Teória poznania - Vedecké poznanie

Prechod od klasickej k modernej prírodovede, ktorý sa začal na rozhraní 19. a 20. storočia práve na pôde fyziky, je už dnes, mohli by sme povedať, "učebnicovou" záležitosťou. Teoretici si jasnejšie uvedomili až približne v šesťdesiatych rokoch nášho storočia, že je tu čo skúmať nielen preto, aby sa objasnila minulosť, ale najmä preto, aby sa spresnilo naše poznanie objektívnych zákonov vývinu vedy. Zatiaľ čo teoretici sa púšťajú do naozaj hlbokého skúmania toho, čo sa vo vedách na začiatku nášho storočia [ba i dávnejšie predtým ) stalo, pozornosť laickej verejnosti priťahujú najväčšmi kuriózne "okolnosti", ktoré túto revolúciu vo vedách sprevádzali, presne tak, ako to u širšieho publika pri nazeraní na historický zlom býva zvykom. Radikálne zmeny vo vedách na začiatku nášho storočia nespočívali iba v reformulácii nejakých vzorcov čitatel'ných pre hŕstku špecialistov, ale prudko zapôsobili a pôsobia na celkový obraz sveta čo len trochu informovaných ľudí. Rozpaky vedcov, najmä vedcov staršej generácie, odchovaných na presvedčení o neotrasitel'nosti základov klasickej fyziky, boli zoči-voči tomuto radikálnemu prelomu v ich vede naozaj až neuveriteľné veľké. Neboli to však iba rozpaky, s čím sa u mnohých najväčších vedcov prvých desaťročí stretla relativistická či kvantová fyzika a rýchlo vznikajúce ďalšie koncepcie aj v iných oblastiach prírodných vied, výrazne odporujúce predstavám klasickej vedy, štýlu myslenia v nej a obrazu sveta, ktorý s ňou súvisel. Bolo to aj otvorené nepriatel'stvo, odmietanie a intenzívne pokusy o vyvrátenie tej-ktorej modernej koncepcie. Moderná veda hľadala svoju filozofiu, ako povedal neskoršie Bachelard, akú veda potrebuje a akú si zaslúži.
Bachelard od prvých prác prejavuje mimoriadne pochopenie pre zásadne nové črty vedeckého poznania. Na rozdiel od mysliteľov a vedcov, ktorých revolúcia vo fyzike ( nazývaná neraz aj ,,krízou fyziky" ) v najlepšom prípade vyvádza z miery, no veľmi často vedie k pesimizmu pri posudzovaní možností vedy, k agnosticizmu, idealizmu, ba až k fideistickej rezignácii na vedecké poznanie, Bachelard, človek vzdelaný tak vo filozofii, ako aj v matematicko-fyzikálnych vedách, víta ten prudký zlom vo vedeckom poznaní a vo vedeckej predstave sveta, chápe ho ako pozitívny proces, ako výšvih vedeckého poznania na novú kvalitatívnu úroveň. Vidí v ňom prechod od klasického racionalizmu, ktorý rozvinul a vyčerpal svoje možnosti v troch predchádzajúcich storočiach [ 17.-19.

), k novému typu racionalizmu, hlbšiemu, prenikavejšiemu, otvárajúcemu vedeckému mysleniu nové netušené možnosti. Bachelard sa nielen dištancuje pri posudzovaní povahy modernej vedy, jej "nového ducha", od všetkých pesimistických hodnotení tohto zlomu, ktorý znamenal vznik modernej vedy, ale sa stavia na stranu a podporu vedcov, ktorí neprestali byť presvedčení, že vznik novej vedy neznamená zlyhanie rozumu, ale práve jeho d'alší triumf. Racionalistickej orientácii Bachelardovej filozofie vedy napokon priala dominujúca orientácia francúzskej filozofie, v začiatkoch ktorej stojí klasik, ba priam zakladateľ novovekého racionalizmu René Descartes. Zrejme na tom niečo bude, hoci hneď treba pripomenúť, že Bachelard ako jeden z hlavných znakov racionalizmu novej vedy stanovuje, že je to nekarteziánsky racionalizmus, že jeho epistemológia ( teória vedeckého poznania ) je nekarteziánskou epistemológiou. Predsa však tí francúzski filozofi vedy, na ktorých Bachelard kriticky, no nepochybne nadväzoval, boli - každý svojim spôsobom a s rozličnou intenzitou - pokračovateľmi tejto racionalistickej tradície. Či už to bol kantovstvom modifikovaný racionalizmus A. Lalanda, na ktorom bola cenná najmä idea rozvíjajúceho sa rozumu, alebo pokusy E. Meyersona na analýze rodiaceho sa moderného vedeckého poznania dokázať vďaka "identifikujúcej" sile rozumu realitu ( pokusy výrazne zaťažené nedialektickým chápaním vzťahu rozumu a reality, no v jednotlivostiach vel'mi inštruktívne ), alebo - a najmä Brunschvicgov síce jednoznačne idealistický, ale predsa racionalisticky osnovaný výklad zrodu a vývinu vedeckých ideí vrátane idei modernej vedy.
