Štát a štátne územie

Pojem, vznik a sociálno-politická podstata štátu.
Štát je rovnako ako právo spoločenský jav, ktorý je historicky determinovaný, čiže jeho existencia sa viaže na určité historické podmienky. V najvšeobecnejšom chápaní je štát chápaný ako historicky podmienená politická forma organizácie spoločnosti.

Štátu predchádzalo zriadenie, ktoré všeobecne nazývame prvotnopospolným zriadením, jeho základom bol rod. Rozpadom rodového zriadenia, ktorý bol zapríčinený vznikom súkromného vlastníctva a spoločenskou deľbou práce, vznikali také sociálne skupiny ako trieda vlastníkov výrobných prostriedkov a trieda nemajetných. V týchto podmienkach bola potrebná ustanovizeň. Ktorá mala posvätiť súkromné vlastníctvo, mala ho vyhlásiť za najvyšší zmysel ľudského spoločenstva, ale ktorá by vznikajúci rozkol spoločnosti na triedy a právo majetnej triedy na vykorisťovanie nemajetnej triedy, právo nadvlády jednej nad druhou, zvečnila. Takouto ustanovizňou sa stal štát.

Štát ako politická forma organizácie spoločnosti vyrastá teda z triedneho antagonizmu. Štát sa od rodovej organizácie spoločnosti odlišuje existenciou osobitnej verejnej donucovacej moci- štátnej moci.
Štát má od okamihu vzniku vlastnosti, ktoré sa menia v závislosti od zmeny výrobných pomerov a ktoré zodpovedajú určitému vývojovému stupňu materiálnych výrobných síl.

Štát ako právna inštitúcia
Štát je verejnoprávna korporácia, ktorej inštitúcie(štátne orgány a štátne organizácie), ich usporiadanie, funkcie, vzájomné vzťahy, vzťahy k obyvateľstvu a ich práva a povinnosti ustanovuje vnútroštátne i medzinárodné právo. Štát je právna inštitúcia. Chápanie štátu ako právnej inštitúcie vychádza z princípov právneho štátu, v ktorom vládnu zákony a nie ľudia. Zjednodušene možno konštatovať, že štát ako verejnoprávna korporácia je forma organizácie spoločnosti, ktorá vznikla a existuje na základe spoločenskej zmluvy. Vyznačuje sa najvyššou, suverénnou mocou nad štátnym teritóriom a obyvateľstvom, ako aj personálnym substrátom(obyvateľstvo štátu), vecným substrátom(veci vo vlastníctve štátu) a organizačno-normatívnym substrátom(právny systém štátu). Tieto tri substráty sú východiskom pre určenie špecifických znakov štátu. Prostredníctvom nich je možné štát definovať ako právnu inštitúciu, ktorá je verejnoprávnou korporáciou. Len prostredníctvom špecifických znakov odlíšime štát od ostatných spoločenských inštitúcií, ktoré vytvoril človek a spoločnosť. Z historického hľadiska tvoria špecifické znaky štátu: obyvateľstvo, štátnej územie a organizácia štátu prostredníctvom práva, právneho systému.

