Dôležitý bol aj politicky dosah jeho diela : pre boj utlačovaných Slovanov predovšetkým tým, že znamenal neobyčajne veľa pre pochopenie významu Slovanov a Európy vôbec. Dielo sa neuberá racionalistickým smerom, ale je písané kritický v záujme pravdy. Pri vymedzovaní jednotlivých polí jazykov a rečí v zemiach zmiešaných ľudnatosťou bral ohľad výhradne na reč ľudí obecných /vidlákov,dedinčanov,sedlákov/, ako čiastky samorastúce a stálejšie, nie reč mešťanov, často príchodzích. Snahou diela bolo predovšetkým zostaviť celok, prehľadný obraz polohy a rozvetvenia celého kmeňa slovanského uprostred iných kmeňov, plemien indoeuropských a severských. Ide najmä o vymedzenie sídiel. Dielo má niekoľko statí, ktoré sa zaoberajú rečou jednotlivých slovanských národov alebo aj nárečím. Každá stáť sa zaoberá znakmi, poliami tej ktorej reči. Myšlienka slovanstva tú tkvie v podobnosti a blízkosti, spololočnej histórii a neustáleho politicko - kultúrneho kontaktu. Aj Pavol Jozef Šafarík vybudoval svoju koncepciu na "filozofii dejín" Herdera. Zmyslom dejín podľa neho bolo vytváranie stále vyššej úrovne podmienok pre život èloveka, jednotlivých národov i celej ľudskej spoločnosti. Šafarik charakterizuje Slovanov ako " kmeň európský prastarý" a odvodený z indoeuropského plemena , ktorý bol od najstarších čias v strede Európy utlačaný a bitý. Argumenty o pôvodnosti Slovanov Šafarík nachádza tiež v náboženstve, práve v mravoch a obyčajoch Slovanov. Šafarík tvrdí , že k základným charakteristickým črtám kmeňa slovanského patria : náboženské zmýšlanie, láska k práci, úprimnosť, láska k rodine, k rodnej reči, mierumilovnosť, pohostinnosť a priateľskosť. Avšak Šafarík sa nesnaží Slovanov idealizovať a poukazuje na ich negatívne povahové črty. Medzi tie patri najmä to, že Slovania sa nenavideli vospolok a stále medzi sebou žili roztrieštení. Druhou podstatnou negatívnou črtou bolo prijímanie cudzích jazykov, ktoré im boli vždy prijemnejšie ako vlastný materský. A práve kôli týmto dvom príčinám sa často stávali korisťou, strácali slobodu a teda strácali aj svoje postavenie vo svetových dejinách. A preto v "Slovanských starožitnostiach" Šafarík ukazuje , že i k dejinám by sa malo pristupovať mierovým, pokojným procesom, vzdelavaním, kultúrou a umením. Práve Slovania umožňovali rozvoj iných okolitých národov, pretože nikdy neboli suroví alebo brutalní. Jeho pristup k dejinám je poľudšťovaním prírody, spoločnosti, samotného človeka. Myslím si , že by bolo potrebné spomenúť aj Herderovu charakteristiku Slovanov, ako niekoho kto Slovanom nie je a teda jeho pohľad v istom zmysle môže a snáď aj je považovaný za nezavislý a neprifarbený.