Bachelard sa živo zaujímal o nové výdobytky nielen vo vedách, ale aj v umení, predovšetkým v poézii. Tu je predmetom jeho skúmania "predvedecké" poetické myslenie, schopné v neočakávaných obrazoch a metaforách zachytiť skutočnosť. Na tomto základe vypracúva - využívajúc vel'mi voľné interpretovanú jungovu psychoanalýzu - učenie o štyroch základných materiálnych prvkoch, prostredníctvom ktorých sa vo sfére poetického naše vedomie zmocňuje sveta ( oheň, vzduch, voda, zem). V týchto pohl'adoch je veľa "snivého", je to svet predstáv, a nie pojmov, svet, ktorý "tým, že ponecháva voľnosť rozumu, zabraňuje ankylóze logiky a pripravuje racionálnu invenciu". Nech sa na tieto "psychoanalytické" Bachelardove práce pozeráme akokol'vek, neuprieme im, že sa v nich aj v tejto špecifickej oblasti prejavuje originalita myslenia, schopnosť vidieť bežné z neočakávaného zorného uhla.

Bachelardova filozofia vedy neprestáva byť svojou podstatou určitým variantom filozofie prírodovedcov: Tu je jeden zo základných zdrojov jej sily i slabosti. Bachelard hľadá filozofiu v samej vede a to filozoficky záväzné, podstatné, čo - ako verí - je vo vede implicitne obsiahnuté, chce explicitne vyjadriť. Modernou vedou vstupuje podľa Bachelarda na scénu tretí, dosiaľ neznámy typ nášho poznania sveta Prvým typom ( resp. vývinovou etapou ) bolo predvedecké poznanie ( ktorému venuje pozornosť vo svojich "psychoanalytických" spisoch ), druhým klasická veda. Až nástupom "neklasickej" vedy sa podľa Bachelarda vedecké poznanie hlboko a zásadne odlúčilo od bežného poznania, ktoré - vždy špecifickým spôsobom - spájalo tieto dva typy poznania. V období klasickej vedy je bežné poznanie, napriek zdanlivo radikálnej odlišnosti, hlbinne späté s vedeckým poznaním (jemu zodpovedajúcim "racionalizmom").
V modernej, "neklasickej" vede sa naplno prejavila podstatná črta každého vedeckého poznania: jeho racionalizmus. Tézou, že veda, pokial' len je a chce ostať naozaj vedou, je racionalistická, vyjadruje Bachelard dominujúce postavenie teoretickej zložky vedy oproti zložke empirickej [ bez ktorej však veda, ani moderná veda, nie j e možná ). O vede v pravom zmysle slova však možno hovoriť, až keď' myslenie prekonáva "dané" ( pozorované či namerané empirické údaje ), keď dochádza k myšlienkovému zvládnutiu materiálu atd. V tomto zmysle je veda racionalistická. To platí aj o klasickej vede, lenže jej racionálne ( teoretické ) konštrukcie sa ešte dali interpretovať aj v jazyku bežného poznania, blízkeho naivného realizmu alebo totožného s ním, takže v nej racionalistická podstata vedy ešte nevystupovala jasne. Moderná veda so svojou nenázornosťou, vysokým stupňom matematizácie atd'. odhaľuje svoju racionalistickú podstatu naplno. Predstavu sveta, ktorá v nej vzniká, nemožno previesť na bežnú predstavu, ba z hl'adiska poslednej je často čímsi nepochopitel'ným. Preto moderná veda nielen demonštruje zjavne racionalistický charakter vedy, ale vytvára aj nový typ racionalizmu. Podl'a Bachelarda "všetok pokrok filozofie vedy prebieha v smere vzrastajúceho racionalizmu, pričom sa zo všetkých pojmov odstraňuje prvotný realizmus .
