Jean - Jacques Roussea- O spoločenskej zmluve

Rousseau pokladal za nutné, aby príslušníci spoločnosti boli ochotnými, aktívnymi členmi svojej pospolitosti. Práve v Spoločenskej zmluve sa Rousseau snaží pre takú spoločnosť vytvoriť plán. Spoločenskú zmluvu chápe ako zákon, právo, ktoré predstavuje spravodlivosť. Táto spravodlivosť je stotožňovaná s užitočnosťou. Právo nepochádza z prirodzenosti, ale je formou dohody. Právo ako dohoda existuje medzi ľuďmi, ktorí vytvárajú spoločenstvá. Prirodzené spoločenstvo je rodina. Ak dieťa zostáva pri rodičoch pokiaľ ich potrebuje, je to prirodzené. Ak však aj potom rodina zostane pokope, už to nie je prirodzené, tento stav existuje na základe spoločnej dohody.
Každý človek je slobodný. Keď sa niekto vzdá svojej slobody, robí to za účelom svojho úžitku. Právo silnejšieho nemá opodstatnenie. Moc netvorí právo, my sme povinní poslúchať len legitímnu moc. Legitímna moc medzi ľuďmi je vlastne dohoda. Moc ako taká netvorí právo a preto jeden človek nestojí nad druhým. Je dosť nepochopiteľné ak sa človek dobrovoľne vzdá svojej slobody. Je to dokonca nezákonné a neplatné. Znamená to vzdať sa svojej slobody i ľudských práv.
Problematika vojny je tiež závažná. Musíme si uvedomiť že vojnu tvoria vzťahy medzi vecami a nie vzťahy medzi ľuďmi. Pretože nemôže existovať človeka medzi človekom, je to vlastne vzťah jedného štátu k druhému. Jednotlivci sú nepriateľmi len náhodne, nie ako ľudia ale ako vojaci. Človek má právo zabiť obhajcu nepriateľského štátu, ale len keď je ten ozbrojený. Keď sa však vzdáva, nepriatelia sa stávajú ľuďmi a už nemáme právo zabíjať. Človek má právo zabiť nepriateľa len keď ho nemôže zotročiť. Človek sa teda vzdáva slobody, aby si zachránil život. Aby sa ľudia ubránili, musia svoje sily dávať dokopy – vytvárajú spoločenstvá. Aby také spoločenstvo fungovalo, musí sa človek vzdať svojej prirodzenej slobody a „dostáva“ tzv. zmluvnú slobodu. Každý človek sa „dáva“ spoločnosti. Podmienky sú pre všetkých rovnaké, preto by ich nikto nemal sťažovať. Každý dáva svoju osobu a všetku moc pod najvyššie riadenie všeobecnej vôle a príma zároveň každého člena ako nedeliteľnú časť celku. Takéto teleso sa nazýva republika. Štát sa skladá z jednotlivcov, nemá a ani nemôže mať záujem opačný ich záujmu. Každý človek má svoju vôľu, ktorá môže byť odlišná od vôle všeobecnej, vôle občana. Spoločenská zmluva však obsahuje tichý záväzok. Kto by odoprel poslúchať všeobecnú vôľu, bude k nej donútený celým telesom(štátom). To chráni občana pred vlastnou závislosťou.

Prechod od stavu prirodzeného do stavu občianskeho znamená, že človek sa stáva morálnym. Dovtedy mal človek ohľad len na seba, ale teraz musí mať ohľad aj na iných, musí víťaziť hlas povinnosti a práva namiesto žiadosti. Prirodzená sloboda je ohraničená jedincom, na druhej strane však občianska sloboda je ohraničená všeobecnou vôľou. Základná zmluva miesto toho aby zničila prirodzenú rovnosť, nahradí ju naopak rovnosťou mravnou a legitímnou. Tá zaručuje rovnosť podľa dohody a práva. Nie je to ako v prírode kde sa rovnosť respektíve nerovnosť rozlišovala silou a talentom ľudí. Spoločenský stav je výhodný pre ľudí práve vtedy, keď majú všetci niečo a keď nikto z nich nemá priveľa.
Iba všeobecná vôľa môže riadiť štát, má slúžiť všeobecnému blahu. Zvrchovaná moc je výkonnou mocou všeobecnej vôle. Zvrchovaná moc je nedeliteľná, môžeme ju deliť len v predmete nie však v zásade. A to na moc zákonodarnú a moc výkonnú. Spoločenská zmluva dáva štátu úplnú moc nad jeho členmi. Všeobecná vôľa musí pochádzať zo všetkých, aby platila pre všetkých. Za zvrchovanú moc ručí verejná moc a najvyššia vláda. Aby sa štát zachoval musí mať zákony. Zákony sú potrebné na to, aby sa spojili práva s povinnosťami. Zákon si všíma ľudí ako celok a činy ako abstrakcie, nikdy nie s pohľadu jednotlivého človeka a jednotlivého činu. Ľud, ktorý je podriadený zákonom, má byť zároveň aj ich tvorcom. Cieľom každej zákonodarnej sústavy by mal byť cieľ blaha pre všetkých a tiež zabezpečenie slobody a rovnosti. Veľmi dôležitá je rovnosť s pohľadu hmotného bohatstva. Musíme dohliadnuť na to, aby žiadny občan nebol tak bohatý, aby si mohol kúpiť iného občana a aj na to, aby žiadny občan nebol tak chudobný aby sa musel predať.
Jednou zo zvrchovanej moci je výkonná moc. Túto moc predstavuje vláda. Vláda je poverená výkonom zákonov a udržovaním slobody. Členovia vlády môžu byť úradníci, kráľ alebo vládca. Čím viac sa štát zväčšuje tým viac sa zmenšuje sloboda. Aby vláda bola dobrá, musí byť tým silnejšia, čím je národ početnejší. Existuje niekoľko typov vlád. 1. Demokracia- je v nej viac občanov úradníkov než občanov jednoduchých(súkromníkov).Je to vláda celého národa, alebo jej veľkej časti. Národ, ktorý by vždy dobre vládol, nepotreboval by byť ovládaný. Nikdy však neexistovala pravá demokracia a ani nikdy existovať nebude. Táto vláda najviac podlieha občianskym vojnám a vnútorným zmätkom. Vyžaduje najviac bdelosti a odvahy. Jej predpokladom je štát malý v ktorom by bolo veľa mravnosti, rovnosti v hodnostiach i majetku a málo alebo žiaden prepych.
2.

