Pomocou myšlienky "slovanstva" chcel v nej upevniť bratské medzislovanské styky. Možnosti vytvárania slovanskej vzájomnosti vidí v tom, že slovanské národy majú blízko k sebe i po jazykovej stránke. Ich historické pozadie je veľmi podobné a dá sa povedať, že bolo jednou z idey ako zblížiť a ukázať na rovnocennnnosť a blízkosť slovanských národov. Práve históriou sa predstavitelia "slovanstva " mohli ohradzovať a potvrdzovať ňou svoje tézy. S históriou je spojený i význam štúdia a pôsobnosti antických kultúr a jazykov. Veľmi zaujimavé je u Kollára vyjadrenie pomeru medzi spoločnosťou a jazykom, ktoré zobrazuje takto : Národné kmene a ich nárečia sú korene, literatúra a reč je strom, ktorý saje z koreňou šťavy, silu, obohatenie. Tu by sme znova mohli chápať korene ako spoločnú históriu ( aspoň tu najstaršiu / všetkých slovanov. Kollárova hlavná zasluha spočíva v odpore k útlaku a ujarmovaniu národov, vysloveniu lásky k slobode, formovanie potrieb družby všetkých národov na svete, k skutočnému šťastiu celého ľudstva. Ako som už v úvode spomínal budem sa snažiť prácu písať cez vplyv Herdera na jednotlivých predstaviteľov. Herder ovplyvnil Kollára svojím "antropologickým chápaním" filozofie. Aj Kollár bol presvedčený, že filozofia má zmysel len vtedy ak slúži ľuďom. Táto skutočnosť sa premietla aj do Kollárovej antropologicko - naturalistickej koncepcie dejín, rozvíjanej s dôrazom na dejiny Slovanov.Veľmi zaujimavé sú jeho myšlienky ako : život ľudstva je vývoj rozumu alebo rozvinutie vnútorného sveta èloveka. S týmto súvisí to, že sláva a význam národov sa nezakladá na ich číselnej veľkosti, ale na ich duchovnej aktivite. V tomto prípade je uskutočňovanie humanity konečným cieľom dejinného vývoja ľudstva. Koncepciou o slovanskej vzájomnosti Kollár nasledoval " militantný panslavizmus". Vzájomnosť nespočíva podľa Kollára v politickom spojení Slovanov. Táto takzvaná "vzájomnosť" má vyjadrovať spoločné prijatie, pôžitok. Vzájomnosť má byť naplnená povinnosťou, humanizmom a ľudskosťou. Táto koncepcia mala utužiť slovanské národy v úsilí o ich spojenie a tým rozvinuť ich kultúrne rozvinutie.
Ďalším z významných predstaviteľov myšlienky "slovanstva" je Pavol Jozef Šafárik. Tento vo svojom diele "Slovanské starožitnosti" poukazuje, že u Slovanov sa dejepisné umenie začalo oveľa neskôr ako u ostatných. Dielo "Slovanský národopis" nie je zaujímavé len svojím, na dobu pracne zozbieraným materiálom o slovanských sídlach , ale predovšetkým prístupom k tak zložitým otázkam akými sú otázky jazykové a narodnostné.