Moderná veda sa rozchádza s racionalizmom klasického obdobia ešte aj v inom ohl'ade. Čím väčšmi si uvedomuje svoj výrazne racionalistický charakter, tým zrejmejšia je spätosť teoretického momentu vedy s empirickým.

Ak sa raz navždy dištancovala od realizmu bežného poznania, dištancuje sa zásadne aj od metafyzického stavania racionalizmu proti empirizmu, s akým sa stretávame vo filozofii klasickej vedy.
Moderná veda nemôže experimentovať, bez toho, aby uvažovala, nemôže uvažovať bez experimentovania.
Všeobecným pravidlom vo vývine vedeckého myslenia je koexistencia protikladov, ktorá vylučuje možnosť ich prekonania a vyriešenia syntézou. Dialektická syntéza protirečení, ktorá je podstatným momentom vývinu, nahrádza sa u Bachelarda ich metafyzickou koexistenciou. Medzi protirečeniami, ktorých vzťah sa redukuje na vzájomné doplňovanie, nejestvuje boj v skutočnom zmysle slova. Izolovane ani jeden, ani druhý nestačí na vytvorenie vedeckého dôkazu. Analýzou konkrétneho vedeckého materiálu sa dokazuje, že moderná veda spočíva v "dialógu" ( dialogickej dialektike ) teórie a skúsenosti. Neobmedzuje sa však iba na to. "Dialóg" ( táto dialektika dvoch opozit ) mení tak teóriu , ako aj skúsenosť. Prekonanie bežnej skúsenosti, bežného názoru, bežného rozumu ( "racionalizmu" ) produkuje nový typ skúsenosti (realizmu), faktovú základňu vyššieho - z hľadiska vývinu ľudského poznania - stupňa, teda nový "realizmus". Prechádza sa totiž od "bázového realizmu" [ t. j. skúsenosti a na nej postaveného obrazu sveta ) k "realizmu druhej pozície". Nemožno nesúhlasiť s Bachelardom, keď tvrdí, "že realizmus, ktorý sa stretol s vedeckou skepsou, už nemôže byť taký istý ako bezprostredný realizmus". ide už "o realizmus druhej pozície", teda "o realizmus oponujúci bežnej realite, polemizujúci s bezprostredným, o realizmus vytvorený realizovaným rozumom, experimentujúcim rozumom". Aj bez podrobnej analýzy vidno, že racionalizmus modernej vedy ( t. j. "druhej pozície" ) nevzniká nejakým samovývinom či sebazdokonal'ovanim rozumu, ale je produkovaný "realizáciou" (t. j. skúsenosťou) predchádzajúceho - viac či menej bezprostredného - rozumu.
Principiálna spätosť teoretického myslenia s experimentálno-technickými aspektmi vedy, prekonanie predstáv klasickej vedy o možnosti prostého oddelenia objektu skúmania, prostriedkov použitých pri jeho poznávaní a jeho teoretického zobrazenia, v pojmoch, hypotézach, teóriách. V modernej vede sa tieto momenty úzko prelínajú. Proces poznávania nie je konštatovaním daného a jeho následným zvládnutím v abstrakcii, ale zložitým postupom cieľavedomého pretvárania východiskového materiálu tak, aby bol teoreticky zvládnutel'ný. Na tomto pretváraní sa od začiatku zúčastňuje teória.
Súčasné fyzikálne a prírodné vedy charakterizuje vo všeobecnasti rnohutná experimentálna základňa. Rovnako významné a pre súčasnú vedu typické sú však aj výsledky v teoretickej oblasti. Popri výraznom rozvoji abstraktných matematických disciplín sa 20.