Aristokracia- je v nej viac jednoduchých občanov než úradníkov. Vláda je v rukách malého počtu ľudí. Poznáme 3 druhy aristokracie: a) prirodzená b) volená c) dedičná
Aristokracia volí spomedzi seba tých najlepších, skúsených, poctivých. Bohatým sa moc dáva preto, lebo majú dosť času sa jej venovať.
3. Monarchia- je to vláda v rukách jedného človeka. Keďže vládne jeden človek nedochádza k rozporom pri vládnutí. Záujem kráľa je v tom aby bol ľud biedny, bezmocný, aby nemohol odporovať. Sprostredkovatelia medzi vládcom a poddanými sú šľachtici.
Každému typu štátu hrozí jej zánik. K tomu môže dôjsť vtedy, keď vláda(vládca) nespravuje štát podľa zákonov a uchváti zvrchovanú moc. Alebo keď členovia vlády uchvátia oddelene moc, ktorú majú vykonávať spoločne. Každá vláda má tendenciu „zvrhnúť sa“. Demokracia sa môže zvrhnúť do ochlokracie. Aristokracia sa môže zvrhnúť do oligarchie. Monarchia sa môže zvrhnúť do tyranie. Princíp života štátu tkvie vo zvrchovanej moci. Štát sa neudržuje zákonmi, ale zákonodarnou mocou. Chyba nastala vtedy, keď sa stal poslanec prostriedkom a zástupcom ľudu v zhromaždeniach(tzv. 3 stav). Treba si uvedomiť, že zvrchovaná moc sa nedá zastupovať, vôľa sa nemôže zastupovať. Poslanci preto nemôžu byť zástupcami ľudu, sú len jeho splnomocnencami. Akonáhle sa ľud dáva zastupovať, nie je už slobodný. Zriadenie vlády nie je zmluva. V štáte je len jedna zmluva a to spoločenská a tá vylučuje každú inú. Úkon, ktorý ustanovuje vládu nie je zmluva ale zákon. A všetky zákony sa všeobecnou vôľou dajú zrušiť. Čim je viac zhody v zhromaždeniach, tým viac prevažuje všeobecná vôľa. Len jeden zákon vyžaduje jednomyseľnosť, je to spoločenská zmluva. Skrze všeobecnú vôľu sú ľudia občania a sú slobodný.
Rousseauová kritika existujúcich vlád sa koncentruje na stratu slobody. Zásadný pre jeho pohľad na politiku je dôraz na skutočnosť, že ľudí nemožno prinútiť k tomu, aby sa dobrovoľne vzdali svojej slobody. Na druhej strane mu však bolo tiež jasné, že už samotný veľký počet ľudí v novodobých spoločnostiach vylučuje možnosť pravej demokracie. Východiskom však môže byť všeobecná vôľa. Tá je výsledkom dohody, v ktorej každý jednotlivec presúva všetky svoje prirodzené práva a slobodu na všetkých ostatných, čim vytvára novú, kolektívnu osobu. Pre Roussseaua je dôležité, aby všetci ľudia odložili svoje práva v rovnakej miere, čim sa odstráni nerovnosť vedúca k strate slobody. Všeobecná vôľa ako zvrchovaný vládca rozhoduje o ustanoveniach zákonov spoločnosti. Rozhoduje vždy v záujme „dobra celku“.

Všeobecná vôľa musí vždy chcieť dobro celku.
Musíme mať na zreteli že táto Rousseauová Spoločenská zmluva je teoretickou koncepciou politiky a ako takú ju aj treba chápať. .