Rousseau pokladal za nutné, aby príslušníci spoločnosti boli ochotnými, aktívnymi členmi svojej pospolitosti. Práve v Spoločenskej zmluve sa Rousseau snaží pre takú spoločnosť vytvoriť plán. Spoločenskú zmluvu chápe ako zákon, právo, ktoré predstavuje spravodlivosť. Táto spravodlivosť je stotožňovaná s užitočnosťou. Právo nepochádza z prirodzenosti, ale je formou dohody. Právo ako dohoda existuje medzi ľuďmi, ktorí vytvárajú spoločenstvá. Prirodzené spoločenstvo je rodina. Ak dieťa zostáva pri rodičoch pokiaľ ich potrebuje, je to prirodzené. Ak však aj potom rodina zostane pokope, už to nie je prirodzené, tento stav existuje na základe spoločnej dohody.
Každý človek je slobodný. Keď sa niekto vzdá svojej slobody, robí to za účelom svojho úžitku. Právo silnejšieho nemá opodstatnenie. Moc netvorí právo, my sme povinní poslúchať len legitímnu moc. Legitímna moc medzi ľuďmi je vlastne dohoda. Moc ako taká netvorí právo a preto jeden človek nestojí nad druhým. Je dosť nepochopiteľné ak sa človek dobrovoľne vzdá svojej slobody. Je to dokonca nezákonné a neplatné. Znamená to vzdať sa svojej slobody i ľudských práv.
Problematika vojny je tiež závažná. Musíme si uvedomiť že vojnu tvoria vzťahy medzi vecami a nie vzťahy medzi ľuďmi. Pretože nemôže existovať človeka medzi človekom, je to vlastne vzťah jedného štátu k druhému. Jednotlivci sú nepriateľmi len náhodne, nie ako ľudia ale ako vojaci. Človek má právo zabiť obhajcu nepriateľského štátu, ale len keď je ten ozbrojený. Keď sa však vzdáva, nepriatelia sa stávajú ľuďmi a už nemáme právo zabíjať. Človek má právo zabiť nepriateľa len keď ho nemôže zotročiť. Človek sa teda vzdáva slobody, aby si zachránil život. Aby sa ľudia ubránili, musia svoje sily dávať dokopy – vytvárajú spoločenstvá. Aby také spoločenstvo fungovalo, musí sa človek vzdať svojej prirodzenej slobody a „dostáva“ tzv. zmluvnú slobodu. Každý človek sa „dáva“ spoločnosti. Podmienky sú pre všetkých rovnaké, preto by ich nikto nemal sťažovať. Každý dáva svoju osobu a všetku moc pod najvyššie riadenie všeobecnej vôle a príma zároveň každého člena ako nedeliteľnú časť celku. Takéto teleso sa nazýva republika. Štát sa skladá z jednotlivcov, nemá a ani nemôže mať záujem opačný ich záujmu. Každý človek má svoju vôľu, ktorá môže byť odlišná od vôle všeobecnej, vôle občana. Spoločenská zmluva však obsahuje tichý záväzok. Kto by odoprel poslúchať všeobecnú vôľu, bude k nej donútený celým telesom(štátom). To chráni občana pred vlastnou závislosťou.