storočie vyznačuje vytvoremím mnohých fyzikálnych teórií, napríklad teórie relativity a kvantovej teórie, ako aj teoretických disciplín v iných prírodovedných oblastiach (chemická kinetika, populačná genetika a i.). Napriek relatívne samostatnému vývoju experimentálnych a teoretických výskumov má osobitný význam produktívne vzájomné pôsobenie rnedzi nimi. Na tomto vzťahu medzi empirickým a teoretickým poznaním sa zakladá dialektické chápanie ich jednoty. Prejavom tohto chápania je potreba budovať teórie na základe empirických údajov, možnosť riešiť úlohy (problémy) v danej oblasti teoretickou cestou, a najmä predpovedať nové javy, ktoré sa stávajú predmetom empirickej verifikácie.
Jednota empírie a teórie neruší otázku ich relatívnej váhy vo vedeckých výskumoch.
Úloha, ktorá sa pripisuje teórii, závisí od filozofického chápania vedeckýeh teórií, totiž či. sa chápu len ako nástroj opisu faktov, alebo ako modely určitej skutočnosti. Toto smerovanie od empirického k teoretiekému poznaniu sa prejavilo v existujúcich pokusoch o periodizáciu dejín vedy. Sem možno prirátať tiež okolnosť, že teória zdaleka nie vždy vyviera zo zovšeobecnenia veľkého počtu faktov. Často sa teoretické poznanie opiera o veľmi obmedzenú empirickú základňu a vedie k značnému obohateniu empirických poznatkov.
K špecifike súčasného vedeckého poznania treba zaradiť aj okolnosť, že zasahuje do oblastí, kde bezprostredné pozorovanie nie je možné, čo si vyžaduje zložité spôsoby teoretickej interpretácie.
Napokon teória nie je spätá len s určitou empirickou oblasťou, ale podstatne využíva aj výsledky predchádzajúcich teórií, ktoré sa zahrnujú ako relatívne (alebo funkcionálne) apriórne tézy do dalších teórií. Napríklad niektoré princípy formulované v mechanike možno aplikovať aj v mimomechanických oblastiach. Zákon zachovania energie platí v každej novej fyzikálnej teórii. Niečo podobné možno povedať aj o princípe relativity, vzťahu neurčitostí a i. Toto je späté so vzrastom uznávanej a faktickej úlohy metodológie a filozofie. Ak sa veda buduje induktívne a všetko závisí od skúseností, potom je filozofia odsúdená sledovať a zovšeobecňovať výsledky konkrétnych vied. Naopak, ak základný význam (pre vysvetl'ovanie faktov) majú idey, potom vedecká činnosť nadobúda filozofické črty a filozofická metodológia zaujíma v tejto činnosti osobitné miesto.
Empirické a teoretické poznanie sú vzájomne spätými , do seba prechádzajúcimi momentami vo vývinovom cykle vedeckého poznania,ktorý má nelineárny charakter.

Tak, ako v rámci predvedeckého poznania nejestvuje "čisté" racionálne poznanie, tak ani v rámci vedeckého poznania nejestvuje nič také, čo by sme mohli označiť ako ".čistú" empíriu alebo "čistú" teóriu.Vedecké poznanie nemožno preto zredukovať ani na jednostranne syntetický proces a nemožno ho zredukovať ani na jednostranne induktívny, ani na jednostranne deduktívny proces: vyvinuté vedecké poznanie má analyticko-syntetickú, induktívno - deduktivnu povahu, pričom v tej ktorej jeho fáze môže dominovať niektorá z uvedených operácií .

Empirické je predpokladom teoretického , no zároveň je ním podmienené , je teda východiskom
, ale aj vysledkom teoretického poznania. Empirické poznanie nezačína nikdy od "nulovej hypotézy", či z "hypotetického alebo teoretického vákua", ale vždy mu predchádza istá konceptuálna sieť danej vedy, istá všeobecná názorová, ale i hodnotová orientácia, istý systém techník a metód, ktorými daná veda disponuje.
