Bol ideológom Slovenského národného prebudenia v polovici 19.storočia, bol filozofickým mysliteľom impulzov "starého a nového" veku Slovanov, bol iniciatorom osvetovej činnosti medzi drobným slovenským ľuďom, ktorý ako jediný mohol realizovať myšlienku "slovanstva". Charakteristické pre Štúra bolo spájať problematiku národa s problemami sociálnymi. A takto národne a sociálne prebudzaným a poučovaným ľuďom mohlo sa potom uskutočniť prvé verejné prejavenie sa národa v stredoeuropskom politickom kontexte.Veľmi zaujímavý a povzbudzujúci je Štúrov nesmrteľný odkaz" My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života trnistú". S odstupom času sa ukázala priebojnosť, nekonvenčnosť a priťažlivá nákazlivosť Štúrových ideologických i estetických koncepcií na tvar romantickej generacie, ale tiež na celú budúcnosť slovenského národného života. Veľmi zaujimavé je tiež to, že národy západnej Európy sa zahrabavajú do materiálnosti zatiaľ čo národy východné smerujú k interesom vyšším, k interesom duchovným. Zaujimavý je aj názor na ľudí, ktorí boli pôvodne duchovia, ale že potom odpadli od boha a prišli do tohto sveta prác, v ľudstve však je dačo vyššie, nad zemské okolnosti povyšené, dačo božské, ale na druhej strane dačo padajúce a tým je telo. Stránka tá najvyššia je duch, to je to čisté, božské a opravdivo ľudské. Ako každý národ aj Slovania sú charakteristický umením. A to umenie, ktoré veľké a vznešené je poézia, ktorá v Slovanstve na najvyšší stupeň vystúpi. My Slovania, všetko musíme vysloviť piesňou, spevom, hlasom, ktorý je najľudskejší a človeka najhodnejší. Za hlavnú otázku, od vysvetlenia ktorej závisel celý rad ˇďalších otázok slovenského života, považoval Štúr vyriešenie problému slovenskej národnej osobitosti. Táto myšlienka sa mu nastoli ako výsledok celého národnobuditeľského úsilia od bernolákovcov a Hollého , a to vtedy, keď v reláciách celouhorských a celorišských vznikli pre politické výstupenie Slovákov už objektívne vhodné podmienky. Snažil sa o uznanie národa so všetkými právami a povinosťami, ktoré národu prináležia. Otázke kmeňovitosti slovenského národa venuje základnú pozornosť. Na tomto probléme dokumentuje vo veľkej miere aj tvorivé zvládnutie dialektiky a prináša cenné postrehy vo vývine myslenia u nás nielen vo svojej definícií národa a v rozbore jeho jednotlivých znakov / reč, kultúra, literatúra/, ale aj v parciálnych filozofických otázkach, ako napr. v otázke vzťahu celku a čiastok, v otázke dialekltiky. Kmeňovitosť je podľa Štúra prirodzená štruktúra Slovanstva. Je to spôsob života slovanského celku , nie je to jav náhodný.