Prechod od klasickej k modernej prírodovede, ktorý sa začal na rozhraní 19. a 20. storočia práve na pôde fyziky, je už dnes, mohli by sme povedať, "učebnicovou" záležitosťou. Teoretici si jasnejšie uvedomili až približne v šesťdesiatych rokoch nášho storočia, že je tu čo skúmať nielen preto, aby sa objasnila minulosť, ale najmä preto, aby sa spresnilo naše poznanie objektívnych zákonov vývinu vedy. Zatiaľ čo teoretici sa púšťajú do naozaj hlbokého skúmania toho, čo sa vo vedách na začiatku nášho storočia [ba i dávnejšie predtým ) stalo, pozornosť laickej verejnosti priťahujú najväčšmi kuriózne "okolnosti", ktoré túto revolúciu vo vedách sprevádzali, presne tak, ako to u širšieho publika pri nazeraní na historický zlom býva zvykom. Radikálne zmeny vo vedách na začiatku nášho storočia nespočívali iba v reformulácii nejakých vzorcov čitatel'ných pre hŕstku špecialistov, ale prudko zapôsobili a pôsobia na celkový obraz sveta čo len trochu informovaných ľudí. Rozpaky vedcov, najmä vedcov staršej generácie, odchovaných na presvedčení o neotrasitel'nosti základov klasickej fyziky, boli zoči-voči tomuto radikálnemu prelomu v ich vede naozaj až neuveriteľné veľké. Neboli to však iba rozpaky, s čím sa u mnohých najväčších vedcov prvých desaťročí stretla relativistická či kvantová fyzika a rýchlo vznikajúce ďalšie koncepcie aj v iných oblastiach prírodných vied, výrazne odporujúce predstavám klasickej vedy, štýlu myslenia v nej a obrazu sveta, ktorý s ňou súvisel. Bolo to aj otvorené nepriatel'stvo, odmietanie a intenzívne pokusy o vyvrátenie tej-ktorej modernej koncepcie. Moderná veda hľadala svoju filozofiu, ako povedal neskoršie Bachelard, akú veda potrebuje a akú si zaslúži.
Bachelard od prvých prác prejavuje mimoriadne pochopenie pre zásadne nové črty vedeckého poznania. Na rozdiel od mysliteľov a vedcov, ktorých revolúcia vo fyzike ( nazývaná neraz aj ,,krízou fyziky" ) v najlepšom prípade vyvádza z miery, no veľmi často vedie k pesimizmu pri posudzovaní možností vedy, k agnosticizmu, idealizmu, ba až k fideistickej rezignácii na vedecké poznanie, Bachelard, človek vzdelaný tak vo filozofii, ako aj v matematicko-fyzikálnych vedách, víta ten prudký zlom vo vedeckom poznaní a vo vedeckej predstave sveta, chápe ho ako pozitívny proces, ako výšvih vedeckého poznania na novú kvalitatívnu úroveň. Vidí v ňom prechod od klasického racionalizmu, ktorý rozvinul a vyčerpal svoje možnosti v troch predchádzajúcich storočiach [ 17.-19.