Pozdrav je najjednoduchší, najelementárnejší spoločenský kontakt, najzákladnejší prejav zdvorilosti. Pozdraviť je slušnosť, odpovedať povinnosť. Ale aj pre tento zdanlivo taký jednoduchý prejav existuje veľa pravidiel.

Princíp prednosti
Kto zdraví koho? V spoločenskom styku je určený princíp prednosti. Ženy majú prednosť pred mužmi, staršie osoby pred mladšími, nadriadený pred podriadenými. Týmto princípom sa riadia nielen pozdravy, ale prakticky všetky ostatné formy spoločenského správania. Pozdrav je prejavom priateľstva, zdvorilosti, úcty a rešpektu k druhému človeku. Jeho súčasťou je aj spôsob, ako ho uskutočníme. Nemá byť nedbanlivý, ale ani prehnaný, afektovaný. Má sa vyslovovať zreteľne a s úsmevom, s vľúdnym pohľadom očí a miernym úklonom hlavy. U muža by mal byť úklon výraznejší. Nezdravíme s cigaretou v ústach alebo rukami vo vreckách. Pre muža platí: Zdraví vždy ženu prvý – a to dokonca aj vtedy, ak mu je podriadená. Výnimku by mohli tvoriť iba veľmi mladé dievčatá, ale aj v tomto prípade, muž, ktorý chce, aby ho pokladali za gentlemana, zdraví prvý. Povinnosť pozdraviť má muž mladší voči staršiemu, podriadený voči nadriadenému. Úctu pozdravom je vhodné vzdať aj človeku spoločensky vyššie postavenému. Pozdrav by sme však v sporných situáciách (napríklad, keď sa stretnú dvaja rovnako starí podnikatelia) nemali chápať ako prestížnu záležitosť (kto pozdraví prvý priznáva, že má menšie konto). Berieme to ako príležitosť dokázať svoju spoločenskú úroveň (prvý pozdraví ten, kto je spoločensky viac na výške).

Podávanie ruky
Základnou povinnosťou ženy pri pozdrave je pozdrav vľúdne prijať a s úsmevom opätovať. Pozdrav môžeme dovŕšiť bližším kontaktom, ktorým je podanie ruky. Nie je vhodné podávať ruku pri letmých stretnutiach, ako ani vo väčšej spoločnosti. Niektoré národy z hygienických dôvodov taký fyzický kontakt vôbec nedovoľujú. Indickým pozdravom sú zopnuté ruky a úklon hlavy, mohamedáni sa dotknú čela a svojich pŕs. Japonci sa zdravia hlbokým úklonom. V našich zemepisných šírkach je však podanie ruky zvyčajné – no nemalo by sa zneužívať (niekedy k tomu máme tendenciu). Hovorí sa, že zo spôsobu podania a stisku ruky možno posudzovať povahu človeka. Fakt je, že nedbanlivé alebo mdlé podanie ruky bez pohľadu do očí pôsobí nepríjemne a akoby usvedčovalo z nezáujmu.
Človek, ktorému záleží na dojme, akým na svoje okolie pôsobí (z drobností sami tvoríme vlastný obraz v druhých; to dobre vedia podvodníci najrôznejšieho kalibru, „dobrý dojem“ a dôveryhodnosť potrebujú na výkon svojej „profesie“), venuje podaniu ruky zodpovedajúcu pozornosť a naučí sa primeranému stisku. Ten nemá byť ani nijaký, ale ani zbytočne silný ( ak zdravíte krehké kostičky dáme, nepresvedčíte ju o svojej mimoriadnej mužnosti, ale skôr o svojej bezohľadnosti alebo sklone k vystavovaniu sa). Pri podávaní ruky platí presne opačné poradie ako pri pozdrave. Ruku vždy podáva ako prvá osoba spoločensky významnejšia. Muž nikdy nepodáva ruku v rukavici, žena si rukavicu môže nechať na ulici (dlhé tenké rukavičky na večernej spoločenskej príležitosti sa nesťahujú).

Bozk
Najdôležitejší pozdrav je bozk. Okrem vášnivých bratských štátnikov sa bozkávajú iba ľudia dobre známi. Na verejnosti by sa nemali odohrávať milenecké, prípadne manželské, ak nezostanú v zdvorilostnej podobe. Na vidieku býva dobrým zvykom, že sa bozkávajú členovia širokej rodiny, keď sa zídu pri výnimočných príležitostiach. Ani vtedy sa však nebozkávajú muži: muži bozkávajú ženy, bozkávajú sa aj ženy navzájom. Takýto priateľsko-príbuzenský bozk sa odohráva asi takto: žena podá mužovi ruku, obaja sa k sebe priblížia tvárami, muž ženu zľahka pobozká na líce, žena muža nebozkáva. Ak ide o dve ženy, obyčajne zostáva pri ľahkom dotyku líca na líce. Blízki príbuzní alebo priatelia sa môžu pobozkať aj na ústa (nikdy nie dvaja muži), čo je však skôr otázkou potreby blízkeho kontaktu než otázkou danou normatívne.