Štátne územie, teritórium štátu
Územie štátu je trojrozmerný priestor a vytvára ho zemský povrch, hladiny a priestor, ktorý je nad nimi a pod nimi. Súčasťou teritória sú vnútorné vody, najmä rieky, jazerá, umelé vodné nádrže, vrátane pobrežných, teritoriálnych vôd, ktoré priliehajú k morskej hranici štátu. Spolu so všetkými osobami a vecami, ktoré sa v tomto priestore nachádzajú, podlieha štátne územie suverénnej moci štátu.
Štátne územie nemusí vytvárať kompaktný geografický celok. V takomto prípade sa najvýznamnejšia časť územia nazýva materské územie, kým oddelené časti teritória , obklopené najmä inými štátmi sa nazývajú exklávami(napr. Kaliningrad); z pohľadu „obklopujúcich štátov“ sú enklávami.
Teritórium štátu nemusí hraničiť s iným štátom(ostrovné štáty), alebo môže hraničiť len s jedným štátom(Vatikán), prípadne hraničí s niekoľkými štátmi.
Hranice štátu
Územie štátu je teritoriálne vymedzené hranicami štátu, tie sú zabezpečené zmluvným systémom(mierové zmluvy, hraničné zmluvy, bilaterálne zmluvy). Štáty zmluvami potvrdzujú existujúce hranice- delimitáciu a demarkáciu.
Delimitácia je zmluvné určenie smeru a charakteru hranice a jej výsledkom je hraničná čiara.
Demarkácia je už detailným vymedzením hranice na základe delimitácie, a to priamo na mieste hranice pomocou hraničných znakov.

Nadobúdanie a strata štátneho územia
Územie štátu chráni medzinárodné i vnútroštátne právo. V medzinárodnom práve je dnes dôležitý zákaz hrozby silou a použitie sily. Vnútroštátne právo ochraňuje územie prostredníctvom ústavy.
Štátne územie je dynamický fenomén, vzniká a zaniká spolu so vznikom a zánikom štátu.
Nadobúdanie alebo strata štátneho územia sú výsledkom právneho konania, v prípade agresie protiprávneho konania, alebo sú výsledkom rozmanitých právnych udalostí.
Štátne územie sa nadobúda, prípadne rozširuje najmä nasledujúcimi spôsobmi:

Akcesia je spôsobom nadobudnutia územného prírastku štátu pôsobením prírodných síl(naplaveniny, objavenie nového ostrova, zmena toku hraničnej rieky) , alebo umelým územným prírastkom(výstavba vodných nádrží)

Prvotná okupácia predstavuje historicky najstarší spôsob nadobúdania vlastníctva. V súčasnosti však stratila význam(všetky teritóriá vykazujú znaky domínia i impéria), spravidla je len argumentom pri preukazovaní práv štátov k určitým územiam.

Anexia je nadobúdaním teritória pomocou sily. V minulosti bola anexia uznávaným právnym titulom nadobudnutia územie iného štátu. Anexia je jednostranným aktom anektujúceho štátu, ktorým rozširuje svoje územie a podrobuje toto územie a obyvateľstvo svojej suverenite. Anexiu celého územia štátu dochádza k debelácii, čiže k násilnému zániku štátu. V súčasnosti sa tento typ nadobúdania štátneho územia neuznáva.

Vydržanie je spôsob nadobudnutia štátneho územia dlhodobým a nerušeným vykonávaním suverenity nad územím iného štátu.
Územná adjudikácia je založená na základe rozhodnutia príslušného medzinárodného orgánu.
Územná cesia sa uskutočňuje na základe súhlasu cedenta, ktorý po uzavretí zmluvy časť svojho územia postupuje inému štátu.

Opakom nadobúdania územia je strata štátneho územia. Opakom nadobudnutia územia okupáciou je derelikcia(opustenie územia) ; opakom akcesie je opačné pôsobenie prírodných síl, ktoré napr. odplavia určité územie. Strata príslušného územia je opakom vydržania i adjudikácie.

Vznik a zánik štátu
Vznik štátu nastáva nadobudnutím územia a zánik štátu stratou štátneho územia alebo jeho rozdelením medzi novovznikajúce štáty.
V súčasnosti vznikajú nové štáty:
Pričlenením- dochádza k pričleneniu jedného štátu k druhému alebo k integrácii dvoch a viacerých štátov.
Rozčlenením- dismembráciou- rozčlenenie pôvodného štátu na niekoľko štátov
(Česko-Slovensko), v dôsledku čoho pôvodný štát zaniká .
Súčasťou zániku doterajších štátov a vzniku nového štátu je sukcesia, čiže prechod práv a záväzkov štátu na nový štát.