Výsledkom empirického poznania sú empirické poznatky, resp. empirické fakty. Empirické poznatky., sú v jazyku vyjadreným, konceptualizovaným zobrazením objektu, ktoré je podmienené úrovňou poznania v danej oblasti, no i celkovou úrovňou kultúry, súborom jej názorov, hodnôt (najmä v sociálnom poznaní). Empirický fakt je zvláštnym typom empirického poznatku, jeho pravdivosť musí byť dostatočne overená prakticky (v slabšom vymedzení)a teoreticky ( v silnejšom vymedzení).Empirický fakt vstupuje do súperiacich hypotéz a teórií, v rámci ktorých získava rozličné, často i značne odlišné interpretácie: plnohodnotným sa stáva empirický fakt, až ,po teoretickej interpretácii. Empirické poznatky (fakty) sa vyjadrujú formou empirických výrokov, ktoré sa podrobia hodnoteniu, klasif ikácii , typologizácii a napokon sa spredmetnia v podobe rozličných zápisov, tabuliek, grafov. Zmysel empirických výrokov je určovaný jednak obsahom príslušných empirických poznatkov, jednak aktuálnym, resp. potenciálnym významom, ktorý nadobúdajú včlenením (a interpretovaním) do určitého teoretického systému. Ak empirický fakt zapadá do schém vysvetlenia, tak ich potvrdzuje, obohacuje, ak im však protirečí, znamená to ,že bud' sú tieto schémy nepravdivé alebo neúplné, bud' je neúplný (nevyvinutý) fakt.
Fáza empirického poznávania ústí do formulácie empirických zákonov ako do najvyvinutejšej formy empirického poznania a zároveň ako do východiska pre teoretické poznanie. Základnými spôsobmi empirického poznania sú pozorovanie, meranie a experiment. Vedecké pozorovanie sa líši od predvedeckého pozorovania svojim systématickým, organizovaným charakterom, povahou objektu (ide o typický objekt, v ktorom prebiehajú procesy v najvýraznejšej podobe) a povahou podmienok ( ide o podmienky, v ktorých pôsobí čo najmenej náhodných rušivých vplyvov).Nezanedbateľný je rozdiel aj v subjekte poznania, ktorý sa od subjektu predvedeckého pozorovania líši teoretickou pripravenosťou, kvalifikovanou zručnosťou, skúsenosťou ,
cielavedomým prístupom a jasným zámerom.

Meranie ako forma empirického skúmania má charakter osobiteho štatistického procesu a skladá sa z troch základných operácií: z operácie počítania, škálovanie a merania v užšom zmysle slova. Meranie v užšom zmysle vyžaduje stanoviť štandardnú a konštantnú jednotku merania, stupnicu, ako i skonštruovať príslušné meracie prístroje. Zatiaľ čo počítanie spočíva vo vzájomnom jednoznačnom priradení prvkov danej množiny k číslam l, 2,3,4,...n, škálovanie spočíva v usporiadaní objektov (ich vlastností a stavov) podľa vztahu "väčší než", "menší než" a pod., meranie v užšom zmysle slova spočíva v jednoznačnom priradení objektov (procesov, ich vlastností) k určitému počtu stanovených jednotiek (t,j.veľkosť sa vyjadrí číselne). Experiment je zložitejší ako pozorovanie a meranie , poznávany predmet,(proces) sa tu realizuje vo svojich základných podmienkach a pokiaľ je to možné, v izolácii od vplyvu druhotných, v danej súvislosti nepodstatných podmienok a aj v izolácii od náhodných vonkajších vplyvov. V experimentoch nielen subjekt poznania pozoruje, meria svoj objekt, ale zároveň naň pôsobí a mení ho v súlade so svojimi potrebami , zámermi.
Človek nikdy, za nijakých okolností nemôže poznávať svet "sám osebe", ale vždy ho spoznáva cez prizmu svojich ľudských (pôvodných alebo prístrojovou technikou zdokonalených) receptorov, svojich mozgových kapacít, cez prizmu východiskovej konceptuálnej výzbroje, siete pojmov a kategórií, ale aj celej kultúry. Tieto subjektívne (v zmysle:ľudské) faktory nemožno nikdy eliminovať z poznávacieho procesu. Poznávanie nie je nikdy produkciou kópií poznávaných objektov vo vedomí subjektu, ale je aktívnou tvorbou ideálnych "obrazov" skutočnosti, tvorivou činnosťou skladajúcou sa z momentov rekonštrukčných a z momentov konštrukčných, ktorá vždy prebieha v rámci konkrétnych individuálnych i spoločensko-kultúrnych podmienok. Dôležitou formou empirického poznania je aj myšlienkový experiment ako zvláštna podoba reálneho experimentu: vyskytuje sa bud' v podobe zamýšľaného, plánovaného experimentu ako jeho ideová, myšlienková príprava - alebo aj ako samostatná forma teoretickej činnosti. V tomto prípade vedec,operuje idealizovaným objektom v idealizovaných podmienkach ( často ide o experimenty z technických, ekonomických a i. príčín tažko alebo vôbec nerealizovateľné). Výsledky empirického pozorovania , merania , experimentu, t.j. prvotné údaje sa spracúvajú d'alej, a to použitím klasifikácie a korelácie, čím sa získajú empirické poznatky ( fakty) a zákony.
Teoretické poznanie je kvalitatívne novým momentom vo vývine vedeckého poznania.

Predpokladom preň je empirické poz,nanie, z ktorého vychadza, vývin teoretickej fázy je však zároveň sprostredkovaný prakticko-duchovnou činnosťou (napr. myšlienkovým experimentom) a aj samotnou praktickou činnosťou. Teoretickú fázu možno rozčlenit na dve podfázy, na dva vzájomne sa podmieňujúce opačne orientované procesy. Prvým je proces analyticky, ktorý ústi do konštrukcie ideálnych objektov a teoretických modelov: na tomto základe možno formulovat hypotézy ako východiská pre teórie. Druhým je proces syntetický, ktorý vyrastá z analytického a v rámci ktorého dochádza k formulovaniu teoretických zákonov a k výstavbe explanačných a predikčných teoretických schem. Zavŕšena teoreticka syntéza vo forme teoretických zákonov a vedeckých teórí na nich budovaných, sa stáva východiskom a teoretickým návodom pre schémy budúcej praktickej činnosti. Ak však chápeme poznatok ako jednotu subjektivnych a objektívnych momentov, môžeme predpokladať, že z viacerých poznávacích schém (verzií, obrazov, teórií) možno na základe súboru vybraných kritérií rozhodnúť, či niektoré z nich sú lepšie, pravdivejšie, (vernejšie) ako iné, či viac alebo menej adekvátne vypovedajú o danom objekte.
Dôležitá otázka vynárajúca sa v súvislosti s hodnotením vedeckého poznania ako východiska pre praktickú činnosť človeka, má etický rozmer. Reflektuje sa v nej vzťah vedy a zodpovednosti, vzťah paznania a moci. Ukazuje sa, že veda sama osebe nemôže zabezpečit harmonický vývin ľudstva a jeho vzťah k prírode, že aplikácia jej produktov-vedeckých poznatkov, môže prinášať ľudstvu nielen prospech (boj s chorobami, technické výdobytky uľahčujúce život a pod.), ale aj nénahraditeľné a nezvratiteľné škody (ekologické katastrofy).
Veda je vrcholne dôležitá zložka duchovnej kultúry, näjvyššia forma ľudského poznania; je to systém rozvíjajúcich sa poznatkov, ktoré sa ziskavajú pomocou prislušných metód poznania, vyjadrujú sa presnými pojmami, ktorých pravdivosť sa preveruje a dokazuje spoločenskou praxou. Veda je systém pojmov o javoch a zákonoch vonkajšieho sveta alebo duchovnej aktivity Iudí, ktorý dáva možnosť predvídať a pretvárať skutočnosť v záujmoch spoločnosti; je to historicky utvorená forma ľudskej aktivity, ,duchovnej produkcie, ktorej obsahom a výsledkom sú cieľavedome zhromaždené fakty, rozpracované hypotézy a teórie so zákonmi, postupmi a metódami výskumu, ktoré tvoria ich základ.